Posledné dni nás nešetrili kvalitnými večierkami v hudobnej veľkovýkrmni menom Collosseum a ani tento, v znamení smrtiaceho pokroku, nijako nepodliezal vysoko nasadenú latku.

V nevľúdny večer som mal tú možnosť stretnúť sa s vyznávačmi smrtkinej kosy, ale ani obdivovatelia mnohostrunových ekvilibristikov neboli neprehliadnuteľní. Výsledkom bolo podujatie, zastrešujúce pred časom dva navonok nezlučiteľné žánre, ktoré niekto múdry nazval progressive death metal.

Nech to už má akúkoľvek škatuľu, jedno je isté, že z môjho pohľadu  tu nikto z vystupujúcich nebol len tak do počtu. Fakt, že  Rivers Of Nihil večer otvárali, nijako nepoškodil ich energickému nasadeniu. Pumpovali svoj hnev ešte len  do prichádzajúcich zvedavcov a nekompromisnými riffmi a štekajúcim až bručiacim vokálom do podzemia už menovaného zariadenia. Z hudobného hľadiska prskali najagresívnejšie  a priamočiaro, no rozdiel od ostatných družín hrali až príliš jednoducho, ale o to nekompromisnejšie.

Beyond Creation posunuli svoj set do jemne jazzových a miestami až halucinogénnych majstrovstiev a súčet ich strún si ani netrúfnem odhadnúť. Niekedy sa až zdalo, že odbiehajú do neprehľadna, no v pravý čas, tesne pred priepasťou nezmyselna zatiahli ručnú brzdu, aby sa vrátili do ako tak zrozumiteľných sfér, čo neznamená, že boli aj pochopené. Sledovanie inštrumentálneho majstrovstva každého jedného člena si vyžadoval individuálny prístup. Naraz sa to jednoducho nedalo odsledovať, ale ten pohľad stál za to.

Revocation boli zase trochu z iného súdka. Zarastený hlasový majster a šéf  v jednej osobe miešal koktail všetkých možných aj nemožných metalových postupov, takže hľadať štýl pre tento fenomén by bolo zbytočným mrhaním času. Veľa toho nenabehal, ale basák, prevtelený Charlie Manson, tento jeho pohybový handikep odlietal  za neho. Mix štýlov, ktorý bol veľmi nevtieravo až profesorsky odohratý, predurčoval túto zaujímavú družinu na môj osobný vrchol večera.  

Závan čerstvo umytých vlasov, doleskla vyleštené čierne topánky o počutie vygradovaný zvuk, tak to už bol čas pre nemeckú štvoricu Obscura. Boli tu nedávno prikurovať pred torzom Death -u,  sľúbili  že sa tu čoskoro vrátia a ako jedni  z mnohých to aj dodržali. Hlava mašiny Pišta, bola od úvodu a vlastne počas celého predstavenia vysmiata, ako výherný stierací los. Svoj troj záprah kočíroval s ľahkosťou a zároveň s neuveriteľnou presnosťou nemeckého stroja. 

Po krídlach asi 40 kilový indiánik, ktorý pri česaní ofiny zabára hrebeň do obočia, prepletal prstami, akoby mal žeravý hmatník. Na opačnom konci neposedko drviaci basu s takou ľahkosťou, akoby bola súčasťou jeho končatiny. Pána spoza hŕby hrncov sa dalo vymáknuť len pri veľkej dávke šťastia a trpezlivosti. Tento nenápadný spolok si podmanil košické publikum od prvotného zahrabnutia do sedemstrunových krásavíc. A keďže malo predstavenie výchovný charakter, zabudnite na hlavo trasové vrtule, či skoky do pripravených rúk. Nič, len pootvorené ústne dutiny a potlesk po každom majstrovskom dielku, ako niekde  v divadle. Tento druh poklony a vďaky sa neniesol len pri nemčúroch, ale pretrvával celým večerom. Naposledy som to tu zažil, keď tu levitovali Cynic.

Aj keď tento sychravý deň nezačal bohvieako,  záver mal skutočne vydarený až pompézny. A ja sa prichytávam s väčšinou zúčastnených, že som vysmiaty od ucha k uchu, ako obskurný frontman z hlavného mančaftu.

Foto: Laci Schürger