Tvorcovia math metalu, ako ho poznáme v súčasnosti, švédski MESHUGGAH, nikdy nevsádzali na kvantitu, a tak sme si na nasledovníka výborného „ObZen“ museli počkať opäť takmer štyri roky. Kapela vykonala podobný krok ako s každým albumom. To znamená, že sa posunula iným smerom, no stále zostala ukotvená vo svojom, toľko krát napodobovanom, no reálne dosť nenapodobiteľnom, štýle. Hlboké podladenie, ktorého najnižšie tóny sú tento krát používané o niečo menej, je stále tu, rovnako ako rytmická zhovadilosť, vďaka ktorej sú MESHUGGAH pre jednu skupinu ľudí vzorom ideálnej kapely a pre druhú nepočúvateľnou skomoleninou.

Myslím ale, že „Koloss“ má možnosť osloviť aj tých, ktorí až tak neobľubujú strašne komplikovane znejúcu hudbu. Mnohé piesne totiž majú veľmi prirodzenú plynulosť a priamočiarosť. To je smer, ktorý kapela nabrala už na minulom albume a teraz ho ďalej prehlbuje. Omnoho častejšie, ako kedykoľvek predtým, sa vám stane, že namiesto neistého výrazu v tvári vás pri počúvaní pochytí klepkanie do rytmu, či kývanie hlavou. Matematika v riffoch je ale stále veľmi výrazne prítomná, len to tent krát tvorcovia celkom umne zakamuflovali, ako v našom rozhovore správne podotkol aj gitarista Mårten Hagstrom. Pre tento album je ale, okrem väčšej priamočiarosti, silnejšieho groovu, a prístupnejšej atmosféry špecifický aj fakt, že jednotlivé piesne sú od seba pomerne odlišné a nevytvárajú až tak jednoliaty celok. To by mohlo teoreticky umlčať aj tých, ktorí, pomerne nesprávne, hovoria vety typu: „veď oni hrajú dookola to isté“. „Koloss“ vďaka tomu žiari ako zrejme najdynamickejší album v histórii MESHUGGAH.

Na začiatku sa na vás vyplazia s pomalou, v jednom duchu sa nesúcou „I am Colossus“, v ktorej to na vás Jens Kidman rozbalí hneď v prvých sekundách. Hneď za tým sa spustí dvojkopáková jazda „The Demon’s Name Is Surveillance“, ktorá je aj vďaka rytmu na prvý pohľad priamočiara, no v skutočnosti sú riffy v nej úplne šialené. V „Do Not Look Down“ na vás páni vybalia maximálne chytľavý a nákazlivý groove, ktorý sa v priebehu piesne mierne poláme a Fredrik servíruje svoje choré sóla. Prichádza vybrnkávačka a obrovské vypúšťané tóny „Behind the Sun“, ktoré vás vrátia tak dva albumy dozadu. Veľmi tiahla a nervózna skladba so zaujímavými ambientnými plochami v pozadí sa postupne rozvíja niekam úplne inam, len aby ste mohli byť v ďalšej piesni „The Hurt That Finds You First“ opäť prekvapení. Bezhlavá rúbanica s priam thrashovou náladou sa ku koncu premení na plížiaceho sa hada. Ten sa odplazí a so začiatkom „Marrow“ si poviete, že vás čaká chytľavá skladba. Práve naopak, hneď s prvými údermi bicích viete, že máte dočinenie s rytmicky najničivejšou skladbou, kde je veľký problém niečoho sa chytiť.
„Break Those Bones Whose Sinews Gave It Motion“ je okrem najzvláštnejšieho názvu, spolu s úvodným kusom, najjednoliatejšia pieseň, nesená v pomalom tempe a s veľmi silnou a temnou atmosférou. „Swarm“ zhŕňa veľmi typické momenty kapely. Haake odohrá vyše polovicu skladby čisto na prechodoch. „Demiurge“ začína opäť veľmi prekvapivo. Maximálne jednoduchý a útočný, aj keď od stredu začatý groove-riff naznačí skladbe cestu, ktorou sa vezie veľkú časť so svojich šiestich minút. Rozhodne koncertná „hitovka“. Jej jemný záver sa nakoniec prehupne do, až nečakane príjemne a pozitívne znejúceho, outra v podobe vybrnkávačky „The Last Vigil“.

Hudba, ako taká, takisto stratila na umelosti, keďže jednak piesne znejú akosi prirodzenejšie, no aj zvuk je tento krát veľmi surový a brutálny. Samozrejme bez toho, aby sa z neho stratila typická hutnosť a ozrutnosť. Nezostáva povedať nič iné, ako: zase to dokázali.