Je len málo pre extrémnu hudbu tak významných zoskupení, akými sú bezpochyby legendárni britskí drtiči Napalm Death. Nutno priznať, zatiaľ som ešte nemal možnosť oboznámiť sa s každým štúdiovým počinom. Ale s tými, s ktorými som tú možnosť mal, ma poriadne nakopali do zadku a jasne dokazujú, že diskografia Napalm Death by mala byť povinnosťou v zbierke každého fanúšika chutného extrému. Zvlášť pri posluchu Time Waits For No Slave sa za to poriadne hanbím.

Oboznamovať vás s hudobným smerovaním tejto kapely je samozrejme zbytočnosť. Aj nový album prináša klasických ND, brutálnych, nahnevaných, ktorý na ten svoj masaker majú stále patent. Snaha kapely v ničom neuhnúť je naozaj sympatická, čo dokazuje hneď úvod albumu. Storngarm naštartuje skvelý riff a odtiaľto sa to zase začne valiť a valiť, a narozdiel od posledných Benediction to vydrží s intenzitou až do konca. A to je dosť čo povedať, pretože dĺžka albumu nie je veľmi tradičná. Veľkým plusom je, že sa dočkáme aj uvoľnenejších pasáží. Trebárs v Time Waits For No Slave či Fallacy Dominion zavanie aj melodickejší vánok. Rozhodne zaujímavé prvky, ktoré človek vstrebe rýchlejšie. Najsilnejšie a najpresvedčivejšie sa ale predsa zdajú nájazdy typu Diktat a Work To Rule. Občas zavelí pomalší riff, ale potom opäť grindové tempo a stále famózny Mark „Barney“ Greenway. Opäť je ako utrhnutý z reťaze a to je samozrejme správne. Hoci je album o niečo uhladenejší ako Smear Campaign, pokojne mohol byť pomenovaný aj podľa druhej skladby. ND stále dokážu tvoriť silné skladby a ich už dosť známe postupy ich v tom vôbec neobmedzujú.

Pred legendou treba sňať klobúk. Slabý album som pod touto značkou ešte nepočul. Opäť sa jej podaril výborný album, pre mňa najlepší ND v novom miléniu. Vyše tucta parádnych našľapaných skladieb, žiadny náznak hluchých pasáží, iba poctivá hobľovačka Made in England.