Keď uzrela svetlo sveta správa, že nástupkyňou Anette Olzon na poste speváčky v NIGHTWISH nebude nikto iný ako Floor Jansen, (pomerne) veľká to diva modernej holandskej scény, ja osobne som sa veľmi potešil. V danej situácii som to pokladal za jedno z najlepších riešení a spolu s ostatnými zvedavcami som sa naozaj tešil, ako sa to prejaví v Tuomasovej tvorbe, v charaktere skladieb, „fílingu“ a vôbec, čo to s hudbou kapely ako takou urobí. Trúfam si povedať, že prvý singel „Élan“ (asi nielen môj) optimizmus schladil: odrhovačka, s nepochybne príjemným vokálom, krásnymi slohami, ktoré znejú ako keby ich spievala nejaká víla, s popovým refrénom, dosť primitívnymi aranžmánmi a sterilnou inštrumentálnou zložkou. Nádej však zomiera posledná. Ako je to teda? Zomrela či prežila?

Odpoveď nie je taká jednoduchá a možno je to tak z istého uhla pohľadu aj dobre. Lebo práve vďaka tomu platí, že nádej zase raz prežila. Tuomas nám predkladá akýsi „ekoalbum“, ktorý sa na viacerých miestach necháva inšpirovať gaelskými a keltskými folkovými náladami, čo sme očakávali asi všetci, najme po tom, ako sa regulérnym členom kapely stal Troy Donockley.

Album začína veľmi, veľmi nádejne, ba priam tak, až si človek povie, že konečne! „Shudder Before the Beautiful“ je na úvod naozaj vhodná voľba s potenciálom stať sa jednou z najobľúbenejších skladieb albumu. Je v nej v rozumnom pomere nakombinovaná rýchlosť, údernosť, jednoduchosť, ktorá však „nekole uši“, chytľavý refrén i nejaké tie klasické metalové odkazy starých čias. Následná „Weak Fantasy“ nastavenú latku nepodlieza, ale naopak prichádza s inou náladou a dokonca pridáva čo-to aj na agresívnosti. Skvelé, takto nejako sme si to predstavovali! V tomto úvodnom rozlete nás pribrzdí „trojka“ tracklistu, spomínaný „Élan“. Nenecháme si pokaziť chuť a následná „Yours Is ann Empty Hope“ nás vracia naspať do sedla, presne na tom istom mieste, kde sme na konci „Weak Fantasy“ z neho vypadli. V tejto chvíli nadobudne človek pomaly pocit, že prvá singlovka je asi naozaj to, čo sa kapele nepodarilo tak, ako plánovala a čoho sa preto snažila zbaviť ako prvého (pri všetkej úcte). Ale ako sa hovorí, nechváľ dňa pred večerou... Ešte sme sa ešte nedostali ani k obedu. Ako predjedlo dostávame „Our Decades In The Sun“, avšak minimálne na začiatku chutí naozaj trpko – aby som to povedal na rovinu, otravnejší a škaredší začiatok skladby som už dávno nepočul, chlapčenský zbor ma tam vyslovene irituje, rovnako ako melódia jeho popevku. Zvyšok skladby to napraví, avšak je to možno až príliš „mäkké“, hoci sa ukazuje Floorin spevácky talent a krásny hlas v plnej kráse, takže to človek vďaka tomu prežije bez vážnejšej ujmy. A čo teda máme k obedu ako hlavné jedlo? „My Walden“. Bohužiaľ, aj napriek peknej „gaelskej“ pasáži v druhej polovici minutáže sme sa nechcene vrátili na album „Imaginaerium“. Príliš priehľadné, „disneyovské“ a tak trochu nehodné metalovej kapely. Škaredé? To nie. Iba naivné. Treba povedať otvorene, že raňajky nám chutili oveľa, oveľa viac ako obed...

Na rad prichádza titulná „Endless Forms Most Beautiful“ a až na inštrumentálnu pasáž plnú riffov niekde v druhej polovici sa jej celkom nedarí prebudiť nás z čiastočnej letargie. Takmer disko refrén tomu nijako zvlášť nepomáha. Od titulnej skladby ale človek čaká prirodzene viac. Nasledujúca „Edema Ruh“ je síce pekná, s celkom chytľavým refrénom, čiže ako taká asi neurazí, ale miestami je to takmer až „kolotočiarska“ odrhovačka, ktorá loví v popových vodách. Najzaujímavejším momentom je Emppuho netradične vystavané sólo. Zato „Alpenglow“, nemôžem si pomôcť, mi miestami pripomína Blackmore’s Night, čo samozrejme nemyslím ako urážku. Inštrumentálku „The Eyes of Sharbat Gula“ považujem osobne naozaj za zbytočný počin, ktorý akoby bol vystrihnutý z nejakého filmu, avšak ako regulérna skladba stráca zmysel, mal by ho tak maximálne v podobe intra alebo outra. Nuž a napokon sa dostávame k megalomanskej a bezmála 24 minútami dotovanej (!!!) epickej skladbe „The Greatest Show on Earth“. Čo k nej povedať? Vlastne je to celkom jednoduché, pretože táto skladba v piatich dejstvách vystihuje to, čo je príznačné pre celý album: obsahuje výborné pasáže, no zároveň tiež o niečo viac vaty, ako by bolo zdravé (aspoň že nie je cukrová...). Rozumiem, čo zamýšľal pán Holopainen – chcel vniesť na album trochu „filmového“ deja, dramatické nástupy, prudké pády, atmosférické brnkanie na city a následne melodický výbuch. Otázkou však je, či to naozaj bolo potrebné takto prekombinovať. Veď ak si spomenieme na „Ghost Love Score“, tiež je to v istom zmysle epicky majestátna vec, avšak vo svojej podstate zostáva jednoduchá, na rozdiel od „The Greatest Show on Earth“. A zvuky prírody? Nie som si istý, či takéto niečo patrí na album NIGHTWISH v takomto veľkom rozsahu, pretože je viac než jasné, že všetci ich budú pri opakovanom počúvaní albumu preskakovať. Nikto si predsa nekupuje NIGHTWISH preto, aby počul špliechať vodu a vykrikovať veľryby... Skladba sa však pýši mnohými naozaj kvalitne skomponovanými časťami, čo kritiku zmierňuje. Občas som mal dokonca pocit, akoby Tuomas skladateľsky načrel do tých istých vôd, do ktorých zvykol načierať v časoch albumu „Wishmaster“. Privialo to na album príjemný vánok zlatej éry a mňa osobne to veľmi potešilo.

Aký verdikt vyniesť? Po inštrumentálnej stránke sa dá vytknúť napríklad „basic level“ bicích na mnohých miestach, čím sa tento nástroj stáva len akýmsi nepodstatným doprovodom. Občas to platí aj o gitarách. Hudobne vo všeobecnosti vyčnieva prvá polovica, resp. tretina albumu (okrem „Élan“), na jej úroveň sa následne darí dotiahnuť už iba poslednému, takmer polhodinovému eposu (aj keď nie celému). Floor Jansen bola obrovským prísľubom a popravde, je naozaj prínosom, spieva úžasne, strieda jemné polohy s agresívnejšími a v každej z nich je čarovná. Nemôžem sa však zbaviť dojmu, že je trochu utopená v mixe, čo je asi chyba zvukových inžinierov, ale kapela si to všimnúť mala. Menším nedostatkom je aj nedostatočné využitie Marcovho hlasového potenciálu.

Očakávania boli veľké, z istej časti sa dokonca naplnili, ale po mnohých stránkach sa dostavilo aj isté sklamanie a stále nástojčivejšia je pochybnosť, či NIGHTWISH ešte niekedy vyprodukuje album, z ktorého si všetci sadnú na zadok. Uvidíme, nádej zomiera posledná a ako som už spomenul, chvalabohu, ešte sa drží pri živote. Na záver moje top momenty: skladby číslo 1, 2, 4, 11 (v poslednom prípade s výhradami).