Túto bandu počúvajú ako extrémni, tak i neextrémni metalisti a nemetalisti taktiež. Vyslúžili si to tým, že prišli s niečím úplne novým, a to bola hudba založená na absolútnom rytmickom šialenstve, ktorá namiesto rýchlosti, klepačiek, či dvojkopákových jázd stavila na komplikované komplexné rytmy, kde ruky bubeníka hrajú v inom rytme ako jeho nohy, gitaristi sekajú tak, že vám po ich útokoch v hlave zostávajú rany a spevák na vás reve, ako keby ste mu ukradli sadu albumov jeho najobľúbenejšej kapely. Práve s Tomasom Haakem, tým, komu ruky a nohy idú úplne inak, som vykonal nasledujúci rozhovor aj o tom, že nový album možno nie je až také ťažké prekúsnuť.

Som veľmi rád, že môžem hovoriť práve s bubeníkom MESHUGGAH. Rytmus je totiž mimoriadne dôležitou súčasťou vašej kapely. Chcel by som sa ťa teda spýtať, kto prišiel s nápadom hrať tieto polyrytmické šialenosti – ty, alebo Fredrik?
Myslím, že ten, koho treba z toho viniť, je určite Fredrik. Keď som v roku 1990 prišiel do kapely, prístup k piesňam a k ich rytmike už bol vytvorený, aj keď hudba bola ešte o inom. Je to proste náš štýl, máme radi tie vibrácie, ktoré idú z takejto hudby, to, aké je to provokujúce. Osoba, ktorá však stála na začiatku za týmto smerovaním, je Fredrik.

A ako sa teraz cítiš pri hraní týchto rytmov? Musíš cvičiť svoju koordináciu pre každú pieseň?
Určite áno. Keď sa učím nejakú pieseň, a myslím, že je to rovnaké pre nás všetkých, tak musím veľa cvičiť. Jasné, že niektoré piesne sú jednoduchšie, čo sa rytmických nápadov týka. Tie sa viac sústreďujú na náladu riffov a piesne. Niektoré sú zase skutočne technické. To ale nie je našou hlavnou snahou. Keď song znie dobre, tak to, či je technický alebo nie, nie je podstatné. Je to len určitý most, ktorý musíš ako hudobník prejsť k tomu, aby pieseň ožila. Ale samozrejme musíme veľa hrať a trénovať, aby sme sa naučili zahrať naše piesne poriadne. Keď sa tak zamyslím, nezdá sa mi, že sme sa niekedy naučili celý album ako kapela. Zvyčajne vyberieme len niektoré tracky, ktoré sa nám dobre hrajú naživo. 

Váš nový album „ObZen“ podľa mňa nie je až taký komplexný. Je priamočiarejší, je na ňom viac pravidelnejších pasáží, viac groovu, atmosféra nie je tak ťaživá. Mohol by si mi ty poskytnúť svoj pohľad na album?
Oceňujem čo hovoríš a do určitého rozsahu s tebou aj súhlasím. Je to skutočne priamočiarejší materiál, čo sa týka zvuku, celkovej nálady aj energie jednotlivých piesní. Musím ale povedať, že tak, ako to bolo pri našich priamočiarejších songoch v minulosti, a tak to platí aj dnes, sú náročnejšie na samotné hranie. Pre mňa, ako bubeníka, je to po hudobnej stránke doposiaľ najnáročnejší album. Aj keď to tak nemusí znieť. A práve to je na tom to skvelé. My sa v skutočnosti nesnažíme silou mocou znieť zložito, alebo technicky. Je to len vec pohľadu, podľa toho, akú hudbu máš rád. Pre nás bolo vydanie tohto albumu veľkou výzvou, keďže aj keď je priamočiarejší, z pohľadu inštrumentalistu je fakt ťažký.

Jednoznačne ste zaradili aj vyšší rýchlostný stupeň – ak album porovnáme s predchodcom „Catch 33“. Mali ste chuť opäť hrať nejaké rýchlejšie veci?
Nie, nebolo to tak. „Catch 33“ je, ešte viac ako iné naše albumy, jeden veľký experiment. A nebol zložený na to, aby bol hraný naživo. Chceli sme proste nahrať „cool“ jedno-piesňový album, ktorú bude mať iné vibrácie ako naša ostatná tvorba. Povedal by som, že je to ako určitý hudobný výlet. No a novinka je úplne na opačnej strane spektra toho, čo robíme. Môžem povedať, že do určitej miery je to aj návrat späť, čo sa týka štruktúry, rýchlosti a dĺžky piesní, k spôsobu skladania, ktorý sme využívali na „Nothing“, alebo dokonca „Chaosphere“. Ale určite sme si nesadli a nepovedali, že nahráme rýchly album. Jediné, čo sme si stanovili, bolo, aby každý song bol fakt individuálny a mal vlastnú tvár. A nakoniec to vyšlo tak, že piesne sú rýchlejšie, ale určite to nebol úmysel.

Keď sme sa bavili o „Catch 33“. Za tento album ste boli nominovaní na švédsku cenu Grammy. Aký máš názor na tieto hudobné ocenenia?
Bola to už naša druhá nominácia. Prvýkrát to bolo niekedy v 1995, alebo 1996 za album „Destroy Erase Improve“. Grammy Awards, aspoň u nás vo Švédsku, ale myslím, že je to tak aj všade inde, sú jednoducho o tom, že jednotlivé vydavateľstvá a ľudia z hudobnej scény sa tľapkajú po chrbte. Jedni hovoria druhým: „Áno, odviedli ste za tento rok skvelú prácu…“. Nie je to podľa mňa naozaj o hudbe. Aj keď sme na to odovzdávanie šli, myslím, že nás už nemohlo trápiť menej to, či vyhráme alebo nie – proste sme tam aj s priateľkami išli a zabavili sa.

Musím ti povedať, že nový album má skutočne úžasný sound. Stále futuristický, no taktiež veľmi organický a svieži. Kto je zaň zodpovedný?
Myslím, že každý z nás má na ňom svoj podiel, ale určite tým, kto je zaň najviac zodpovedný, je Fredrik. On je tým najzručnejším, čo sa týka štúdiových prác, produkcie a podobne. V podstate je producentom väčšiny našich nahrávok. A musím s tebou súhlasiť. Zvuk na novom albume je skutočne vynikajúci. Aj keď je „chorý“, stále je ľahké sledovať, čo sa deje. Je zrozumiteľný a rozlíšiteľný, čo je skutočne ťažké dosiahnuť v našej hudbe, kde sú osem strunové gitary, ktoré hrajú po celý čas v približne rovnakej frekvencii ako kopák. Takže určite má na výsledku najväčšiu zásluhu Fredrik, no myslím si, že zavážilo aj to, že sme nahrávanie neuponáhľali, ako v minulosti, a sústredili sme sa na každý jeho aspekt.

Pre MESHUGGAH bolo zvykom mať skutočne abstraktné námety obalov albumov. Tentokrát ste zvolil „normálnejší“ motív, ktorý však stále podľa mňa nemá jasný význam. Mohol by si ho ozrejmiť? Má nejaké špeciálny zmysel?
Áno, má. Samotný názov „ObZen“ je slovnou hračkou slov obscene a Zen, ako Zen-budhizmus. Nie je za tým ale žiadny náboženský motív. Použili sme to len ako určitú metaforu na to, aby sme lepšie objasnili myšlienku albumu. Celé je to zviazané s jeho textovým obsahom. Nepovedal by som, že je to koncepčný album, len niektoré spoločné myšlienky sa prepletajú viacerými piesňami. Obal samotný nie je natoľko temný a nejasný. Má veľa jasných kontúr a svetlých farieb, a aj keď si mnoho ľudí myslí, že je vytvorený čisto počítačovou grafikou, je to fotografia. Je to pre nás proste niečo nové. A aby som sa vrátil k tomu zmyslu celého artworku. Je ním určitý poukázanie na to, že človek našiel svoju rovnováhu v krviprelievaní a vo vojnách. Práve preto sme použili postavu v tej budhistickej póze, ktorá má byť vyjadrením vyrovnanosti a ako protiklad sme na obal pridali tú krv. A neviem, či si si to všimol, a toto nehovorím každému, ale ruky postavy sú usporiadané tak, aby jej vytvorili tri šestky, ktoré majú znázorňovať „zdedené“ zlo ľudstva.

Predpokladám, že si bol opäť hlavným textárom, a tak by som sa ťa chcel spýtať na hlavné témy, ktoré sú rozpracované v piesňach nového albumu. Poprípade by si mohol vybrať niektoré zo svojich najobľúbenejších textov a priblížiť ich trocha viac.
Tak tentoraz som napísal všetky texty, ale sklamem ťa, pretože medzi nimi nemám žiadnych obľúbencov a tiež nerád vysvetľujem ľuďom svoje texty do detailov. Poviem ti toľko, že piesne, ktoré sú spojené s artworkom a samotným názvom, sú „Pravus“, „This Spiteful Snake“, „Electric Red“ a samozrejme titulný track „ObZen“.

V minulosti ste mali naozaj zaujímavé videoklipy. Ako to vyzerá s novými piesňami? Chystáte sa k niektorej natočiť video? Máte už prípadne aj nejaký koncept?
Už máme nejaké plány. Ešte nemáme určené, kedy to budeme robiť, ale malo by to byť video k piesni „Bleed“. Bude to samozrejme skrátená verzia, nie celých sedem a pol minúty. Čo sa týka koncepčnej stránky klipu, tak to ti ešte nič bližšie povedať neviem.

Môžeme povedať, že ste jedno z veľkých mien na metalovej scéne a pre kapely vašej veľkosti je typické mať manažéra. Vy však fungujete bez neho. Zvládate venovať sa všetkým potrebným aktivitám okrem hudby?
Tak zatiaľ áno. Celé to závisí od množstva práce, ktorú je treba robiť a toto množstvo rastie album za albumom. Bolo by teda fajn mať niekoho, na koho by sme to mohli celé hodiť. My ale chceme mať kontakt so všetkým, čo sa deje okolo nás. Chceme vedieť, čo sa deje s financiami. Prečo to stojí toľko, koľko to stojí a podobne. Takže to jeden z hlavných dôvodov. Taktiež sme od niektorých kapiel počuli rôzne až „hororové“ historky o manažéroch. Zdá sa, že je okolo toho kopa sračiek. No a samozrejme, bežný podiel, ktorý manažéri požadujú je pätnásť až dvadsať percent, zo všetkého, čo kapela zarobí. Preto musíš už pred prijatím manažéra vedieť, že ti prinesie viac peňazí, ako ťa ich bude stáť. Inak je ti na nič. My máme ľudí, ktorých si môžeme najať len na pár hodín kvôli právnym záležitostiam. Máme vynikajúcich bookerov pre Európu i celý svet. Myslím si, že to sú dôležitejšie veci ako samotný manažment. Aspoň pre nás v tomto štádiu, keď si vlastne nemusíme turné vybavovať. Doteraz sme boli väčšinou požiadaní o to, aby sme s niekým išli na šnúru. Ale možno v budúcnosti toho bude na nás veľa a budeme sa musieť spoľahnúť na manažéra, ale zatiaľ o tom neuvažujeme.

Museli ste zrušiť európske turné s THE DILLINGER ESCAPE PLAN, teraz sa chystáte na šnúru po Štátoch s MINISTRY. Urobíte teda aj nejakú náhradu za to neuskutočnené turné, ktorou by ste potešili svojich európskych fanúšikov?
Určite áno. To turné s THE DILLINGER ESCAPE PLAN padlo, keďže sme cítili, že potrebujeme viac času na práce na albume. Náš pôvodný plán bol mať album dokončený a zmastrovaný v júli 2007. No a keď sme koncom augusta ešte stále neboli hotoví, bolo nám jasné, že to do novembrového termínu vydania nestihneme. Toto turné malo slúžiť na priamu podporu albumu. A keďže nebolo čo podporovať, stratilo pre nás zmysel a radšej sme sa sústredili na dokončenie nahrávky. Takže teraz budeme približne dva mesiace otvárať pre MINISTRY, potom v lete sa chystáme obehať nejaké európske festivaly a za tým ešte nemôžem hovoriť o veciach na isto. V septembri ale určite urobíme európske turné, kde budeme headlinermi, ak teda nedostaneme dovtedy nejakú ponuku sprevádzať nejakú skutočne veľkú kapelu. A až potom budú nasledovať Japonsko a Austrália.

Ako kapela máte veľké množstvo mladých nasledovníkov, ktorí sa snažia zapojiť prvky vášho svojského štýlu do svojej hudby. Poznáš, či dokonca máš rád niektoré z nich?
Určite je veľa kapiel, ktoré z nás čerpajú, a tiež stoja za to. Ale v skutočnosti nie sme natoľko v kontakte so scénou, najmä tou metalovou. Ale tých dobrých kapiel je dosť. Napríklad Francúzi SCARVE. DECAPITATED z Poľska, ktorým sa teraz prihodila tá obrovská tragédia. Strata bubeníka Wytolda Kieltykuje obrovská. Bol to skutočne úžasný bubeník. Oni sú fakt vynikajúcou metalovou kapelou. Mrzí ma, že STRAPPING YOUNG LAD majú teraz pauzu, lebo to je tiež jedna zo skvelých kapiel. Je veľa kapiel, ktoré máme radi, no tie nepatria až tak do oblasti metalu. Radi počúvame elektroniku, ešte viac rockové kapely a v tejto scéne nejaké avantgardné veci ako MARS VOLTA, DON CABALLERO. Taktiež práca Mikea Pattona, ako MR.BUNGLE, alebo TOMAHAWK stojí za to, MASTODON je ďalšia „cool“ kapela. Proste je ich obrovské množstvo a neviem, dokedy by sme tu boli, kebyže ti ich mám teraz všetky vymenovať.

Nie je to tak ďaleko od skončenia roka 2007. Tak by si nám mohol povedať, aký je tvoj najlepší hudobný a osobný zážitok posledného roka.
Možno to bude znieť narcisticky, ale aj tak to poviem. My sme vlastne nerobili nič iné ako to, že sme sedeli v štúdiu, písali a nahrávali. Povedal by som teda, že to bolo naše nahrávanie. Keďže sme tam boli vlastne stále, nemali sme čas chodiť veľmi na koncerty za inými hudobnými zážitkami. A čo sa týka osobného života… ja fakt neviem. Ostatný rok je pre mňa akýsi rozmazaný kvôli tomu spomínanému pobytu v štúdiu a sústredeniu sa najmä na album. Aby som bol úprimný, mimo skladania a nahrávania si vlastne nič z toho roka nepamätám. Ale nepovedz to mojej priateľke (smiech).