Roland Grapow si môže s pokojom na duši povedať, že jeho hudobný prínos pre metalovú scénu bol veľký. Strávil dvanásť úspešných rokov v HELLOWEEN, prispel sólovými počinmi a hlavne, s Ulim Kuschom založil MASTERPLAN. Jorn Lande, jedno z poznávacích znamení kapely, bol na albume „MKII“ pomerne úspešne nahradený Mikeom DiMeom. Mnohí však vešali hlavy. S novinkou „Time To Be King“ ich však mohli radostne pozdvihnúť. Jorn je späť. A Roland Grapow, ktorý už niekoľko rokov žije vo Zvolenskej Slatine na Slovensku, kde vo svojom štúdiu naďalej napomáha ku zrodu ďalšej a ďalšej muziky, sa v jeden slnečný deň o tom všetkom rozrozprával. A naozaj výrečne.

Musel Mike DiMeo opustiť MASTERPLAN preto, že ti v hudbe chýbal „feeling“ Jorna Landeho a chcel si ho späť? 
Jorna som mal vždy rád, mali sme však odlišné názory na ďalšie smerovanie kapely a boli sme v podstate traja lídri – Jorn, Uli a ja. Keď Jorn odišiel, mrzelo ma to, pretože pre mňa je tým najlepším spevákom a rád s ním pracujem. Neboli tam žiadne boje. Jorn to chcel skúsiť sólovo a zistiť, ako uspeje. Uvedomil si však, že MASTERPLAN je na trošku vyššej úrovni.  Nevydali sme tak veľa albumov ako JORN, ale to je o kvalite, nie kvantite. Nemám potrebu vydať album každý rok. Chcem urobiť niečo silné, poučiť sa z chýb a predložiť niečo lepšie. Ak ti táto práca dáva slobodu, je to najlepšie, pretože ľudia si už nekupujú CDčka.  Takže keď do kapely prišiel Mike, bol to iba najlepší kompromis. Nikdy som si tým nebol na sto percent istý, ale čo sme mohli robiť? Snažili sme sa len nahradiť veľmi silného speváka. Na albume Mike odviedol skvelú prácu, naživo som však nebol veľmi spokojný. Najlepšie vystúpenia mal v Česku, Japonsku a Kórei. Mnohé iné vystúpenia v krajinách, ktoré boli pre nás hlavným trhom, ľudí trochu sklamali. A sklamaný som bol aj ja. Po turné so SAXON, kde sme odohrali 55 koncertov, som bol neskutočne zničený a uvedomil som si, že to jednoducho nie je správna kombinácia. Mike mi zavolal, neozýval som sa mu. Chcel vedieť, či ešte koncertujeme . Odpovedal som, že momentálne na to nemám chuť a začínal som sa viac venovať produkcii. Bolo zaujímavé byť stále spojený s hudbou, no nie s MASTERPLAN. Na to som bol príliš znechutený. A Mike si uvedomil, že nie som šťastný, on nebol pravdepodobne tiež. Neskôr mi napísal, že opustí kapelu a nájde si niečo iné, pretože potrebuje nejakú prácu. Nebol som veľmi šťastný, no nemal som proti tomu nič. Ale nevyhodil som ho. O pár dní som kontaktoval Jorna a vysvetlil som mu, že mi chýba a že urobím všetko pre to, aby som ho získal späť. Veľa sme sa rozprávali, bolo to priateľské, náš vzťah sa obnovoval. Ako keby si chcela späť bývalého priateľa, no nechceš zopakovať predošlé chyby. Nikdy som Jorna neprestal mať rád. A naše rany neboli natoľko hlboké, aby sme ich nevyliečili. Takže to je príbeh o Jornovi a Mikeovi.

Bolo ťažké Jorna presvedčiť?
Nebolo to ľahké. Spočiatku to vyzeralo dobre, Jorn to však nechával otvorené a nikdy nepovedal áno. Potreboval o tom viac diskutovať. Tak som ho pred dvoma rokmi stretol na Masters Of Rock s AVANTASIOU. Deň pred vystúpením sme boli v hoteli, boli tam aj Tobias Sammet, Henjo Richter a všetci tí ľudia. „Čo sa deje, dáte sa opäť dokopy?“ Každý to riešil (smiech). S Jornom sme sa dlho rozprávali, mal som z toho výborný pocit. Na druhý deň po vystúpení sme sa rozprávali znova a ja som domov odišiel so zlým pocitom! Nebolo to jednoduché. O mnoho mesiacov neskôr sa chcel Jorn  opäť rozprávať a pred Vianocami povedal áno.

Takže keď si písal nové skladby, snažil si sa ich prispôsobiť Jornovmu vkusu?
Mám jednu skladbu, ktorá je staršia, skúšal som ju s Jornom ešte v časoch „Aeronautics“. Je to „The Dark Road“. Nikdy sme ju však nepoužili  a keď sa Jorn vrátil, hneď som po nej siahol, pretože bola perfektná. Keď som ju dokončil, bol so mnou aj Axel Mackenrott a predstavili sme ju Jornovi ako hotovú vec bez vokálnych liniek. Boli sme šťastní a mysleli sme si, že sa mu bude páčiť. A on na to: „Nepáči sa mi.“ (smiech) Nikdy tej piesni neveril. Šlo o jedinú skladbu, o ktorej sme trochu diskutovali, nepozdával sa mu refrén. A keď ju v posledný deň nahrávania vokálov dokončil, povedal: „Wow, tá pieseň je cool!“ (smiech) Veľa ľudí tvrdí, že je ich obľúbená. Ja ju mám tiež rád, pretože text, ktorý Jorn napísal, je o niečom, čo som prežil. Minulý rok ma moja slovenská priateľka opustila. Presťahoval som sa do inej krajiny, žil s ňou šesť rokov a spolu s jej rodičmi budoval dom... a ona odíde ako modelka do Milána, kde má nového talianskeho priateľa. Mali sme problémy, no akosi sme stále boli spolu, lebo nevedela, ako to ukončiť. Takže Jorn túto moju situáciu úplne vystihol. Keď som ten text počul, v podstate som plakal. A je ešte jedna skladba, ktorú napísal o nej, „The Black One“. Aká bola otázka?

Či si sa snažil napísať piesne priamo pre Jorna.
Áno, pri všetkých ostatných skladbách som potreboval najskôr vedieť, kto je spevák a potom som začal písať piesne Jornovi na mieru. Ale aj on sa chcel podieľať na procese tvorenia a nie iba prísť do kapely k hotovým skladbám.   Takže on  zložil tri piesne, Axel štyri, ja štyri - preto je to úplne svieži album, okrem jednej staršej veci od Jorna – „Kisses FromYou“. Pochádza tiež z obdobia „Aeronautics“. Nikdy sa jej nedotkol, vravel, že to môže urobiť iba MASTERPLAN. Chceli sme urobiť niečo sedemdesiatkové  na štýl QUEEN.

Chceli ste tým vzdať poctu QUEEN?
V podstate áno, nechceme to skrývať. Každý člen kapely je ich veľkým fanúšikom. Niektorí vravia, že sme iba urobili coververziu QUEEN. Samozrejme, že inšpirácia pochádza zo skladby „Killer Queen“. Chceli sme ale ukázať, že máme viac potenciálu a môžeme také niečo urobiť, pretože na metalovej scéne sme limitovaní. Máme teda dve staršie skladby, zvyšok je úplne nový. 

Mám pocit, že s albumom „Time To Be King“ sa vraciate ku klasickému štýlu MASTERPLAN. Ako vnímaš novinku ty, čo ste ňou chceli dosiahnuť?
Nemyslím, že sme niečo chceli dosiahnuť a už vôbec sme nechceli ísť späť k prvým albumom.  Chceli sme iba urobiť niečo, čo nás uspokojí, bez akéhokoľvek tlaku. Keď sa Jorn vrátil, mal som pocit, že môžeme urobiť čokoľvek, nemusíme premýšľať. S Mikeom sme veľa rozmýšľali, ako čo urobiť, ako niečo vylepšiť... s Jornom som bol jednoducho šťastný, že sa vrátil, bola tam inšpirácia a všetko, čoho sme sa dotkli, sa nám páčilo. Samozrejme, máme svoje vrcholy na každom albume. Aj na „MK II“ sa mi páči veľa vecí. Na „Aeronautics“ je pár klasík a čo sa týka debutu - náhodou sa nám podarilo urobiť úžasný album, ale na to viac nechcem myslieť (smiech).  Keď sme teraz novinku dokončili, bol som prekvapený rôznorodosťou reakcií. Mnohí v rozhovoroch vraveli, že je bližšie k prvému albumu ako druhý a tretí, ďalší tvrdili, že je úplne iný. A niektorí zase, že je agresívnejší. Vravím si, čože? Mal som strach, že bude málo agresívny! Možno je to výsledkom gitár, pretože som ich urobil trošku ináč. Odlišne sme pracovali aj pri produkcii. Môže za to aj diskusia s Jornom. Vravel mi: „Roland, prosím, nerob rovnaké aranžmány gitary, aké robíš od čias s HELLOWEEN.“ No je to môj štýl a tiež štýl MASTERPLAN. Mal som veľa gitár v pozadí za vokálmi a robilo to piesne takými hustejšími. Mnohým sa to páči a mne tiež, no teraz sme to zmenili. Chceli sme jemnejšie skladby. A hlavne, je tam teraz viac priestoru pre vokály a klávesy. Ľudia si myslia, že sme viac využili klávesy, my sme však len menej použili gitary. To je ten rozdiel. Preto som sa trošku obával, ale fanúšikom sa táto zmena páči. Bol som teda ozaj prekvapený, keď tvrdili, že je to brutálnejšie. Je zaujímavé, ako rôzne to vnímajú.

Ako môžeme chápať názov albumu? Je kapela pripravená dosiahnuť svoj vrchol a stať sa kráľom?
Nie, takí arogantní nie sme, aby sme sa nazývali kráľmi. Jorn písal texty a všetky dokončil až v mojom štúdiu. Keď prišiel, nebol veľmi pripravený na nahrávanie vokálov. Takže v onen deň po raňajkách začal hore v izbe písať texty. Ja som dole v štúdiu pracoval na úpravách. A on prišiel po nejakých ôsmych hodinách, dokončiac jednu pieseň. Potrebuje naozaj dlhý čas na písanie. Základnú predstavu, nejakých sedemdesiat percent, mal už predtým, potrebuje však inšpiráciu, hudobný podklad.  Potrebuje záchytnú linku, okolo ktorej potom buduje text. Je to ťažká, kreatívna práca. Čo sa týka názvu, iba mi povedal: „Čo si myslíš o tom, že som skladbu nazval „Time To Be King“? “. Mne sa zdalo, že by to znelo skvele aj ako názov albumu a navrhol som, že aj na obale by mohlo byť niečo ako koruna a žezlá. Chceli sme ísť aj do väčšieho extrému a urobiť kombináciu piesní „Time To Be King“ a „Blue Europa“ . Do pozadia by sme pridali historickú mapu Európy. Je v tom veľa fantázie, koruna má akoby oči a nos a žezlá by mali byť kosti. Mohlo by to byť ešte extrémnejšie, ale mne sa to páči. Je to elegantnejšie, pripomína to štýl 70. rokov. Pravdupovediac, neznášam typické metalové fantasy draky, meče a ohne, kde sa ti všetko zlieva. V 70. rokoch si na obale naozaj aj niečo videl. Alebo také deathmetalové kapely – nedokážem prečítať ani ich meno! Ak máš reklamu, mal by si jej hneď porozumieť. Ak musíš rozmýšľať, o čo ide, už je to zlé. Chceli sme, aby to bolo jednoduché. Niektorí ľudia ale hovoria, že to nie je dosť metalové (smiech). „Time To Be King“ bol teda vybratý preto, lebo sme späť a nechcel som niečo otrepané ako „fénix vstávajúci z popola“. Má to však ten istý význam. Sme späť v plnej sile. Nie sme však najlepšia powermetalová kapela, o to tam určite nešlo. A nie je to vrchol našej kariéry, dúfam, že nie. 

Vravíš, že Jorn napísal všetky texty. Všimla som si, že veľa z nich je o samote.
Svojím spôsobom sme všetci sami. Prešiel som peklom, už som vysvetlil prečo a teraz mám novú priateľku. A stále si nie som istý, či je to moja životná partnerka. Vždy dúfaš. Mám za sebou strašne veľa vzťahov, párkrát som bol ženatý. Medzi mnou a Jornom nie je veľký rozdiel, má 42 rokov. A samozrejme, o živote premýšľame. Všetci sme sami. Partnerstvo nikdy nie je istota. Nie je to o strachu? Môžeš mu veriť? Nerobí niečo zlé, keď nie ste spolu? Nikoho ale nemôžeš obviňovať. Sme všetci rovnakí, muži a ženy robia tie isté chyby. Myslím, že to je samota, o ktorej hovoril. Nikdy si ničím nemôžeš byť istý. Podobné je to s hudobným biznisom. Úprimne, posledný mesiac som bol čoraz viac znechutený kvôli rozhovorom. Cítim tlak, od teba teraz nie, no možno to príde – vždy sa ma pýtajú tie isté veci – čo si myslím o súčasnej hudobnej scéne, o probléme sťahovania... spočiatku ma to neovplyvňovalo, MASTERPLAN sa predával dobre a mal dobré pozície v rebríčkoch. Dnes to už nič neznamená. Znova utekám od otázky. To má byť o samote (smiech). 

Chceš vlastne povedať, že hudobný biznis je chodením po tenkom ľade?
 Som z toho všetkého vystrašený. Som rád, že sa v tejto branži pohybujem už tak dlho. Od roku 1988, kedy som sa pridal k HELLOWEEN, mám každý mesiac svoje peniaze. A mnoho muzikantov stále nemá. Teraz už dávno nežijem z peňazí zarobených s HELLOWEEN, no čo sa týka MASTERPLAN, som asi jediný, kto z kapely môže žiť. Pretože ju vlastním, všetkých platím, som takpovediac lídrom. Avšak na skutočné živobytie musím mať aj štúdio. Mám šťastie, že to takto je. Do môjho štúdia prichádzajú kapely nielen zo Slovenska a Čiech, ale aj z Talianska, Austrálie, Španielska. Urobil som si tu dobré meno. Veľa ľudí najskôr neverilo, že tu žijem. Teraz som však v pozícii, kedy by som sa úprimne rád vrátil. Ale zarábam tu. Nemal by som to hovoriť. Mám tu viac priateľov, ktorí chcú pracovať v mojom štúdiu (smiech). Je to tu však pre mňa aj lacnejšie, v Hamburgu by som si nemohol dovoliť veľký dom a záhradu. Potrebujem slobodu, aby som si v noci mohol spievať, počúvať hudbu. Nechcem byť obmedzovaný. Takéto otázky ma nútia premýšľať. Niekedy sa dostanem do situácie, keď sa cítim byť sám. Myslím, že celý život je malý boj. Keď máš po tridsiatke, všetci si zakladajú rodiny. So starými priateľmi už nie som v kontakte, niežeby sme nechceli, je to prirodzené. Tak si musíš nájsť nových priateľov. Samozrejme, že som si našiel, ale nie je to jednoduché. Jorn to asi vnímal rovnako. V tejto brandži musíš strašne bojovať, aby si sa dostal na nejakú úroveň. Pred dvadsiatimi rokmi by bol Jorn akceptovaný na takej vysokej úrovni ako David Coverdale alebo Steven Tyler. A teraz? Každý iba hovorí, že má najlepší hlas, ale pomôže mu to? Je to nefér. Nechcem sa však sťažovať. Toľko k textom o samote.

Hovoríš, že by si sa rád vrátil do Nemecka. Bolo ťažké presťahovať sa sem?
Nebolo, pretože som sem prišiel za láskou. Teraz mám niekoho opäť a som rád. Je to iné, nikdy by si nemal hľadať rovnakú náhradu. Treba si povedať, že to bolo pekné obdobie a potom vykročiť k novému. Rovnaké je to s výmenou speváka. Jorn bol nenahraditeľný. Myslím, že je to dobré prirovnanie. Moja terajšia priateľka je veľkou milovníčkou Nemecka. Perfektne rozpráva nemecky a anglicky. Nedávno sme boli v Hamburgu, bola tam prvýkrát a veľmi sa jej tam páčilo. Takže by sme tam mohli spolu žiť, nie je to tak, že tu musím byť kvôli nej. Mám ale Slovensko rád, je nádherné. Rád by som vedel aj po slovensky. Ale bol som príliš lenivý, bývalá stále rozprávala anglicky. 

Po slovensky nevieš vôbec?
Trošku rozumiem. Prihlásil som sa na jazykovku, no po dvoch hodinách som povedal, že nemám čas, pretože mi do štúdia stále chodia kapely (smiech).  A necvičil som.

A ak by si naozaj chcel, škola by nebola potrebná, priateľka by ti mohla pomôcť. 
Áno, ale myslím, že sme mali na práci lepšie veci ako učiť sa slovensky (smiech). Mám rád túto krajinu, príroda je prekrásna. Chýba mi však hamburská voda, Východné a Severné more. So svojím domovom však už nie som spojený. Keď sa vrátim, je to veľmi zvláštny pocit, byť vo svojom rodnom meste na dovolenke. Vnímaš ho potom úplne inak, viac si to užívaš. Nemecko je stále moja obľúbená krajina a myslím si, že Hamburg je úplne najkrajšie mesto. Samá voda a zeleň. 

Vráťme sa k albumu. Prečo ste nepoužili v piesni „Blue Europa“ anglické hláskovanie? 
Jorn dostal nápad spraviť skladbu o Európskej únii, ako sa to všetko začalo a vrátil sa ku koncu Druhej svetovej vojny. Páčilo sa mi to, no spýtal som sa ho, ako chce spievať „blue Europe“?  On však hneď spieval po nemecky, „ojropa“. Povedal som mu, že to je divné. A on na to: „Aký je v tom problém? Spevák má právo urobiť s tým, čo chce.“ Tak som súhlasil, „ojropa“ však znela príliš nemecky a tak tvrdo sme to nechceli. Teraz je to viac latinské.  Dúfam, že čoskoro budeme hrať túto pieseň naživo a ľudia budú spievať spolu s nami. Inak, je srandovné, že Jorn vôbec nie je členom EÚ, je Nór. 

V štúdiu používaš biciu súpravu Inga Schwichtenberga. Ako si sa k nej dostal? 
Vedel som, že HELLOWEEN za súpravu zaplatili ťažké prachy. Ingo mal jednu z najlepších možných súprav. Mala naozaj skvelý zvuk. A najmä na „Pink Bubbles Go Ape“ sa mi bicie veľmi páčili. Použil ich aj na albume „Chameleon“. Keď zomrel, po niekoľkých rokoch som začal rozmýšľať, kde tie bicie zmizli. Začínal som budovať štúdio v Hamburgu, oproti terajšiemu bolo oveľa menšie. No chcel som mať najlepšie možné vybavenie. Kontaktoval som GAMMA RAY, pretože som vedel, že bicie budú niekde, kde Ingo skúšal. A jeho brat mi povedal, že ich môžem kúpiť, že sada je v skúšobni GAMMA RAY a oni ju používajú. Daniel Zimmermann z nej využíval mnohé časti. Tak sme tam šli a našiel som súpravu vo veľmi zlom stave. Bola špinavá a niektoré časti chýbali. V podstate som z nej našiel 95 percent a ešte nejaké kože bubnov.  Navrhol mi, že to celé môžem kúpiť za  nejakú sumu, niektoré kože boli však také špinavé, že som sa rozhodol, že ich nechcem. Povedal však, všetko alebo nič. Tak som bral (smiech). Keď mi súprava došla domov, trvalo mi tri dni celé to vyčistiť. Na bicie hrať neviem, ale tieto som naozaj chcel. A myslím, že ak ich mal niekto mať, tak by to mal byť buď jeho brat alebo niekto z HELLOWEEN. Tieto bicie teraz používa mnoho slovenských a českých kapiel,  Mike Terrana na nich hral na mojom druhom sólovom albume alebo rôznych jeho projektoch. Použili sme ich do určitej miery aj na dvoch albumoch MASTERPLAN. Takže stále ide o jedny z najlepších bicích a je fajn, že sa ešte využívajú a nie sú niekde iba vystavené. 

Máte už plány na turné?
Máme, ale nie je to jednoduché. Nechceli sme ísť na turné hneď po vydaní albumu, chceli sme počkať na odozvy. Máme v pláne vyraziť na turné v novembri, chceli by sme odohrať nejakých 25 vystúpení v Európe. Nepôjdeme sami, bude to niečo špeciálne, ako bolo turné k „Aeronautics“. Takže s nami budú ešte tri kapely od AFM. My budeme samozrejme headlinermi.

A čo tvoja sólová kariéra?
Rád by som niečo urobil aj v tomto smere. Po toľkom produkovaní za posledné dva roky som bol dosť zničený a kolidovalo to trochu aj s rozvrhom MASTERPLAN, takže to musím lepšie kontrolovať. V septembri mixujem tri kapely. X-CORE z Česka urobili výborný album. V októbri a novembri sa budem venovať MASTERPLAN a hádam počas ďalšieho roka by som si mohol nájsť čas a napísať piesne pre sólový projekt. Nechcem však pokračovať v tom, čo som robil doteraz, chcem urobiť niečo iné. Nebude to podobné ako MASTERPLAN, nedáva zmysel kopírovať domovskú kapelu, sólová kariéra by mala byť úplne iná. S MASTERPLAN som momentálne šťastný a nikdy som necítil potrebu znova sa púšťať na sólovú dráhu, ale teraz, po niekoľkých rokoch, mám znova chuť niečo ukázať. Zlepšil som sa aj ako spevák, naučil som sa od Jorna veľa a vylepšil som si techniku. Chcem sa teda znova prezentovať aj spevácky, nie vo všetkých skladbách, iba v pár z nich, alebo spoločne s niekým. Možno pozvem aj nejakých spevákov a gitaristov, nebude to však nič v štýle AVANTASIA, úprimne, som tým už presýtený. Iba zopár priateľov, poprípade nejaký idol. Mojím najväčším idolom bol Mark Farner a predpokladám, že nie je až taký slávny. Ak by mal čas a chuť a nemusel by som zas až tak veľa platiť (smiech). Ale bola by to pre mňa veľká pocta, má 62 rokov a stále hrá a spieva skvele.

Čo považuješ za vrchol svojej kariéry?
Myslím, že na svojom vrchole stále pracujem. Chcem sa stať známejším producentom. To mi zaberie určite ďalšie dva-tri roky, mám sa stále čo učiť. Milujem túto prácu, ľudia ma možno chcú vidieť ako gitaristu, ale mňa čosi drží v štúdiu. Chcem byť konkurenciou veľkým producentom a som rád, keď dosiahnem určitú kvalitu a ľudia chvália zvuk toho-ktorého albumu. A MASTERPLAN mal od začiatku silný zvuk. Asi aj to bol tak trochu kľúč k úspechu. Som na MASTERPLAN veľmi pyšný, vytvoril som s Ulim Kuschom niečo veľmi silné. A moja úloha je tu omnoho dôležitejšia ako v HELLOWEEN, kde som bol iba jedným z piatich členov. A je pekné počuť, keď ľudia vravia, že počuli našu skladbu a hneď vedeli, že to je MASTERPLAN. Žiadna iná kapela takto neznie. Samozrejme, HELLOWEEN bol tiež úžasný. Skvelé roky a veľký úspech, veľké boli ale aj problémy, ktoré sme mali (smiech). Mnoho sporov, nielen v kapele, ale aj s manažmentom a nahrávacou spoločnosťou... a so spevákom. Vieš ako, prečo sa Michael Kiske nikdy nevrátil k metalu, alebo prečo sme nikdy neurobili ten projekt s ním a Kaiom Hansenom... chcel to urobiť, ale zároveň chcel mať všetko pod kontrolou.

Pýtala som sa Kaia začiatkom roka na tento projekt a nevedel mi dať odpoveď.
Ani ja neviem. Myslím, že sme to vzdali. Už to nie je tak aktuálne. Začalo sa to pred štyrmi rokmi a mali sme tri stretnutia. Boli sme nadšení, no nič sa nestalo, nikto nenapísal skladby, boli to iba kecy. A Michael nás príliš obmedzoval, nesmelo to byť príliš metalové. Ak by bolo všetko napísané, potom by sa rozhodol, či bude spievať. To ťa neinšpiruje. Od začiatku chceš, aby v tom bola stará chémia z čias HELLOWEEN. Nehral som na „Keeperoch“, ale bol som šťastný, že môžem pracovať spolu s Kaiom a Michim. A pracovať s Michaelom na dvoch albumoch HELLOWEEN bolo úžasné. V strede turné ku „Keeper Of The Seven Keys Part II“ som nahradil Kaia, hral som v Amerike, Japonsku. Bolo to ako splnený sen. Bol som obyčajný pracujúci človek a gitarista, ktorý hrá pre zábavu, a zrazu som do toho rovno skočil. Ale všetky tie problémy a boje v štúdiu medzi Weikim a Michim a Ingo stojaci medzi nimi to potom nezvládal... bolo tam strašne veľa negativizmu. A keď Ingo zomrel, Michael Kiske bol vyhodený. Museli sme ho vyhodiť, zabil by kapelu. Tak sme pokračovali s Andim Derisom a je to podobná situácia ako s Mikeom DiMeom. Je výborný spevák, skladateľ a človek a rešpektujem ho. Kiske  však robil kapelu výnimočnou. Nuž a znova sme mali úspech, albumy „Masters of Rings“, „Time of the Oath“ – šialene sme zarábali, boli sme na turné s IRON MAIDEN, hrali na veľkých scénach. Je to dávno a veľmi si vážim, že som mohol byť toho súčasťou vyše dvanásť rokov. HELLOWEEN teraz oslavovali dvadsaťpäť rokov a stále dostávam maily od fanúšikov – chýbaš nám v HELLOWEEN, Uli a ty, to boli najlepšie časy. Áno, mali sme dobrú zostavu, no veľké problémy. Myslím, že je to ale normálne, každá kapela má problémy. 

SCORPIONS sa rozhodli ukončiť svoju kariéru. Ako to vnímaš? Je nejaká nemecká kapela, ktorá by ich podľa teba mohla nahradiť?
V prvom rade ma veľmi mrzí, že sa rozhodli skončiť, ale chápem ich rozhodnutie – nie sú na vrchole, ale stále sú na vysokej úrovni. Bol som však trochu sklamaný, lebo mojím snom vždy bolo, aby šiel MASTERPLAN na turné spolu so SCORPIONS. Poznám sa s Rudolfom a mnohokrát som sa ho nato pýtal. Potom si ale vybral EDGUY, pretože boli ich predkapelou na koncerte v Bratislave. Pýtal som sa Amoka a  ľudí z EPG, prečo EDGUY a nie my? Že vraj nabudúce. Teraz sme mali príležitosť podporiť KISS v Bratislave a ja som to musel zrušiť, pretože sme neboli pripravení. S Jornom sme nehrali päť rokov. Ale je pekné, že mám s Rudolfom priateľský vzťah. Keď oslavoval päťdesiatku, pozval ma aj s mojou bývalou ženou na narodeninovú párty. To som ešte nevedel, že som súčasťou šou. Musel som ísť na pódium a hrať. Vravím mu: „Mal si mi to povedať, niečo by som si nacvičil! Povedz, čo chceš počuť?“  Bolo tam malé pódium a ja som si myslel, super, SCORPIONS budú jamovať. Kdeže! Rudolf mi dal gitaru, ukázal mi – toto je basák a toto bubeník, hrajte. Takže sme hrali blues rockové piesne s falošnými textami. SCORPIONS potom s nami odohrali jednu skladbu, my sme odišli a prenechali im pódium. S Rudolfom som ostal v kontakte, dal som mu môj druhý sólový počin „Kaleidoscope“. Za posledné tri roky sme ale stratili kontakt. A ja žiarlim, pretože s nimi už nemôžem ísť na podporné turné. Možno tam je ešte malá šanca, na turné budú ešte vyše roka. Ale ktorá skupina by ich mala nahradiť? Úspech bol tak obrovský a kariéra dlhá. Niektoré kapely majú na to hudobný potenciál. Ja si dokonca myslím, že aj MASTERPLAN ho má. Máme jedného z najlepších spevákov, výborné piesne, nemáme dvoch gitaristov ako SCORPIONS, ale verím, že keď nie som lenivý a cvičím, moja gitarová hra je výborná (smiech). Z tejto stránky sa nemáme čoho báť. Avšak čo sa týka úspechu a predaných albumov – žiadna kapela, ktorá by ich nahradila, neprichádza do úvahy.