V roku 1991, kedy som si z košického blšáku niesol poľskú „originálku“ s albumom „The Rack“ by mi akákoľvek skupina, hrajúca 25 rokov, pripadala stará na umretie. Asi ani holandskí ASPHYX vtedy nehľadeli až do takej vzdialenej budúcnosti. Legenda, ktorej „vývesným štítom“ je okrem iného aj nezameniteľný rev Martina van Drunena, ktorá to po roku 2000 načas zabalila, však pred pár rokmi ohlásila návrat, a na rozdiel od mnohých iných návratov ten jej valcuje všetko naokolo. Niečo o tom, čo je u tohto deathmetalového monumentu nového i starého, porozprávali gitarista Paul Baayens a jediný zakladajúci člen, bubeník Bob Bagchus.

V prvom rade vám blahoželám k vášmu novému albumu „Deathhammer“, je to ASPHYX v tej najlepšej forme. Myslím že opäť môžete byť hrdí na to čo ste stvorili, pretože sa zdá, že v období po vašom návrate ste ešte silnejší než pred ním. Čo si o tom myslíte vy a aké pocity máte z novinky? 
 Paul: Uau, vďaka za komplimenty, ceníme si ich! Máme CD-R s novým albumom, ktoré si púšťame takmer každý deň. A všetci členovia skupiny sú veľmi hrdí na výsledok nahrávania. Zostava bola taká stabilná ako nikdy predtým. Možno preto ide medzi členmi ASPHYX všetko prirodzene a hladko. Výborne sa bavíme na pódiu i mimo neho, a myslím, že na „Deathhammer“ to počuť. 

Váš predošlý album „Death...The Brutal Day“ bol naozaj zabijáckym a vážnym návratom, čímsi ako „opätovným zasadnutím na trón“, ale v zásade ste na to mali osem rokov času, takže z tohto pohľadu je to prirodzený výsledok vašej snahy. Nové CD je však prinajmenšom rovnako skvelé, ako dlho ste na ňom pracovali? A kto je hlavným autorom hudby?
 Paul: V skutočnosti sme v čase rozpadu nemali napísané žiadne skladby. Pri „Deathhammer“ celý proces od skladania riffov po mixovanie trval od jesene 2010 do novembra 2011. S riffmi som prišiel hlavne ja, nahral som ich doma a odmailoval ostatným chalanom. Po nejakom čase sme mali dostatok nápadov, z ktorých sa dalo vyberať. V skúšobni potom prebiehalo aranžovanie skladieb a formovanie celého materiálu. 

Názov albumu je jednoduchý, ale hovorí za všetko. Prečo práve „Deathhammer“? Možno ho preložiť ako „kladivo smrti“  - vzhľadom na vašu oddanosť čistote štýlu by to nebolo žiadne prekvapenie -, alebo je v tom niečo hlbšie, ako smrť, jej moc a nevyhnuteľnosť?
 Paul: Myšlienku „Deathhammer“, kladiva smrti, môžeš tak trochu prirovnať ku Kladivu na čarodejnice („Witchhammer). Je to kniha, v ktorej sú napísané pravidlá a zákony death metalu. Rozdeľuje ozajstný metal a metal, ktorý tvoria pozéri a skupiny, mysliace si že práve oni by mali stáť na piedestáli. Máš pravdu, je to oddanosť nášmu štýlu. Hranie hudby je našou vášňou a robíme to so srdcom a dušou. Pre nás je ťažké sledovať skupiny, ktoré len stoja na pódiu ako sochy a hrajú nudné riffy, ktorým nikto nerozumie. Smrť falošnému metalu! Našťastie je tu dosť dobrých skupín, ktoré majú jasno v tom, ako by death metal mal byť hraný.

Vaše texty sa vždy zaoberali témami ako okultizmus, smrť a prekliatie, mohli by ste k tomu povedať niečo konkrétnejšie? Je napríklad skladba „Der Landser“ (pozn.: landsknecht, žoldnier nemeckého pôvodu, cca 1500 - 1630), o vojnách a histórii? 
Paul: Na tomto albume sa opäť zaoberáme širokou škálou námetov. Texty sa zaoberajú históriou („The Flood“), sci-fi („Into The Timewaste“), brutálnymi živočíchmi („Vespa Crabro“) a devastáciou Zeme spôsobenou obrovskou driemajúcou a skrytou sopkou („As The Magma Mammoth Rises“). Samozrejme sú tu aj vojnové témy („Minefield“). Skladba „Der Landser“ je celá o bežnom nemeckom chlapíkovi, ktorý je poslaný do vojny. Najprv je hrdý, že je súčasťou neporaziteľnej armády, ale po čase jeho vojnoví kamaráti zahynú. Cíti sa byť zradený svojím vodcom potom, čo je ponechaný, aby zahynul v snehu. Na limitovanej verzii je popri anglickej verzii aj nemecká. 

Veľmi zaujímavým názvom je „Vespa Crabro“ (pozn.: sršeň). Nemám texty, tak by ma zaujímalo, či sa z vás stali entomológovia. 
Paul: Hahaha! Škoda, že ešte stále nemáš texty. Ale dobre... Táto skladba je o smrtiacom hmyze, sršňovi, Vespa Crabro. Je to majestátny tvor, naozajstný predátor, zrodený pre zabíjanie. Hudba vyvoláva pocit, ako keby si bol bodaný týmito potvorami. Na jednom mieste v tejto skladbe Martin kričí „Dajte ich zo mňa preč!“.

Ako si spomínate na časy, kedy ste sa opäť dali dokopy? Čo za tým bolo? A čo ste od toho očakávali, len niečo ako obnovenie „starých dobrých čias“, či ste mali chuť povedať „ešte stále sme tu!“, alebo to bolo čosi ako „tak fajn, poďme mladšej generácii ukázať, ako má ozajstný death metal znieť“?
 Paul: Takto má znieť ozajstný death metal, samozrejme, haha! ASPHYX sa rozpadol v roku 2000, tri dni pred festivalom Party San. Party San kontaktovali zakladajúceho člena a bubeníka Boba kvôli reunionovému vystúpeniu. Bob najprv ponuky ignoroval, ale ja som sa v roku 2006 o ASPHYX veľa rozprával s Martinom, aj o tom, či by bolo možné nahradiť gitaristu Erica Danielsa, dôležitého člena s charakteristickým štýlom hry. Plán bol teda urobiť len jedno vystúpenie, kde by sme si to na Party San vyskúšali. Ale bavili sme sa pri tom tak dobre, že opätovné rozpustenie neprichádzalo do úvahy. Vlastne sme tam prišli s novými vecami. 

„Death...The Brutal Way“ vyšiel  v roku 2009, do akej miery zmenil vaše životy? A ako si spomínate na reakcie? Určite patríte k medzníkom a pilierom holandskej a európskej deathmetalovej scény, mali ste teda šťastie upútať aj mladých fanúšikov takzvaného moderného death metalu, z ktorých väčšina v časoch, kedy ste začali hrať, ani nebola na svete?
 Paul: Sranda je, že „Death...The Brutal Way“ sme nahrali len ako demo, na skúšku pred naozajstným nahrávaním niekedy neskôr. Ale keď boli všetky skladby na páske, povedali sme si „Do pekla, toto znie surovo, spontánne a brutálne. Dajme to von na CD.“Dan Swanö sa postaral o mixovanie, čo nám dodalo trochu moderného znenia. 
Na koncertoch si všímame, že celá nová a mladá generácia oceňuje death metal zo starých dobrých čias. To je dobrá vec, pretože mladší deathmetalisti udržia death metal nažive.

Keď sa bavíme o starých časoch, ako si pamätáte scénu v časoch, keď sa zrodil ASPHYX. Aké bolo v tých časoch vaše hudobné zázemie?
 Bob: ASPHYX sa zrodil v roku 1987 a scéna bola vtedy viac než excelentná. Mnoho vynikajúcich kapiel vtedy vydávali svoje demá, napríklad MAYHEM – „Deathcrush“, NECROVORE, INCUBUS, OBSCURITY, NIHILIST, AUTOPSY, MORBID, IMPOSTOR, MORBID ANGEL, INFERNO a títo všetci mali na mňa veľký vplyv. Mojím hudobným základom boli všetky tieto skupiny, samozrejme rovnako ako vtedy už všeobecne uznávaní VENOM, HELLHAMMER/CELTIC FROST, MESSIAH, SLAUGHTER, POSSESSED, DEATH, ale takisto aj „rozjazdové“ bandy ako EXCITER, METALLICA, SLAYER, JUDAS PRIEST, IRON MAIDEN, DEEP PURPLE, KISS, ALICE COOPER alebo BLACKFOOT.
Na deathmetalovej scéne v tých časoch bola skvelá tá vec, že si musel kapelám písať ozajstné listy a navrhnúť im výmenu alebo niečo podobné. A keď ti skupina odpísala, bolo to ako „Oh“ Toto je ohromné!“. Takisto scéna si bola oveľa bližšia, pretože bola oveľa menšia a takmer všetci sa navzájom poznali.

Si jediný pôvodný člen ASPHYX, hráš tu najdlhšie, len s jednou pauzou v 90. rokoch. Ktorú z predošlých zostáv považuješ za najlepšiu, a prečo? A kedy podľa teba ASPHYX zažíval najťažšie časy? Máš nejaké informácie o ostatných pôvodných členoch? 
Bob: Iste, som tu jediný pôvodný člen. Súčasnú zostavu považujem za vôbec najlepšiu. Pokiaľ ide o tie predošlé, určite najlepšia bola tá z albumu „The Rack“. Prečo? Pretože vtedy všetko do seba zapadlo úplne dokonale. Boli sme veľmi mladí, ale naším cieľom bolo stvoriť najťažšiu doom/deathmetalovú nahrávku naokolo. Najhoršie to bolo v časoch „Asphyx“ a „God Cries“, pretože vtedy to naozajstný ASPHYX ani nebol. V tom čase bol už preč aj celkový feeling. Teraz k tým bývalým členom - Theo Loomans nanešťastie zomrel v roku 1998, Tonny Brookhuis hrá v kapele hrajúcej rockové covery (sme stále v kontakte), Eric Daniels je stále môj blízky priateľ a má novú skupinu, Christian Colli...bohvie čo je s ním, ale bol to výborný chalan!

Prečo si sa rozhodol v 90. rokoch z ASPHYX odísť? A aký je tvoj názor na nahrávky, na ktorých si sa nepodieľal?
 Bob: Už sa odtiaľ skrátka vytratil feeling. Eric skončil s hudbou, Martin mal veľa práce v istej dopravnej spoločnosti (kde sme pracovali aj ja a Eric, predtým, než nás vyhodili) a Theo a ja sme mali odlišné vízie, bez nejakej zlej krvi, ale už sme sa skrátka v hudobných záujmoch zhodnúť nedokázali. Jediná nahrávka „ASPHYX“, na ktorej som sa nepodieľal, je album „Asphyx“, pretože odišiel som v roku 1993. Je to určite dobrý, solídny album, ale pretože sa na ňom nepodieľam, hoci je ASPHYX moja skupina, nepočúvam ho.

Vaším debutovým albumom mal byť „Embrace The Dead“, ten však až do roku 1996 nebol vydaný kvôli problémom s vydavateľstvom. Mohol by si to osvetliť?
 Bob: Iste, „Embrace The Death“ mal byť náš debutový album, ktorý mali vydať Deathlike Silence Prod., vydavateľstvo Euronyma z MAYHEM. Ale veci sa zvrtli a tak bol naším debutom nakoniec „The Rack“.  S „Embrace The Death“ to bolo tak, že mal byť vydaný u Deathlike   Silence, ale tam v tom čase neboli peniaze a dostali sme ponuku od CMFT – ktorí vydali aj „Sumerian Cry“ od TIAMAT, tak sme ju vzali. Potom, rovno počas nahrávania „Embrace...“ som volal Daryllovi, majiteľovi vydavateľstva, aby som ho informoval, ako pokračujeme, ale miesto neho dvihla telefón jeho mama. Povedala, že Daryll zmizol aj s peniazmi vydavateľstva a že ho hľadajú aj iní ľudia... tak sme teda sedeli v štúdiu bez vydavateľstva a peňazí na zaplatenie nahrávania. Ale tvárili sme sa, že všetko je ok a chlapíka zo štúdia sme požiadali o pásku so skladbami s nejakými efektmi, aby sme si ju mohli doma vypočuť, nech sa vieme rozhodnúť, ako to zmixovať. Dôveroval nám, dostali sme teda pásku Maxell so všetkými skladbami a efektmi, a už sme sa nevrátili. Dobré pre nás bolo, že nemal telefónne číslo na nikoho z nás a štúdio bolo ďaleko na severe Holandska. 
V roku 1995 som si však pomyslel, že by to jednoducho vydané byť malo a zavolal som Century   Media s tým, že mám len nezmixovanú pásku Maxell, ale že aj tak by som to rád videl vydané, tak to spravili.

Vaším oficiálnym debutom bol potom „The Rack“", album, o ktorom som vedel „musím ho mať“ hneď potom, čo v rádiu doznela skladba „Wasteland Of Terror“. Ako si pamätáš časy tohto vášho vstupu na scénu? A čo hovoríš na to, že už odvtedy vás označujú ako „doom/death metal, myslíš si, že to stále platí? Mne sa to už ani nezdá, a myslím si, že ani v minulosti ste neboli zas až tak „doom“, iste, mali ste veľa ťažkých, pomalých, drviacich pasáží, ale boli ste hlavne drsní, suroví, v atmosfére ste mali viac zúrivosti ako smútku. A teraz ste skrátka surový klasický death metal s vlastnou tvárou a to je to, čo sa počíta.
 Bob: Tak to bolo. Ja som sa na undergroundovej scéne ocitol v roku 1986 v rámci výmeny pások. Nebolo tu vtedy tak veľa skupín a keď som v roku 1987 založil ASPHYX, bol to Euronymous z MAYHEM, ktorý ma skontaktoval s Metallionom z magazínu Slayer a Ronnym Eidem z magazínu Morbid. A potom sa začali veci hýbať. Euronyous nám urobil dobrú promotion. Som mu doteraz veľmi vďačný! Označenie doom/deathmetalová skupina je v poriadku, pretože presne to sme. Odvtedy sa tak označujeme aj sami. A platí to samozrejme stále, pretože máme veľa doomovo zafarbených deathmetalových skladieb. Je tam tak doom, ako aj death. Myslím, že prvýkrát sa termín doom/death vyskytuje na „Apocalyptic Raids“ od HELLHAMMER (môžeš ho nájsť v ďakovačke) z roku 1984, a ani oni rozhodne neboli smutní, je to čistý, temný, spomalený a veľmi ťažký death metal. Myslím, že doom sa v posledných pár rokoch akosi „vyteplil“ so všetkými tými „smutnými a životom unavenými“ ksichtmi vo vrecovitých gatiach a so šatkami okolo krku, ale u mňa je skutočný doom temný, strašidelný a veľmi ťažký metal s morbídnymi akordmi.

Ako vidíte ostatné kapely, v ktorých sa angažujú členovia ASPHYX? Mám na mysli hlavne HAIL OF BULLETS, ktorí sú v súčasnosti rovnako veľkí ako vy, nedochádza k občasným problémom pri hraní turné? 
Paul: Samozrejme sú všetky tieto skupiny navzájom vo veľmi dobrom kontakte a máme tú istú agentúru, takže problémom s dvojitým zabookovaním sa nám darí vyhýbať a nedochádza ani k nemožným logistickým situáciám. Presne kvôli tomuto sú všetky naše skupiny pod spoločnou agentúrou.

Vzhľadom na fakt, že iste aspoň väčšina z vás už má štyridsiatku alebo aj po nej, by ma zaujímalo, aké ťažké je pre vás skombinovať hranie s vašimi súkromnými životmi, rodinami a zamestnaniami?
 Paul: V podstate je to takmer nemožné. Všetci máme zamestnania na plný úväzok a Bob má rodinu. Nie je pre nás ľahké urobiť si voľno, takže je pre nás ťažké odohrať viac ako tri koncerty po sebe. Ale je výborné, ako to funguje teraz: cez týždeň sme v práci a cez víkendy si užívame zábavu na cestách, hranie koncertov, stretnutia s novými ľuďmi a popíjanie s priateľmi.

Aké sú vaše plány s novým albumom, máte už naplánované alebo zabookované nejaké akcie? 
Paul: Na zozname sú Extreme Fest, Obscene Extreme a niekoľko ďalších skvelých festivalových a klubových vystúpení, už sa nevieme dočkať koncertného propagovania nového albumu. V pláne máme dva krsty albumu. Jeden bude v Holandsku, druhý v Nemecku. Pre „Death...The Brutal Way“ sme krst urobili krst v jednej sále v Nemecku – je nahratá pre naše DVD „Live.Death.Doom“ – kde to bol taký masaker, že tam sa budeme vracať vždy.

Bob, jednu špeciálnu otázku mám k tvojmu priezvisku – ako často si ťa mýlia s Bakchom, rímskym bohom vína?  
Bob: Našťastie moje meno s týmto nemá nič spoločného. Ja som typ chlapa, ktorý má rád pivo.

Sme na konci, uzavrite to teda niečím pre fanúšikov.
Paul: Vďaka za venovaný čas a priestor. Dúfame, že sa jedného dňa dostaneme na Slovensko (v origináli „Slovania“, ale tak čo už...pozn.red.), ešte sme tu neboli a bolo by to teda pre nás niečo extra. Sledujte našu stránku www.asphyx.nl, tam nájdete všetky aktualizácie a rozpisy našich koncertov. Na zdravie, všetko dobré a držte deathmetalový plameň pri živote!