Po tých rokoch, čo navštevujem koncerty kdekade, som si myslel, že už ma nič nemôže prekvapiť, ale to čo ma čakalo v Casske,  bola fakt silná káva. Hneď pri vstupe do haly sa na otvorenom ohni  veselo  piekli  klobásy ako na hlavnej pred Vianocami.  Udiareň neskutočná, ktorú mohli  pichnúť za kapelu ako pyrotechnickú pomôcku a nikto by si to ani nevšimol.  Už chýbali len vatry na preskakovanie. Ktorý chuj toto povolil? Ak by sa to prevrhlo na drevenú palubovku, neviem či by si „épégéčko“  niekedy niekde ešte škrtlo. Po hale sa motal nejeden pripitý trup, takže nemožné by to nebolo.  Ďalšou špecialitou inkriminovaného večera bola neskutočná kosa, ale taká, že mi išla para z úst. Keď bolo v hale 5 (slovom päť) stupňov, tak vonku bolo 7, takže medzi prestávkami  ľudia nechodili fajčiť, ale sa trocha zohriať a radšej aj močiť za halu.  Ak by tu v ten večer hrali Kreator, určite by si neodpustili „Winter Martyrium“ . Jednoducho, ak sa s tou maštaľou nebude nič robiť, radšej nech ju pošlú do večného zabudnutia, aby sa na nej viac neulakomovalo na úkor fanúšikovho zdravia.

No nič, poďme na koncert. Poradie odštartovali  Wisdom, južania hen z Pešti, čo je asi najznámejšia súčasná maďarská „sešlost!, venujúca sa power metalu. Stihol som len posledné dve skladby, ale aj to mi stačilo na to, aby som videl, počul a zažil, že chlapcom z dolnej zeme to hrá veľmi dobre a s chuťou. Až tak dobre, že pre niektorých prítomných to bol hlavný chod večera.

 Južných susedov potom striedali  západní a Láďa tu chodil sem a tam, ako „s křížkem po funuse“.  S hlavou dole v hrubej bunde ako naje.aný vlekár, ktorému sa cez noc na zjazdovke roztopil sneh. Chápem jeho hnev z okolností, ale človeka, ktorý si príde vychutnať toho, či onoho umelca, zaplatí si vstupné, nemajú čo zaujímať  nejaké  organizačné nedopatrenia.  Všetko to ako tak hasila Tanja, ktorej neúprosný čas neubral  na príťažlivosti a dávala to ako tak do pohybu. Aj keď odzneli všetky pecky, či už z Hranického éry alebo neskoršieho obdobia tejto dôležitej metalovej legendy,  čaj s týmto vyžmýkaným Citrónom tento večer určite nezahrial.

Zhruba o pol desiatej sa za zvuku „juropáckej“  The Final Countdown  vyrútilo kombo piatich záložákov švédskej armády v  maskáčoch, aby si z ľadovne urobilo strelnicu a spustilo guľometnú paľbu s nekonečným množstvom skladieb s tematikou  svetových vojen. Keď tu hrali naposledy , boli v úlohe predohrevu kolegom z Hammerfall a prešlo pár piatkov a poradie by vzhľadom k aktuálnej popularite mohlo byť opačné. Celkom by ma zaujímalo, či tí chlapci aspoň boli na vojenčine. Keďže hrali v tielkach, aj ma napadlo, že či  si oni nevyžiadali tak nízku teplotu, predsa sú to Severania na niečo zvyknutí z domu. Hracia listina je prešpikovaná hitovkami, takže každý z povzbudzujúcich sa dočkal tej svojej naj. V prestávkach si obecenstvo párkrát zaskandovalo „ešte jedno pivo“ a uja v slnečných okuliaroch netrebalo nejako zvlášť prehovárať. Došlo aj na nejaké individuálne prednesy, ktoré osobne nemusím, lebo sú na úkor  skladieb a väčšinou neprinesú žiadny úchvatný zážitok. Brodénovci  poňali večer vo veselom až priateľskom duchu  a vďaka ich cca stominútovému predstaveniu  plného  nasadenia  a profesionality, ktorá v mnohých prípadoch absentuje, to preletelo neuveriteľne rýchlo. A práve tento ich  prejav ich posúva stále k väčšej obľúbenosti.

Vekový priemer -násťročných na ploche jemne dvíhali doprevádzajúci rodičia mladých metalistov, čo je asi najdôležitejšie zistenie onoho chladného večera, že s prichádzajúcou generáciou, čo sa týka spoznávania čara metalovej hudby, to nie je až také zlé.

Foto: Laci Schurger