Ako avizoval leták, tak „košický koncert roka„ to vôbec nemal ľahké, kým našiel svoje miesto konania. Celý rok na mňa z citylightov žmurkali  Fíni skoro na každom kroku, že to na sviatok všetkých  detí roztočia v amfiku, no tesne pred  dňom D si nejaký úradníček povedal, že si prilepší na dovolenku a začal si klásť podmienky. Ešteže EPG objavili náhradu v podobe štadióna na „lokotke“, ktorý má už tiež najlepšie roky dávno za sebou a ja osobne som tam bol naposledy  na nejaký živák začiatkom deväťdesiatych rokov,  keď tam  Karči  Gerba drhol gitaru ešte vtedy v nádejnej  Xibalbe.

Keď cestujete za koncertmi do iných miest, tak sa na štadión dotrepete s parádnym predstihom a neujde vám ani cháska, čo zvučí. No keď vám hrajú v rodnej vieske, pracovné povinnosti vás nepustia a ledva vidíte headlinerov. Ani tentokrát to nebolo ináč a tak dobieham na prvú z dvojice  nositeliek pritesných korzetov, a to na Smolského Almanac.

Victorova hviezda vystrelila najmä v Peavy- ho Rage-i, no vydal sa za melodickejším životom a momentálne to skúša s Alamacom a našliapol si to celkom  úspešným  smerom. Jeho tvorba je nevtieravá, skôr pre milovníka melodického heavíku s množstvom inštrumentálneho kumštu.  Za mikrofónom sa striedali obe pohlavia, čo robilo zahrievanie ešte zaujímavejším. Tento bieloruský fenomén bol pre mnohých hlavným ťahákom večera a Victor to cítil po každej skladbe v asi hodinovom sete.

So západom slnka sa presúvame do tajuplných príbehov a bájí a ponárame sa do tmy, ktorú ruší more  smartfónov nad hlavami asi tretiny prítomných. Za našich mladých čias sa chodilo na koncerty bojovať. Buď o čo najlepšie miesta alebo len tak skandovať, skákať , proste vyblázniť sa. Po koncerte sa hľadali kamoši, občianky, peňaženky, tenisky, okuliare, ale aj barle. A teraz keď vidím, ako tisíc pacientov prestojí predstavenie s mobilom nad hlavou a nedajbože sa okolo nich obtrieš. Ruky im dolámať. Radšej zostaňte doma a tam si žite svoj skurvený virtuálny život. Pardon, trochu som odbehol.

Vytunený zvuk, pyrotechnika rušiaca obočia v prvých radách, projekcia, za ktorú by sa nehanbil ani ten nešťastný Amfiteáter. Do takých megamožností sa roky driny vypracoval  Nightwish. A či mikrofón obkusuje Tarja, či nejaká iná dáma, na tom podľa návštevnosti a nálady zúčastnených vôbec nezáležalo. Asi to bude v silných pesničkách a mierumiluvnom prejave, lebo vo veľkej miere po každej, či notoricky známej alebo novšej skladbe dochádzalo k vzájomne prejaveným sympatiám.  Žiadne oplzlé slová, ani výlevy zlosti,  jednoducho len pesničky a melódie a samozrejme  bezchybné inštrumentálne výkony na každom poste. Asi to je základným poznávacím znakom Fínov. Ako by som ani nebol na metalovom predstavení, ale na nejakom kvetinkovom Woodstocku, kde sa všetci majú radi. Takáto miestami až nudná nálada sa vliekla celým večerom, ešteže tú monotónnosť prehlušovali už spomínané efekty.

Samozrejme priaznivci Nightwish –u  na svoje modly- nedali dopustiť a  aj keď sa nedočkali prídavku, bavili sa nadmieru (ak nepočítam obyvateľov priľahlých obydlí)  a niečo pred polnocou sa asi 8 - tisícová armáda rozišla a odpochodovala do všetkých svetových strán viac než spokojne. 

Foto: Laci Schurger