V metale je málo kapiel ako MESHUGGAH, vlastne kdekoľvek je ich málo. Kapiel, ktoré dokázali vytvoriť úplne vlastný štýl bez toho, aby na to potrebovali čokoľvek iné ako základné nástroje a ktoré si týmto štýlom vytvorili neuveriteľné množstvá nasledovníkov, ktorí sú ale za originálom oneskorení o niekoľko rokov. Aj to svedčí o špecifickosti, originalite a nadčasovosti, či predbehnutí svojej doby ak chcete. Šialení Švédi prichádzajú po takmer štyroch rokoch s novým albumom, ktorý možno na prvý pohľad pôsobí jednoznačnejšie a prístupnejšie ako jeho predchodcovia, gitarista Mårten Hagstrom vás ale presvedčí o opaku.

Určite by bolo zaujímavé vedieť, aké sú pocity člena MESHUGGAH pred vydaním albumu. Vo svete metalu je to vždy veľká vec. Sleduješ a zaujímaš sa o reakcie ľudí a médií?
Oboje – áno aj nie. Myslím, že by bolo pekne arogantné povedať, že nás nezaujíma, čo si kto myslí. Je jasné, že keď vydávaš album, chceš, aby ho ľudia mali radi. Ale nie je to niečo, na čo myslíme, keď tvoríme album. V prvom rade sa musíme postarať o to, na čom záleží nám a načúvať nášmu vnútornému hlasu. Skladáme hudbu tak, aby sa páčila nám a potom dúfame, že osloví aj niekoho iného.

Prečo ste sa tento krát rozhodli ísť smerom drsnejšieho a možno viac organického a brutálneho vyznenia? 
 Vždy keď začíname skladať piesne na nový album, ukáže sa, že sme sa chytili nejakého aspektu našej tvorby, ktorý sme doteraz až tak nepreskúmali. V tomto prípade to vyšlo tak, že sa do popredia dostala viac tá drsná, organická zložka, niečo, čo by som nazval „band feeling“ (pozn. aut.: dojem súzvuku živej kapely). Tiež sme cítili, že chceme dodať piesňam trocha viac groovu. 

Kde teda podľa teba stojí „Koloss“ v porovnaní s niekoľkými predchádzajúcimi nahrávkami?
Je ťažké porovnávať takto skoro po dokončení, ale určite máme pocit, že je to lepší album. Vďaka tomu, že má v sebe viac dynamiky a tiež ambientných plôch. Naším zámerom bolo vždy, v rámci toho šialenstva, ktoré tvoríme, udržať v skladbách feeling a groove. Myslím, že sa nám to tento raz podarilo, plus nám dobre vyšlo aj aranžovanie piesní a práve to je niečo, v čom je novinka vyššie oproti predchádzajúcim nahrávkam.

Ktoré piesne si na nový album zložil ty? Mohol by si nám o nich povedať niečo viac?
Napísal som toho dosť. Tento krát som sa, okrem dvoch piesní, podieľal na skladaní celého albumu. Niektoré skladby som zložil sám, na niektorých som spolupracoval s Fredrikom a Tomasom. Ohľadom piesní ako takých, by som chcel povedať, že na tomto albume predstavujú akési samostatné entity. Každá pieseň je celok sama o sebe a navzájom sa od seba dosť odlišujú. Je tu teda len niekoľko piesní, ktoré sa dajú považovať za, nazvime to, reprezentatívnejšie. Konkrétne sú to: „I am Colossus“, „Break Those Bones Whose Sinews Gave It Motion“ a „Do Not Look Down“. 

Kto, alebo čo je ten kolos, o ktorom hovoríte v názve i prvej piesni albumu?
Otázku textov, ako vždy, nechávame na ľudí. Aby si ich mohli vyložiť ako chcú, aby si ich sami interpretovali a uvažovali nad nimi. V tomto prípade, ale môžem povedať, že ide skôr o „niečo“ ako o „niekoho“. Aj keď je každý text na albume o niečom inom, každý z nich má niečo spoločné s presvedčeniami a dogmami a s tým ako tieto veci dokážu dať moc ľuďom, ktorí ju následne využívajú na ovplyvňovanie iných v prípade, že ľudia sa prestanú pýtať a prestanú myslieť sami za seba.

Z nahrávky ide pocit väčšej priamočiarosti. Cítiš to tak aj ty, z pohľadu hudobníka?
Áno, ale (dlhšie mmm) nie (smiech). Piesne sú priamočiarejšie v tom zmysle, že je jednoduchšie ich počúvať. Z pozície hudobníka, je to ale jednoznačne ten najťažší album, ktorý sme vydali. Deje sa tam strašne veľa vecí, ktoré na prvý pohľad nie sú tak jednoducho postrehnuteľné. Napríklad niektoré piesne majú slohové pasáže, ktoré znejú ako keby stále rovnako, ale keď si všimneš detaily, nie je to tak. V piesňach je toho viac, ako kedykoľvek pred tým a zároveň pôsobia priamočiarejšie. To je niečo s čím sme veľmi spokojní.  Podarilo sa nám trochu zahaliť tú podivnosť.

Obal albumu je až nečakane plný výjavov oproti tomu, ako je to u vás zvykom. Čo znázorňujú hady, tváre a samotný hlavný protagonista obrazu?
Tentokrát ide skôr o takú všeobecnú myšlienku albumu. K tomuto obalu sme totiž prišli trocha inak. Tomas zvyčajne vymýšľa naše obaly a keď sedel nad množstvom rôznych možností, on aj my sme mali pocit, že to chce niečo iné. Tak sa jednoducho vybral na internet skúsiť nájsť niečo, čo by nás oslovilo, inšpirovalo. Pri tom sa mu podarilo naraziť na stránku umelca menom Keerych Luminokaya z Ruska. Našiel tento obrázok práve na tejto stránke. Jeho názov bol „The Gateman“ (vrátnik). Všetkým nám okamžite napadlo, že tento obraz symbolizuje to, čo je na albume. Totiž, keď sa na neho pozrieš, povieš: „No dobre, je tam kopec vecí, ale čo vidím?  Je tam nejaká postava, vyzerá ľudsky, tu sú nejaké tváre.“ A postupne sa začneš dívať pozornejšie a všimneš si, že je tam kopec detailov a je to obrovské. Presne taký je náš pocit z tejto nahrávky.  Najprv máš pocit, že si to hneď celé „prekukol“, ale potom si ju vypočuješ pozornejšie a objavíš množstvo vrstiev, ktoré si vyžadujú trocha hlbšie skúmanie. Pre nás teda tento obraz výborne vystihoval hudbu. Tomas poslal Keerychovi mail a spýtal sa, či už pre niečo tento obraz použil. Našťastie nie, a súhlasil s tým, že ho my prevezmeme ako náš obal. Sme z neho nadšení. 

Predpokladám, že túto otázku dostávate často, ale predsa ju položím. Vaša hudba je často ťažká na zapamätanie. Robíte nejaké špeciálne veci na to, aby ste si zlepšili svoju hudobnú pamäť?
Jednoducho cvičíme, kým je to hotové. Smiešna vec na to celom je, že ani necvičíme tak veľa. Je to od nás celkom hlúpe, mali by sme to robiť častejšie.  Je síce pravda, že pri našich piesňach je to niekedy naozaj poriadna záťaž na pamäť, ale takúto hudbu hráme v podstate odkedy sme boli mladí. Vždy sme robili veci, ktoré sa dosť ťažko pamätali. Myslím teda, že vďaka komponovaniu práve takýchto skladieb sme si už na to zvykli a to nám pomáha. 

Ty a Fredrik budete mať po novom v predaji model gitary vytvorenej presne podľa vašich gitár. Čo to pre teba, ako gitaristu, znamená?
Je to úžasný pocit. Ak by som sa vrátil do minulosti a predstavím si, ako mi niekto hovorí, že budem mať vlastný model gitary, poriadne by som sa na tom zasmial a neveril mu ani trocha. Okrem toho musím povedať , že je to naozaj skvelý nástroj. 

Kto videl MESHUGGAH naživo, musí vedieť, že máte veľmi svojský spôsob „headbangingu“ (pozn. aut.: ozaj hlboké pohyby, pri ktorých sa gitaristi celí prehýbajú s gitarou visiacou vo vzduchu), ktorý vyzerá byť poriadne zaťažujúci na chrbát. Nemávate kvôli tomu nejaké zdravotné problémy?
To áno (smiech). Stáva sa to, ale povedal by som, že to nie je také strašné a časté, ako by niekto čakal. Sám som myslel, že sa to na mne podpíše horšie.  Už sme si to asi dobre nacvičili. Veľa ľudí si myslí, že tento náš zvláštny pohyb je niečo, nad čím uvažujeme, alebo si to pripravujeme. Zábavný na tom je ale fakt, že sme sa chovali presne takto, odkedy sme boli deti. Keď sme začali hrať naše prvé koncerty a headbangovať pri tom, vyzeralo to takto a nejako nám to zostalo. Nevieme sa teda chovať nijak inak. Proste ideme na pódium a kníšeme sa ako idioti (smiech). 

Zanecháva na vás turné nejaké iné šrámy? Či už po fyzickej, alebo po psychickej stránke?
Mali sme pár zdravotných problémov. Tomas musel prekonať operáciu chrbta, kvôli narušenej platničke. Aj keď je, čo sa týka svalov stopercentne zotavený, stále má problémy s nervovou sústavou. Ale lepší sa to. V minulosti sa nám samozrejme podarilo párkrát dorezať si prsty. Náš bývalý basák musel skončiť kvôli problémom s vnútorným uchom. Takže, čo sa fyzickej stránky týka, museli sme niečo vydržať. To sa jednoducho stáva, keď veľa koncertuješ, alebo si v situácii, keď si zarábaš akurát toľko, aby si vyžil. Mentálne (smiech), nuž, to by som nechcel posudzovať. Je veľmi dobrá vec, že máme kapelu a ešte lepšia, že je to naše zamestnanie, lebo si ani nedokážem predstaviť, čo by z nás inak bolo. 

Vaša hudba je síce vážna, ale už z len z niektorých vašich promofotiek, či vyjadrení musí byť každému jasné, že máte obrovský zmysel pre humor. Ako vážne sa beriete ako kapela, ako hudobníci a ako ľudia?
Ako ľudia ani trochu (smiech). Ako hudobníci tiež nie veľmi. Hudba sama o sebe je síce vážna, ale ja vravím, že nič nie je natoľko vážne, aby si si z toho nemohol robiť srandu. Musíš mať od toho len trocha odstupu. Ak by sme boli vážni do takej miery, ako znie naša hudba, museli by sme to len predstierať, alebo byť namyslení. A to nemám rád. Mám skôr pocit, že všetko, čo je naozaj dobré v sebe má určitú dávku humoru. 

Keď sme pri humore, nedá mi nespomenúť Devina Townsenda a jeho kúsok, keď na ostatnom albume „Deconstruction“ vložil do textu vetu: „We all rip off Meshuggah“ (všetci vykrádame Meshuggah). Čo si myslíš, či o fakte, že to tam dal, ale aj o samotnom tvrdení?
(smiech) To, že niečo také spieva, je neskutočne smiešne. Na druhej strane je to aj trocha lichotivé. Aj keď je to myslené ako vtip, už len to, že to tam vložil, niečo znamená. Fredrik s ním o tom telefonoval a Devin mu povedal: „Ale ja myslím, že je to pravda“ (smiech). Takže je to naozaj potešujúce. O to viac, ak to príde od človeka ako Devin, ktorého veľmi rešpektujeme. Ten chlapík je šialený (smiech). Nedrží sa konvencií a to je dôvod, prečo má náš obdiv a prečo je taký vynikajúci hudobník. Robí jednoducho, čo mu napadne a čo on uzná za vhodné.  A keď k tomu patrí spievanie takéhoto textu, tak je to super. Čo sa týka tvrdenia ako takého, viem, že sa teraz veľa rozpráva o „djente“ a o kapelách, ktoré sme ovplyvnili, čo je super. Neviem, ale či by som hovoril o vykrádaní. Nemám pocit, že by som počul veľa kapiel, ktoré by nás naozaj kopírovali. Skôr by som tvrdil, že sme na nich nejako zapôsobili. Aj my sme museli naše vplyvy odniekiaľ pobrať. 

Ale je naozaj pravda, že v posledných rokoch tu je množstvo kapiel silne ovplyvnených vami, najmä na scéne math a prog metalu.
Berieme to ako kompliment. Lebo keď akákoľvek kapela považuje to, čo sme stvorili my, za dôležité, tak je jasné, že musíme robiť niečo dobre. Nesledujem tú scénu až tak podrobne, ale z toho, čo som mal možnosť počuť sa tam zrodili viaceré zaujímavé kapely, ktoré majú čo ponúknuť a sú kreatívne. To ma teší. 

A aké kapely boli na druhej strane vo vašich začiatkom tými ovplyvňujúcimi faktormi pre vašu tvorbu a formovanie vášho žánru?
Samozrejme nás ako mladých ovplyvňovalo množstvo kapiel, nie práve tých od nás zo Švédska. Myslím, že ako väčšinu v tej dobe nás ovplyvnili tie základné kapely od RUSH po METALLICA. Pamätám si ale napríklad, že keď som mal asi pätnásť, šiel som na koncert sláčikového kvarteta. Na rozdiel od bežných kvartet hrali s elektrickými nástrojmi. Úplne ma odrovnali. Bol som nadšený a prekvapený z toho ako to celé poňali, ako sa zbavili všetkých hraníc a obmedzení toho, čo by ako malo znieť a akí dokázali byť drsní a priam až rokenroloví. Vždy sa nájdu práve takýto umelci, od ktorých si možno nevezmeš priamy hudobný vplyv, ale poznamenajú prístup k tomu, čo robíš.

Keď ste hrali na festivale Brutal Assault, mali ste množstvo problémov, kým ste všetko nastavili tak, ako ste chceli. Vyžaduje si vystúpenie MESHUGGAH nejaké špecifické podmienky, alebo prostredie?
Nie, nie veľmi. Myslím, že tu zohral úlohu fakt, že ide o festival. Pri festivaloch sa dostávame na miesto často na poslednú chvíľu. Vyjdeme na pódium a zistíme, že niečo z našej aparatúry sa porušilo počas letu.  S takými vecami sa na bežnom turné tak často nestretávame. Máme vždy dosť času na to, aby sme všetko pripravili a vyriešili prípadné problémy. Takže problémy, aké sme mali napríklad na Brutal Assaulte, sa myslím stanú raz za čas každej kapele. 

Nakoniec by som sa ťa chcel spýtať, čo si myslíš o súčasnej situácii vo svete, konkrétne o fakte, že v mnohých krajinách sa ľudia búria voči svojim vodcom, voči politikom, voči systému.
Ak hovoríme o severnej Afrike, tak myslím, že je výborné, ak tam dôjde k nejakej zmene, ktorá povedie k väčšiemu dôrazu na bežných ľudí i preneseniu zodpovednosti na viac ľudí v porovnaní s nejakým diktátorstvom. Je dôležité, že ľudia budú mať slobodu výberu. Je jasné, že vždy, keď sa utláčaná krajina prepracuje k demokratickejšiemu režimu, prídu problémy, boj o moc a bude to chvíľu trvať, kým nájdu ten správny smer, ako riadiť veci, ale je to pre tieto štáty určite krok správnym smerom.