The Way Of All Flesh je novinkou z radov progresívnych Francúzov Gojira. Moja náklonnosť k tejto parte nie je žiadnym tajomstvom, a tak je mi veľkým potešením pridať ďalšiu recenziu, tentokrát ich najnovšieho počinu.

The Way Of All Flesh je v poradí štvrtým radovým albumom. Má však starý známy problém, je nasledovníkom Opus Magnum, From Mars To Sirius. Tri roky starý bezchybný predchodca teda ostáva neprekonaný. Gojira trošku upustila z hobľovačiek, v niektorých momentoch ponúka viac melodickejších liniek a znie o niečo modernejšie a lahodnejšie. No to sú vlastne len malé kozmetické zmeny.No to čo je však podstatné, je menší počet silných a výpovedných skladieb. Naposledy som snáď mohol označiť každú, tentokrát už nie.

Počnúc úvodným, zľahka melódiou nasiaknutým Oroborus, cez elektronikou vyšperkovanú A Sight To Behold, drtičku Adoration For None, či ďalšími, z radu gradujúcich dlhších kompozícii, Art Of Dying a The Way Of All Flesh,to všetko sú výborné, premyslené skladby ktoré účinkujú. Ani zvyšok albumu vôbec nie je slabý. Avšak, chýba viac vnútorného napätia, rozmeru.Taktiež chýba viacej životaschopnejšieho, čo by okrem skvelého posluchu a pocitu z viac než čestného udržania laťky z predošlého albumu, ostalo aj pri ďalších stretnutiach. Toto však asi nebude problém poslucháča, ktorý sa s Gojirou stretáva poprvýkrát. Bonbónikom pre mňa osobne je singlovka Vacuity, ktorá by mala určite zaujať miesto v zlatom fonde kapely. Naopak za slabší moment považujem Wolf Down The Earth.

Napriek výhradám sa však rozhodne opäť jedná o výborný album v zbierke Gojira, ktorý bude pre konkurenciu tŕňom v oku. Kapela bez problémov potvrdzuje, že ešte neopustila svoje vrcholné štádium. Mám silný tušák, že tento rok sa už zrejme ničoho lepšieho nedočkáme. Zrážam iba bod.