GOJIRA je najlepšia metalová kapela súčasnosti, bodka. Bez zbytočného rýpania sa v detailoch a snahy špecifickejšieho definovania žánrového zaradenia kapely, GOJIRA je medzi inými stajňovými kolegami z Roadrunner Records tým najzaujímavejším, čo vydavateľstvo tento rok vypustilo a vypustí. Francúzsky kvartet známy svojím neobyčajným, špecifickým hudobným vyznením je tak zaujímavý, ako je to len možné v mainstreamových metalových vodách. Je pravda, že kapela vydáva „len“ svoj šiesty album, ale je to už 15 rokov, čo sme mohli počuť ich debut „Terra Incognita“. Tým povedané, v raných rokoch bola kapela prolifickejšia a prvé tri albumy zazreli svetlo sveta v rozmedzí štyroch rokov. Toto prolifické obdobie zavŕšil jeden z najlepších metalových albumov v celej svojej histórii, toť „From Mars to Sirius“. Po trojročnej pauze prišiel rovnako kvalitný, aj keď v tej dobe možno nie adekvátne ocenený „The Way Of All Flesh“. Následne kapela započala éru štvorročných prestávok a po roku 2008 sme sa dodnes dočkali už len jedného albumu „L'Enfant Sauvage“. Našťastie prišla „Magma“.

Tento krátky chronologický prierez tvorbou mal slúžiť ako dôkaz toho, že síce GOJIRA by mohla vydávať albumy ako na bežiacom páse a podobať sa stajňovým kolegom SOULFLY či DREAM THEATER, ale rozhodli sa ísť inou cestou, cestou dozrievania, odriekania a poctivého tvorenia. Ad 2. smrť matky bratov Duplantierovcov bola silným elementom, ktorý sa vetví celou fošňou. Čo potvrdzuje fakt, že trpiaci umelec je vysoko kvalitný umelec. S groteskným nadnesením by som povedal, že utrpenie by malo byť virtuálne povinne nasimulované mnohým kapelám pred vstupom do štúdia. V prípade už spomenutých DREAM THEATER by to mala byť dvojitá dávka za tú obludnosť, ktorú vydali tento rok.

Single „Stranded“ a „Silvera“ jasne naznačili polohu albumu a tá v celej svojej celistvosti nesklamala ani na sekundu. S hutnými tónmi „The Shooting Star“ sa ocitáte na palube francúzskeho korábu  s menom „Magma“ a pocit, že sa po magme aj plavíte, je neotrasiteľný. Joe Duplantier nielen v tejto skladbe vo veľkej miere využíva čisté vokály. Nie že by sa to na albumoch Gojira ešte nestalo, ale celý čas mnou prechádza pocit, že nie, takto to ešte nevyzeralo na žiadnom ich albume. Smútok je citeľný s každým poryvom vetra v plachtách „Magmy“. „Silvera“ je metalová skladba par excellence, úžasné príklepové melódie s riffmi, ktoré rozkopávajú zadky všetkým a všetkému a Duplantierov zázračný melodický vokál, lyricky umocnený silným filozofickým posolstvom. Album je paletou úžasných nálad a kolísaní, ktoré vás nemôžu nechať chladnými. Či už je to skladba „The Cell“, ktorá vám nepríjemným rytmom nedovoľuje stratiť sústredenie čo i len na sekundu, či singlová „Stranded“, ktorá je tak lineárna a pritom tak neordinárna, že môže vzísť len z pera tejto štvorice. Inštrumentálne spomalenie „Yellow Stone“ slúži len ako intro k rovnomennej „Magma“, ktorej gitarová vyhrávka je komponovaná tak, aby vám vo vašej sluchovej kôre zostala naveky vrytá.  Groove rytmus jedinečný pre GOJIRA prichádza so skladbou „Pray“ a vy sa ocitáte v mantrickej atmosfére hudby, ktorá v sebe skrýva nejedno prekvapenie. Jednoznačným klenotom albumu je skladba „Low Lands“, ktorá vyfasovala aj úžasný videoklip a keď si to všetko spojíte aj s posolstvom skladby, tak umocňujúci efekt je aj na nejakú tú slzu. A finálne „oslobodenie“ nie je len niečo, za čo by sa nemusel hanbiť ani Gustavo Santaolalla, ale hlavne z neho cítiť, že bratia Duplantierovci dospeli ku katarzii, ktorú tak hľadali.

„Magma“ je bezpochyby jeden z najlepších albumov tohto roka, a taktiež je bezpochyby tým najlepším, čo kapela doteraz nahrala, a to je dôkazom progresu a sebareflexie, ktorá mnohým, ale mnohým dnešným kapelám veľmi chýba. Síce to trvalo štyri roky a má to štyridsať minút, ale nič lepšie ste dostať nemohli, tým si môžete byť istí.