GOJIRA je dnes už kapelou, ktorú určite nikomu nie je potrebné predstavovať. O ich veľkosti svedčí aj nedávne turné po boku Slayer, ktoré neobišlo ani slovenský kraj. Vybudovala si štatút veľkej kapely už s minulým albumom „The Way of All Flesh“, ktorý však mňa ako priaznivca predošlej tvorby, nenaplnil do dostatočnej miery. Každopádne, album si našiel svoje miesto vo sférach kritiky, tak i v srdciach fanúšikov. Novinka tento vžitý postup nijako nenarušuje, práve naopak, potvrdzuje silu a prvenstvo kapely na poli súčasného metalu.

Francúzska štvorica pod vedením sympatického bratského dua Joea a Maria Duplantierovcov má niečo, po čom túži každá kapela, svoj jedinečný zvuk a štýl hry. To potvrdzujú aj na novinke „L'Enfant Sauvage“, ktorá je tak dravá a tak plná energie ako všetky predchádzajúce nahrávky dohromady a zároveň ako žiadna pred ňou. Úvodná skladba „Explosia“ už svojím názvom naznačuje, čoho sa nám dostane a vôbec nezveličuje. Je to príkladný kúsok (ne)príjemného poťahovania po strunách, patentu tak typického pre túto kapelu. Skladba pokračuje na rytmických stavbách, to všetko samozrejme vyplnené melodickou štruktúrou á la GOJIRA. Joe Duplantier svojím hrdelným, dravým spevom podmaňuje tieto atmosferické pasáže do takej miery, do akej to dokáže len on.

Rovnomenná skladba „L'Enfant Sauvage“ na tempe neuberá, ale sloha vsádza na krotkejšiu polohu s veľmi príťažlivou gitarovou linkou a precíznym rytmickým vyvážením. Na nie nepodobných štruktúrach je vystavaná aj taká „Liquid Fire“, ktorej rozpoloženie umocňuje skreslený vokál. V tejto skladbe opäť dominujú rytmika a gitarová vyhrávka. Ak sa sami seba pýtate, kde sú gitarové príklepy, tak v „The Wild Healer“ nájdete svoju odpoveď a neskôr aj v rozšírenejšej podobe v skladbe „The Gift Of Guilt“. K jednej z najvýraznejších skladieb albumu patrí predposledná „Born In Winter“, ktorá sa opäť, okrem príklepov, môže pýšiť hlavne šepkavým vokálom Joea, v ponuro znejúcom motíve v úvode skladby. Skladby na albume sú vyvážené čo do produkcie, to do štruktúry. Nikdy sa toho v skladbách nedeje priveľa, ale zároveň sa toho udeje presne toľko, čo skladba potrebuje. Na záver si dovolím jednu poznámku, ktorá prorokujúco vychádza z textu záverečnej skladby „The Fall“ a znie: „The end, cycle, peel to the core“. Niečo v týchto slovách vystihuje moje rozpoloženie po viacerých vypočutiach nahrávky.

Duplantierovci vsádzajú na zaužívané postupy, vedia, čo fanúšikovia očakávajú a čo ich teší, a tak má tvorba svoje typické rysy, hrany a všetky potrebné geometrické náležitosti. Ich hudobný štýl ako aj zvuk, je niečo, čo ich definuje a zároveň sa potvrdzuje ako správna cesta. Tak prečo niečo výrazne meniť? Nie je čo zazlievať. Nový album v mojich ušiach určite prekonáva svojho predchodcu z roku 2008, ale na taký „From Mars to Sirius“ stále nestačí. GOJIRA vydala chvályhodný album, ktorý fanúšikov nesklame a zároveň bez problémov naverbuje nových.