Časté reči o tom, ako sa NILE zasekli na „Black Seeds of Vengeance“, albume, ktoré je ich jednoznačným vrcholom atď. mi pripomínajú situáciu okolo CRYPTOPSY a ich „nedostihnuteľného“ „None so Vile“. Obe spomínané nahrávky sú vynikajúce a myslím, že majú obrovské čaro, netreba sa však nechávať opantať nostalgiou a kúzlom „skôr počutého“. To je cesta, ako môže človek s otvorenou mysľou spoznávať novú hudbu, ktorá je často rovnako dobrá, ak nie lepšia ako neprekonateľné debuty a ranné klenoty. Ale dosť už, pripadám si ako nejaký blogger. Poďme k NILE.

Je pravda, že táto partia sa naozaj do určitej miery chytila do pasce svojej vlastnej originality. Škála ich postupov a melodiky sa nijak extra nerozširuje. Ustálila sa cca. niekde na „Annihilation of the Wicked“, od ktorého sa možno ešte aj trocha zredukovala (vďaka Sandersovym sólovkám? Ktovie). Aj na novinke nám teda servírujú ultrarýchly, odrezaný death metal presiaknutý orientálne znejúcimi melódiami vloženými najmä do skreslených gitár. Exotické nástroje sú už menej časté. Taktiež, čo už je špecifikom „At the Gates of Sethu“, ubudlo kontrastných ťahavých, či drvivo udierajúcich, pomalých pasáží (á la „Sarcophagus“, „In their Darkened Shrines“, „The Dream of Ur“, „Von Unausprechlichen Kulten“, „4th Arra of Dagon“...). George Kollias vás teda väčšinu času sprevádza svojimi neľudskými kopákmi, trýzniacim rytmičákom a obludnými prechodmi. Tie, napriek svojej precíznosti a rýchlosti, môžu občas pripadať trocha jednotvárne, no práve to je jeden z typických prvkov kapely, o ktorých tu bola reč. Typické sú kratšie piesne, či väčšia priamočiarosť, aj preto vytvára novinka pocit, že sme sa skôr vrátili k prvým albumom NILE. Zdalo by sa, že špinavý a surový zvuk je tiež archaickým prvkom, no kto počúva pozorne, uvedomí si, že zvuk je precízny. Gitary sú v podstate suché a počuť v nich každý jeden tón, bicie zase znejú úplne jednoducho a prirodzene. Bez toho aby tu bola snaha o „veľké“ znenie, ktoré často končí umelou a komprimovanou produkciou (ktorá samozrejme v správnych chvíľach funguje).

NILE teda stvorili kolekciu rezaníc, kde si s pomalšími tempami tykajú snáď len „Tribunal of the Dead“ a „The Chaining of the Iniquitos“ a nezabudlo sa ani na hitovku v podobe „Supreme Humanism of Megalomania.“ „At the Gates of Sethu“ je rozhodne zaujímavé a najmä prístupom kapely pomerne odlišné dielo. Samozrejme, že tí, ktorí volajú po nejakých veľkých zmenách, sa nedočkajú. To je však u beztak jednej z najoriginálnejších death metalových kapiel asi zbytočné.