Banda floridských bohovrahov sa za sedemnásť rokov fungovania v stabilnej zostave stala jednou z najznámejších kapiel amerického death metalu. Eric a Brian Hoffmanovci, bratské duo obsluhujúce gitary v kapele od úplného počiatku, však v roku 2004 kapelu kontroverzne opúšťajú. Obe zúčastnené strany prezentovali celú plejádu obvinení a zašlo to až tak ďaleko, že spory prešli do otvorenej nenávisti, ktorú sa neprehliadnuteľný vokalista Glen Benton ani nijako nesnažil skryť. Dvaja zvyšní zostávajúci členovia však nepadli potupne na kolená, ako mnoho neprajníkov predpovedalo a potajme v to dúfalo a v roku 2006 vydávajú nahrávku „The Stench of Redemption“, búrajúcu všetko, čo za posledné roky fungovania s duom bratov Hoffmanovcov vzniklo. Glen Benton po problémoch so zrakom obmedzil svoju nadmernú konzumáciu Jacka Danielsa, rady kapely posilnil Jack Owen z kultových Cannibal Corpse  i gitarový ekvilibrista Ralph Santolla a dominantým autorom skladieb sa stal bubeník Steve Asheim. Rok 2008 priniesol novú nahrávku a s ňou aj postupný ústup Glena Bentona do úzadia. Toho v rozhovoroch nahradil práve Steve Asheim.

Váš predchádzajúci album „The Stench of Redemption“ nasadil latku hádam až privysoko, pochvalne sa o ňom okrem fanúšikov vyjadrovali aj ľudia, ktorí inak death metal skutočne nemusia. Ako v kontexte vysokých očakávaní vnímaš vašu novinku?
Zdá sa, že takmer každý tvrdí, že „The Stench of Redemption“ je najlepší album, aký sme kedy vydali. Keď som začal s prípravami na novinku, mal som pochopiteľne dosť veľké obavy, ako sa bude nový materiál javiť práve v priamom porovnaní s predchádzajúcou nahrávkou. Ale ako sa práce rozbehli a ponoril som sa do skladania, obavy postupne šli bokom a zameriaval som sa len na novú nahrávku. Keď už bolo všetko dokončené, album finálne zmixovaný, tak tie obavy a neistota z toho priameho porovnávania sa začali opäť ukazovať. Ale sú to iné nahrávky, dosť sa od seba odlišujú, takže nemožno ich dať len tak vedľa seba a začať hovoriť - táto má toto a táto zas nemá toto. Aj tak stále bude na ľuďoch, či sa im to bude páčiť a či nie. Závisí to od množstva vecí, u mňa napríklad aj od toho, aký mám deň. Niekedy mám pocit, že nový album je ten lepší, inokedy zas presne naopak (smiech). 

Ty si okrem postu bubeníka aj hlavným skladateľom v skupine, akým spôsobom píšeš nové skladby?
Hrám aj na gitare, a to od roku 1986, ak sa dobre pamätám. Ako prvé vymýšľam gitarové riffy a potom sa snažím zachytiť, ako mi k tým gitarám hrajú v hlave bicie. Naaranžujem trochu skladby a nahrám tie bicie podľa tých pôvodných predstáv. V ďalšom kroku na bicie doma nahrám gitary a prípadne  skladby ešte nejako rozviniem. Potom už môžem materiál posunúť Glenovi Bentonovi, nech sa na to pozrie, skritizuje, navrhne nejaké zmeny, alebo nech rovno začne písať texty. 

Keď si začínal s hudbou, vedel si už od začiatku, že chceš byť práve bubeníkom?
Áno, od začiatku som chcel hrať na bicie, začal som vo veku desať rokov, ak sa dobre pamätám, možno som už mal aj jedenásť. Lekcie som však začal brať až od dvanástich, kedy som už mal moju prvú skutočnú kompletnú zostavu. Takže od dvanástich hrám poriadne s tým, že bicie vždy boli tým hudobným nástrojom, o ktorý som sa zaujímal najviac a ktorému som sa aj najviac venoval. 

Čo ťa inšpiruje k skladaniu hudby?
Niečo ťa ovplyvňovať môže, ale to je niečo iné, ako tá primárna inšpirácia. Tá v mojom prípade pochádza niekedy takmer až z nudy. Vieš, len tak sa poflakujem a nemám nič na práci, tak mi to začne po chvíli liezť na mozog. Začnem sa cítiť nesvoj a čosi mi hovorí, aby som chytil gitaru a spravil niečo kreatívne. Sadnem si k tomu, vypadne zo mňa pár riffov a za pár hodín mám aj celú skladbu. 

Ako to bolo s bratmi Hoffmanovcami? Aký mal ich odchod vplyv na kapelu? 
Ako opustili skupinu... (dlhšie zaváhanie). Za posledné roky už aj tak mnoho materiálu nepísali, takže toto nebola príčina ich odchodu. Tou bol ich prístup ku koncertom, ktoré sme mali dlhú dobu dohodnuté a potvrdené a ktoré sme museli neskutočne často na poslednú chvíľu rušiť. A aký to malo vplyv na kapelu? Keď si pustíš nahrávky, tak tie albumy bez nich sú jednoducho lepšie. Majú lepšie skladby, sú dlhšie, majú lepšiu hru na gitare s lepšími sólami a tak ďalej. Takže je tu teraz ako keby lepšia verzia Deicide. A čo k nim viac povedať? Stále žijú tuto v meste, počujem, že sa majú podieľať na takom či onakom projekte, ale dokopy nerobia nič. A ja sa pýtam, prečo vlastne? Isté je, že majú svojich fanúšikov, ktorí netrpezlivo čakajú na niečo nové od nich, ale zatiaľ sa vôbec ničoho nedočkali. 

Jack Owen predtým dlhé roky pôsobil v Cannibal Corpse, aký názor máš na nich?
Tak týchto chlapcov poznám roky, presnejšie povedané už dlhé roky. Za tú dobu sa z nás stali dobrí kamaráti a musím povedať, že v death metale nepoznám žiadnu kapelu, ktorá by pracovala, ale skutočne tvrdo pracovala, viac ako oni. 

Ako došlo k vašej spolupráci s Ralphom Santollom?
Keď už boli Hoffmanovci preč z kapely, tak na jednom turné prišiel Jackovi Owenovi vypomôcť s gitarou Dave Suzuki. My sme potrebovali niekoho nastálo do kapely, no Dave Suzuki mal Vital Remains, svoju kapelu, ktorej sa aj plne venoval. Tak sme sa opýtali Jacka Owena, či by náhodou o niekom nevedel. On so smiechom že jasné, že Ralph Santolla potrebuje prácu, na čo sme mu hneď povedali, nech ho zavolá. Oni boli kamaráti dobrých desať rokov, tak nebol žiadny problém, dohodli sme sa a bolo vybavené.

Ako sa ti spolupracovalo s niekým, kto má takmer opačné osobné názory na vieru a náboženstvo? Myslíš, že tá osobná viera má aj vplyv na to, ako hudobník cíti a tvorí hudbu?
Áno, myslím, že to môže mať vplyv...(odmlčí sa). Vieš, veľa ľudí si myslí, že Ralph Santolla je veriaci a že je katolík, alebo niečo na ten spôsob. Ale nie je to tak celkom pravda. On verí, že existuje boh a nie je satanista, ani nič podobného. Ale to je niečo iné ako byť kresťanom. Nepredstavuj si Ralpha ako nejakého hudobníka, čo sa chodí pravidelne do kostola oháňať bibliou. On taký skutočne nie je. Na druhú stranu nemá také morbídne videnie sveta, čo sa odráža aj v jeho hre. Ľuďom, ktorí tento svet vidia pochmúrne, to hrá inak. Ale myslím si, že jeho hra a zvuk nás vynikajúco dopĺňa, keďže tej hudbe rozumie a vie to dať dokopy. 

Myslíš si, že hudobník dokáže svojou hudbou ovplyvniť pohľad poslucháča na tento svet, prípadne celkovo zmeniť jeho zmýšľanie?
Myslím, že je to možné. Bolo množstvo rôznych prípadov. Viem, že v šesťdesiatych rokoch Bob Dylan svojou hudbou ovládal emócie mnohých ľudí. Vplyv hudby pokračoval aj v rokoch hippies, čo bolo dávno pred príchodom heavy metalu a hudba mala vplyv na poslucháčov aj potom. Aj keď nie každému sa páči, čo to s ľudskou mysľou dokáže. Poniektorí sú dokonca presvedčení, že extrémna hudba robí z ľudí násilníkov, kriminálnikov, vyvrheľov a asociálov. Ale poviem ti jednu príhodu. Bolo to okolo roku 1985 a boli sme v skúšobni spolu s druhou kapelou, ktorá tam s nami tiež hrávala. Akurát sme necvičili, mali sme tam nejaké pivá, boli tam nejaké baby, bavili sme sa, keď kamarát dal do prehrávača nahrávku Slayer – Hell Awaits. A netrvalo ani päť minút a dve baby tam začali šalieť. Pustili sa do seba, mlátili sa, trhali si navzájom šaty a vyšklbávali chumáče vlasov. A ja som nechápal, čo sa to stalo, však len začala hrať nejaká posraná hudba...

Pamätáš si ešte na incident s políciou z rakúskeho Innsbrucku?
Áno, pamätám si na to veľmi dobre. Nebolo to vôbec zábavné, zavreli ma do basy, takže dôvodov na smiech som veľa nemal. To prišlo až potom, keď sa to celé vyriešilo. Mal som peniaze, ktoré som chcel zameniť a vložiť na účet a bolo ich naozaj dosť veľa. Vošiel som do banky, pozdravil, opýtal sa, či je možné vykonať tie operácie s peniazmi a že jasné, nech sa páči. Tak som jej podal celý ten finančný obnos a ona skoro spadla z nôh, že to je strašne veľa peňazí. Vysvetlil som je, že hrám v kapele a sme na turné, na čo ona povedala, že to je v poriadku a odišla za manažérom. Ten o chvíľku prišiel, premeral si ma, pozrel na tašku s peniazmi a opäť na mňa a odišli pohľadať ďalšieho manažéra, ktorý ma následne poprosil o chvíľu strpenia, že si len musia overiť tie peniaze. Nerozumel som síce prečo, ale neponáhľal som sa, tak som len prikývol, že počkám. No o chvíľu na to prišli policajti a obsluha ich poslala rovno za mnou. Začali sa ma vypytovať kto som, odkiaľ som a či som už niekoľko mesiacov v Rakúsku. Vysvetlil som im, že som do Rakúska prišiel len deň predtým, že sme kapela, ktorá je práve na turné po Európe. A oni: „Aha, jasné. Takže ste v Rakúsku už pár mesiacov.“ Na to som sa už však ohradil, však som im to aj práve povedal, že som prišiel len predošlý deň a znova som im vysvetľoval, že sme kapela z USA, čo práve koncertuje po Európe. Policajti si však stále húdli svoje a dodali, že sú presvedčení, že tie peniaze, čo mám so sebou, sú ukradnuté. Hovorím: „Sú to moje peniaze a viem aj preukázať ako som ich zarobil.“ Ale nebolo mi to nič platné. Pár mesiacov pred tým mojím incidentom tam skutočne niekto banku vykradol a oni boli presvedčení, že časť tých peňazí z krádeže mám práve ja. Viedlo ich k tomu červené zafarbenie niektorých bankoviek, mysleli si, že je to z tých farebných výbušnín, ktorými si banky chránia peniaze pri lúpežiach. Tie vybuchnú medzi peniazmi utekajúceho zlodeja a nezmývateľnou farbou zababrú bankovky aj všetko ostatné naokolo. Videli nejaký červený atrament na mojich peniazoch, ale ten bol z môjho červeného pera, ktoré pri prevoze vytieklo. Mojím jediným šťastím bolo, že to pero som mal stále pri sebe a mohol som potom dokázať, že to nie sú peniaze z lúpeže, ale len nekvalitné pero. Ak by to tak nebolo, možno by som tam ešte stále sedel v tej posratej base.  

Ako si s nimi komunikoval? Vieš po nemecky?
No práve že ani nie. Mal som šťastie, že vedeli po anglicky, takže tento problém tam nebol. Navyše tí policajti boli úplne mladí, mohli mať tak niečo po dvadsiatke, boli to skoro ešte deti. 

Neskúšal si im dať nejaké vaše CD? Noví fanúšikovia by neboli na škodu...
No kiež by to tak fungovalo (smiech). Bol som rád, že sa to celé vysvetlilo, ospravedlnili sa mi a zaželali, nech sa darí. 

Aby som zmenil tému, aké sú vaše najbližšie plány?
Album práve v týchto dňoch vychádza v Európe a USA a následne by sme sa chceli pustiť do koncertovania. Dúfame, že sa na turné vyberieme ešte do konca tohto roka.

Kto bude sólovým gitaristom na týchto koncertoch?
Mal by ním byť opäť Ralph Santolla, taký aspoň teda je náš zámer, ale musíme skĺbiť dátumy s jeho pôsobením v Obituary.