Pojem inovácia je pre týchto Švajčiarov zrejme navždy zabudnuté slovo. Po prešlape nazvanom „Above” z roku 2009 som odhodlane dúfal, že páni potrebovali “iba” dobiť dlhodobo vybité batérie a vybúriť sa pubescentným spôsobom natoľko, aby sa opäť vrátili s čistou hlavou a potvrdili svoju povesť inovátorov. Tento zjavne nepochopiteľný krok vzad bol zrejme voči kapele samotnej aj pochopiteľný. Obávam sa však, že to nepomohlo. SAMAEL sa totiž nachádza opäť tam, kde sa už motá bezcielne dobrých 10 rokov po vydaní excelentne futuristického diela „Eternal”, ktoré zároveň znamenalo labutiu pieseň ich skladateľského potenciálu. Navyše, keď studnica nápadov a experimentov dávno dýcha prázdnotou, čo tak skúsiť staré dobré známe a osvedčené postupy a presunúť sa tentokrát trebárs niekam do deväťdesiatych rokov medzi albumy „Ceremony Of Opposites” a „Passage”. Áno, kapela spadla dosť dole a mám pocit, akoby sa odznova snažila vyhrabať rovnakými cestičkami, ktoré si dávno sama vydupala na pomyselný vrchol. Tudy ale cesta nevede.

Kapela teda oprášila temnú minulosť a siahla ako po živých bicích (nie už iba ako perkusiách), tak väčší dôraz kladie na výpravné (potemnelé) fanfáry a celkovo na pekelne temnú stránku veci. Opäť znie všetko nesväto; všade samé rúhanie, zlo a čiernota, teda opotrebované bohapusté klišé. Navyše zabudnite na elektroniku a iné industriálne lakotinky, tie sú ponechané viac-menej stranou, či pokus o nejaký posun inam. Práve naopak. To je v kocke asi tak všetko, čo možno na adresu aktuálneho albumu povedať. Totiž kapela, ktorá udala v hudbe svojim spôsobom zcela nový rozmer významnými a nadčasovými albumami ako „Passage” alebo “Eternal” je už dávno minulosťou a dnes už iba paródiou samou na seba. Namiesto toho, aby hľadala inšpiráciu v budúcnosti, hľadá ju márne v minulosti. Nehľadiac na túto skutočnosť, ono by na tom možno nebolo nič zlé, avšak výsledný efekt je úplne opačný. Poväčšine strednetempé skladby totiž ponúkaju tak sterilnú a nevýraznú porciu muziky bez akéhokoľvek svetlého momentu či nápadu, že nič vás nevedie k tomu aby ste boli v strehu, ba po čase strácate pozornosť nad dianím. Jednoducho nuda.

Album neposkytuje absolútne nič, čo tu ešte nebolo a ak aj bolo, tak v oveľa kvalitatívne vyššie podanej forme v kontúrach kapely. „Novinka” navyše nedosahuje úrovne priemerných albumov skupiny („Solar Soul”, „Reign Of Light”, ktoré sú aspoň počúvateľné), dokonca za nimi hodne zaostáva. Svet by sa kľudne zaobišiel aj bez „Lux Mundi” a ak sa kapela nespamätá, nerád by som, aby tieto slová došli aj na ňu samotnú. Neveriacky krútim hlavou nad hlavnou skladateľskou persónou, akou je sám Xytras.