V posledných dňoch je meno Randyho Blytha jedným zo najskloňovanejších mien celej metalovej a rockovej scény. Prinášame vám rozhovor, ktorý sa uskutočnil ešte pred jeho zatknutím v Prahe (o vývoji celého prípadu vás priebežne informujeme na stránkach Metaliria), pričom Randy v ňom prezentoval množstvo svojich názorov a poodkryl viacero zaujímavostí.

V tomto roku ste vydali novú nahrávku „Resolution“. Nahrávaná bola už v prvej polke roku 2011, ale kedy ste začali uvažovať o novej doske a nápadoch?
Ja a Mark sme sa o tomto nedávno dosť bavili. Mark a Willy sú gitaristi, takže celý čas hrajú na gitarách a ja som skladateľ, teda skladám po celý čas. U tejto novej nahrávky bol veľký rozdiel v tom, že sme mali možnosť zachytiť naše hudobné nápady pomocou laptopov. My sme boli takí, že sme sa dosť neskoro dostali do 21. storočia alebo tak, všetky tieto technológie sú viac a viac prístupné komukoľvek, kto má laptop. Fungoval som nejako tak – zoberiem si svoj laptop a budem si hrať na gitare v hotelovej izbe, keď budem mať voľný deň. Hoci sme tých voľných dní veľa nemali, ale väčšinou len sedíš v hotelovej izbe niekde v Indiane a pozeráš na to, ako rastie kukurica, tak prečo nenahrať nejaké riffy? 

Takže proces pokračoval po celú dobu, čo sme boli na turné s našou poslednou nahrávkou „Wrath“, čo trvalo niečo medzi dvoma a dva a pol rokmi. Zdokumentovali sme naše nápady a písal som sem-tam aj texty, ale spolu sme šli do štúdia alebo skúšali sme až také štyri mesiace po skončení turné s Metallicou. Chalani už chceli hneď skúšať, ale ja som im povedal, že by si mali užiť trocha zábavy a ja si beriem niekoľko mesiacov voľno. Dali sa dokopy s naším producentom a nahrali všetky nápady, prehŕňali sa nimi a vyradili tie, ktoré boli neakceptovateľné. Toto bolo niekedy v marci a tak sme začali s pre-produkciou. Takže napísanie tohto materiálu nám vlastne trvalo niekoľko rokov. 

Vaším prvým singlom je skladba „Ghost Walking“. Prečo práve táto vec? Môžeš nám k nej niečo povedať?
Myslím, že je takou typickou skladbou pre LAMB OF GOD, to bol dôvod, prečo sme sa pre ňu rozhodli ako pre singel. Začína pekným bluesovým riffom a Mark a ja sme napísali text spolu, on zložil väčšinu hudby. Skladba je o tom, že keď prežívaš ťažké časy, musíš sa snažiť, aby si sa z toho dostal a niekedy tie veci, ktoré musíš urobiť, nie sú veľmi príjemné, ale nakoniec prekonáš prekážky, ktorým si čelil. Túto skladbu Mark písal z pohľadu vietnamského veterána. Boje vo Vietname ma vždy fascinovali, je to obdobie histórie našej krajiny. V boji si ten veterán vytvoril návyk na heroín, aby sa vyrovnal so stresom z boja a keď prišiel domov, tohto návyku sa nezbavil. Nikto z nás nebol vo Vietname, ja som sa počas tej vojny len narodil, ale sú to veci z reálneho života a poznám pár vietnamských veteránov, ktorí mali problémy, keď sa vrátili a neprešli žiadnou psychologickou prípravou, aby sa dokázali vyrovnať so stresom z boja alebo s tým, čo sa môže prihodiť. My sme to použili ako metaforu toho, čo musíš prekonať, aby si sa dostal z extrémneho nátlaku. Keď tie časy pominú, musíš sa pohnúť ďalej a neviem, či sa veľa chlapcov vracia z Blízkeho Východu, neviem, či ich naša vláda pripravuje dostatočne dobre, aby sa dokázali vrátiť do skutočného života. Keď sa títo chlapci prihlásia, podpíšu zmluvu, príjmu túto prácu, mali by sme im poskytovať všetky možné benefity, keď sa vrátia do života civilistov, či by to už mala byť psychologická pomoc alebo lekárska pomoc alebo čokoľvek podobné. Musia tam ísť, naozaj tvrdo trénovať a vykonávať možno smrteľnú prácu, potom sa vrátia domov a je pre nich ťažké sa opäť integrovať do bežnej spoločnosti. Pre mňa by to bolo ťažké, keby som mal stráviť deväť mesiacov v Afganistane, kde by po mne každý strieľal a zrazu by som šiel nakupovať do Walmartu. Sú to dva rozdielne svety a o tom je tá skladba.

Predtým si spomenul nahrávku „Wrath“. Táto nahrávka mala veľký úspech, aké očakávania teda vytvorila od fanúšikov a od kapely samotnej?
Často sa nás pýtajú na očakávania, či cítime tlak z nášho úspechu v minulosti, alebo akokoľvek to definujeme. Naozaj necítime žiaden tlak od nikoho iného ako od nás samých, je tu množstvo vnútorného tlaku a nie je to o tom, že by sme cítili, že potrebujeme predať viac nahrávok, umiestniť sa vyššie v rebríčkoch alebo ísť na väčšie turné. Keď píšeme materiál pre novú nahrávku, cítime tlak v tom, aby sme dokázali zložiť čo najlepšiu nahrávku, akú sme v danom momente schopní urobiť. Nechceme nahrávať tú istú nahrávku znova a znova a určite nemusíme prísť do rádia a povedať – táto nová nahrávka je skoro tak dobrá ako naša druhá, možno niektorým z vás sa bude páčiť (smiech). 

Chceme spraviť pecku každý jeden raz a tak sme veľmi, veľmi sebakritickí a je to dlhý a bolestný proces, takže cítime množstvo vnútorného tlaku, ktorý musíme nejako odblokovať. Milujeme svojich fanúšikov, milujeme to, že môžeme ísť na turné a všetko , prečo sme s touto kapelou začali hrať, pretože sme piati chlapci, ktorí si radi vypijú pivo a zahrajú nejaký ten heavy metal, chceme písať materiál, ktorý chcú počuť a to je dôvod, prečo to aj dnes stále robíme. Ak nás to robí šťastnými, sme šťastní a vonkajšie tlaky nie sú žiadnym faktorom. 

Počas roku 2012 na turné chcete spraviť unikátny projekt – natočiť krátky film, ktorý by mal zdokumentovať fanúšikov a ich osobné príbehy. Koho nápad to bol a ako k tomu došlo?
Tento film jednoducho zobrazí inú stránku LAMB OF GOD. Hudba bola pre mňa ako pre mladého muža veľmi dôležitá. Pri undergroundovej hudbe som sa po prvýkrát cítil s niekým stotožnený. Nevedel som sa stotožniť s mladými ľuďmi, ktorí počúvali hitparády. To nie, nikdy. Pre mňa to bol odpad, tak som si našiel komunitu ľudí z punkovej a metalovej scény a zaoberal som sa týmito vecami, a tak som vyrastal. A zaoberám sa tým všetkým doteraz. Spravili sme niekoľko DVDčok, kde je vidieť, aké je to byť v našej kapele a sme na to veľmi hrdí. S týmto nápadom vlastne prišiel náš manažér. Povedal, že by sme jednoducho mali kameru natočiť na fanúšikov a ukázať ľuďom, ako ich naša hudba ovplyvňuje a hlavne v lokalitách, kde sú nejaké tie tlaky, či už politické alebo ekonomické. 
Dať kameru do rúk našim fanúšikom je super, keďže som vždy bol za otvorenú komunikáciu s nimi. Zároveň je to niečo ako demystifikácia celého aspektu rockových hviezd. Nerobili by sme to, keby to nebolo pre fanúšikov. Poďme si vypočuť nejaké ich príbehy, pretože z tých našich sme už unavení. 
Na našej webovej stránke môžu ľudia nechávať odkazy a naozaj sa teším na rozhovory a stretnutia s niektorými z nich. Najväčšou poklonou, akej sa mi môže dostať, je, keď za mnou niekto príde a povie mi: „Prežíval som skutočne ťažké obdobie a vaša hudba mi pomohla dostať sa z toho“. Takto som získal niekoľkých naozaj dobrých priateľov. Hudba mne osobne veľmi pomohla, takže ak niekomu pomôžem ja, považujem prácu za odvedenú a odvedenú dobre. Takže na tento film sa veľmi teším. 

Skladba „The Number Six“ sa týka šiesteho smrteľného hriechu. Povedz nám o tom viac.
„The Number Six“ je jednoducho skladba o závisti. V dnešnej dobe a hlavne vo veku internetu so všetkými tými anonymnými diskutérmi, ktokoľvek a kedykoľvek sa snaží niečo robiť alebo robiť niečo so svojím životom, či už to je v oblasti hudby, politiky, alebo chce vybudovať nejaké organizáciu, niekedy dokonca charitatívnu, vždy sa nájdu nejakí čuráci, ktorí ho anonymne potopia. Nie je tu žiadna možnosť vydiskutovať si to z očí do očí a je to oveľa ľahšie, niekoho uraziť, ako sa pokúsiť niečo sám vybudovať. Všetko pochádza zo strachu, ktorý je založený na závisti. Posledná časť refrénu znie: „the number six / Leviathan“. Šiestym smrteľným hriechom je teda závisť a v stredoveku personifikovali všetky smrteľné hriechy, aby nimi dokázali účinnejšie vystrašiť bežných ľudí a ku každému priradili démona. Démon, ktorý zodpovedal šiestemu smrteľnému hriechu, bol Leviathan. Ak sa ti niečo nepáči, tak to zmeň, alebo sám sprav niečo lepšie. O tom je táto skladba.
Dávať dokopy album LAMB OF GOD musí byť zložitý proces. Čo najviac ovplyvnilo tento proces v prípade nového albumu?
Z mojej strany to bol fakt, že som po mnohých rokoch prestal holdovať kadejakým party. Poslednú nahrávku „Wrath“ som nahral triezvy, no potom som mal obdobia, keď som bol aj nebol triezvy. Nejakú dobu trvalo, kým som zo svojho života vylúčil substancie, kvôli ktorým moja myseľ starla. A potom sa veci z mojej strany vylepšili, moja výdrž a moja schopnosť písať ostrejšie texty. Celkovo to bol výsledok pričinenia všetkých a skutočne výborných nápadov, ktoré sme dokázali dať dokopy.
Musí byť ťažké, keď si hrdý na nejakú časť a zvyšok kapely alebo producent povie - táto časť nie je dobrá, nepoužijeme to.
Myslím, že to bol William Faulkner, nie som si tým ale istý, kto povedal, že spisovateľ by mal zabiť svojich drahých. To znamená, že keď píše knihu, nemôže sa citovo naviazať na jej hlavné postavy. Pokiaľ si zamilovaný do svojich predstáv, neslúžia účelom knihy- Môžeš milovať tieto postavy podobne, ako môžeš milovať skladbu, ktorú zložíš, ale pokiaľ to nezapadá do celku, musíš ich „zabiť“. Riadime sa sloganom „Lepšie je lepšie“, a teda nie tvoja časť je lepšia alebo moja časť je lepšia, ale celok musí byť lepší. A takto sa snažíme žiť, keď tvoríme hudbu

Začiatok skladby „Insurrection“ je veľmi zaujímavý...
Naozaj mám rád dynamiku tejto skladby. Myslím, že gitarová práca je v nej veľmi zaujímavá. Nie som gitarista a vždy si pri takýchto veciach poviem: „Wow, keby som také niečo vedel zahrať...“ (smiech). Túto skladbu mám naozaj rád práve pre toto a pre ten začiatok, v ktorom môžeš zaregistrovať aj niečo ako čisté vokály. Sú ľudia, ktorí nám vravia: „Nikdy nepoužívajte čisté vokály“, ale my sa predsa nejdeme meniť na Backstreet Boys alebo čo. Nikdy sme sa neobmedzovali a okrem toho, nie je to celá skladba, ale len intro. Aj keď reakcie od zarytých metalistov bude zaujímavé sledovať aj naďalej.

Často sa objavuješ na albumoch iných kapiel - GOJIRA, OVERKILL, SHADOWS FALL, Jamey Jasta a to sú len niektoré z nich. Ako vyzerá súdržnosť a kamarátstvo na metalovej scéne dneška?
Môžem hovoriť len za seba, ale je to skvelé (smiech). Mám priateľov z celého sveta a ostávame po celý čas v kontakte prostredníctvom emailov, telefonátov, Twitteru a podobne. Rozprával som sa s ľuďmi zo všetkých svetadielov a je to podľa mňa úžasné, veď som bol len chlapík z Virgínie, ktorý sníval o tom, že raz pôjde do New Yorku. Cestoval som po svete a získal som priateľov medzi ľuďmi, ktorí robia to čo ja, to je niečo úžasné. Som skutočne šťastný, že môžem robiť to, čo robím. Nesnažím sa len ráno vstať a povedať si: „Och, my sme úžasní, my sme LAMB OF GOD“, ale na druhú stranu nemusím ani vstávať s vetou: „Ach, musím dnes pokosiť trávnik“. Jednoducho vstanem a začnem sa rozprávať s ľuďmi a asi dvakrát alebo trikrát týždenne sa zastavím a poviem si, aké je to všetko šialené. 
V Európe musíme hrať na dvojdňových alebo trojdňových obrovských festivaloch. Sú tu metalové, punkové kapely z celého sveta, zmes žánrov. Stretnem ľudí, ktorých som nevidel celý rok, je to šialené. Milujem festivaly už len kvôli tomu, že uvidím všetkých týchto ľudí a je to úžasné. Dostanem sa k množstvu dobrej hudby, často si vymieňame dojmy o tom, kto čo práve počul. Je to úžasné, myslím, že je úplne super byť súčasťou takejto komunity, pretože si nemyslím, že priemerná osoba idúca po ulici, ktorá počúva... čo je dnes populárne? Vôbec neviem, čo je dnes populárne, Britney Spears je ešte v kurze? 

Možno napríklad taký Justin Bieber.
Hej, ten chalan, bože, každý ho neznáša. Ľudia, ktorých mám na Twitteri, sa ma pýtajú, čo si o ňom myslím a ja na to, že vôbec nad ním neuvažujem. Nie je pravda, že ho nenávidím, pretože na môj život má nulový dopad. Použime ho len ako príklad. Nemyslím si, že veľká komunita fanúšikov Justina Biebera môže ísť kamkoľvek na svete, do každej krajiny, kde vystupuje, tak, ako metalisti. Napriek tomu, že nerozumieš reči v tejto krajine, vidíš na metalovom ľudí v čiernych tričkách s dlhými vlasmi a s tetovaním, alebo aj bežne vyzerajúcich ľudí a vieš, že vás niečo spája. Takýmto spôsobom som získal veľa priateľov a nemyslím si, že Bieber zažíva niečo podobné. Tento typ hudby je viac životným štýlom ako čokoľvek, čo je vo Vogue.