Veteráni nemeckého heavy/power/speed metalu HELLOWEEN prichádzajú po dvoch rokoch s novým opusom. Jedná sa už o ich v poradí pätnásty radový album, ktorý navyše vychádza v roku 30 výročia od legendárneho debutu Walls of Jericho. Na posledných troch albumoch sa kapela prezentovala kvalitným moderne poňatým materiálom so silnými elementami klasickej tvorby z osemdesiatych rokov. Predovšetkým predchádzajúci počin Straight Out of Hell bol prijatý fanúšikmi nad očakávanie veľmi dobre, čoho dôkazom bolo aj živé predvedenie 6-7 nových skladieb na minulom turné. Novinka by mala ukázať, či sa podarilo vysoko nastavenú latku preskočiť alebo sa v posledných rokoch štúdiovo aj koncertne veľmi aktívna kapela vyčerpala.

Album štartuje dynamickou rýchlou jazdou Heroes z pera gitaristu Gerstnera. Je to po čase trošku zmena, keď sa nepokračuje v epických úvodoch, akými boli When the Sinners Go alebo Nabatea, tu sa ide priamym ťahom na bránu. Zvukovo sa pokračuje v duchu poslednej dosky. Ďalšie dve skladby už mali fanúšikovia možnosť počuť pred vydaním albumu, prvá z nich Battle's Won je tradične pojatá „weikathovka“ s pozitívnymi náladami, miestami evokujúca až veselosť a hravosť kolegov Freedom Call. Titulný track My God-Given Right je zas najrýchlejšou piesňou nahrávky a odkazuje na zabehnuté speedové postupy z minulosti. Čo si však postupne poslucháč novinky všimne, je že album takmer vôbec nefunguje na prvé počutie. Skladby sa zdajú akosi menej výrazné, menej nápadité a hitové, je ťažšie do nich okamžite preniknúť. Sú tu aj hluchšie miesta, po sľubnom začiatku sa hlavne stred albumu zdá slabší až na jednu výnimku, ktorou je ponurá temnotou nasiaknutá záležitosť The Swing of a Fallen World, ktorá akoby vypadla z obdobia albumu The Dark Ride. Temný opar sa nesie až do vyše polovice skladby, potom prichádza power metalový uragán v podobe ultra rýchleho sóla, aby sa všetko opäť vrátilo do pochmúrnych nálad. Rozhodne jeden z najzaujímavejších kúskov na platni.

Ani tentoraz nechýba balada, treba však povedať, že Like Everybody Else sa ani náhodou nechytá na precítenú Hold Me in Your Arms z minulej nahrávky. Oproti nej vyznieva príliš obyčajne až nudne. Silným momentom je Creatures in Heaven, kde sa stretáva staršia aj novšia tvár Helloween a všetko je to namiešané umne a drží to pokope. Frontman Deris rozhodne podáva lepšie výkony na štúdiových počinoch ako na koncertoch, kde to hocikedy často škrípe. Autorsky sa na albume podieľali štyria členovia, najviac toho doniesol práve spevák. Ku koncu albumu sa kvalita opäť trochu dvíha, najmä posledné dve položky sú z toho lepšieho súdku. Weikathova Claws vsádza na tradičné rýchle tempo s množstvom gitarových zvratov a vysokými vokálmi Derisa. Záverečný takmer osemminútový epos You, Still of War je zaujímavý svojou stavbou, kedy z jemného atmosférického úvodu prejde do temnejších pasáží až k veľmi chytľavému melodickému refrénu. Všetko dokresľujú klávesy na pozadí piesne. Práve tento song by mohol byť tým pomyselným vrcholom celej novinky.

Pre niekoho je už teraz tento album sklamaním, veľa fanúšikov možno čakalo niečo viac. Rozhodne to nie je album na prvé vypočutie, treba mu dať veľa času a skladby sa postupne dostávajú pod kožu. Dá sa tu nájsť niekoľko fakt vydarených kúskov a možno tí, ktorí zaujali k nemu od začiatku negatívny postoj postupne zmenia názor.