Klubové turné s názvom Vltima Ratio Fest nám minulý rok v Brne prinieslo vskutku pamätné koncertné chvíle. Aj pre rok 2023 nám jeho promotéri pripravili silnú zostavu, tentokrát v počte štyroch kapiel. Bola by škoda nenavštíviť ich jedinú česko-slovenskú zastávku v Prahe, ktorá pripadla dokonca na piatok.

HARAKIRI FOR THE SKY síce začali svoju show v predstihu (krátko pred 18:20), ale už v tých chvíľach sa sála klubu MeetFactory príjemne zapĺňala ľudskou masou. Rakúski post-blackeri zatiaľ ponúkli dávku precítených tónov, zasadených do dlhých a ešte dlhších skladieb. Inštrumentálne mal na tom najväčší podiel gitarista Matthias, hlavný mozog kapely, ktorý sa postaral o melódie, vyhrávky i sóla. Zvyšní inštrumentalisti sú naďalej v pozícii „len“ koncertných členov. Pozornosť pútal vokalista Michael, ktorý za celú show neprehovoril s divákmi ani slovo. Za to ich však deptal svojimi naliehavými výkrikmi plnými beznádeje, naštvanosti a celkovo depresívnych textov. Chýbalo mi len viac tradičných škrekov, na ktoré som bol zvyknutý zo starších albumov.
Tým sa dostávam k setlistu, ktorý sa opieral o dve posledné dosky (spomeňme "Sing For The Damage We've Done" či "You Are The Scars"). Pomalá, až doomová "Homecoming: Denied!" navodila melancholickú atmosféru, a záver v podobe dlhočiznej "Calling The Rain" zrekapituloval i podškrtol všetko, o čo Rakúšanom v ich tvorbe ide. Solídny štart večera, akurát s príliš prebasovaným zvukom.
Snáď to bolo tým, že si aj muzikanti na pódiu boli vedomí problematického ozvučenia, mala som väčšiu časť vystúpenia HFTS pocit, že tomu niečo chýba, a to aj napriek tomu, že bola na chlapcoch vidno úprimná snaha. Osobne mi chýbalo akási iskra, náboj, vďaka ktorému by si človek povedal: „Áno, to je ono!“

O absencii energie však nemôže byť reč v prípade druhej vystupujúcej formácie, ktorou boli fínskí OMNIUM GATHERUM. Tých môžeme určite označiť za najpozitívnejšiu kapelu piatkovej zostavy v zmysle atmosféry, ktorú ích hudba vytvára. Sála sa naplnila prepracovanými melódiami a dobre čitateľným growlom   Jukka Pelkonena, a ostatne aj ľuďmi – bolo už poznať, že je koncert vypredaný. Markus Vanhala „strieľal“ jedno sólo za druhým a piesne ako "Frontiers", "Ego" či "Reckoning" (zo stále posledného CD "Origin") rozprúdili nejedného fanúšika. Partia popisujúca sa ako „Adult-oriented death metal“ čerpala pre pražské vystúpenie z piatich posledných albumoch, a nechýbala ani skladba "Slasher" z najnovšieho EP. OMNIUM GATHERUM jednoznačne rozprúdili publikum.
 

Čo „nadopovali“ energiou fínski melodici, stiahlo postupne do temných zákrut v súčasnosti najzvučnejšie meno írskej extreme-metalovej scény. Keď sa sálou rozozneli kostolné chorály, na moment sa mi vybavil nedávny koncert česko-slovenskej nádeje ZMYRNA, ktorý tiež odštartovali latinské zborové spevy.
Našťastie sa na pódiu neobjavil farár, ale Alan Averill a jeho súputníci z PRIMORDIAL. Nadšenie fanúšikov veľmi rýchlo vystriedalo povšimnuteľné – a oprávnené – rozčarovanie frontmana nad stavom zvuku. Úvodnú skladbu "As Rome Burns" tak prevádzali značné technické nedostatky. Nasledujúca "How It Ends", eponymná pieseň z nového albumu, priniesla znepokojujúce posolstvo v podobe pripomienky konečnosti ľudského bytia, a definitívne tak učinila zárez zvyškom pozitivných molekul, ktoré v sále zostali po OMNIUM.

Z novej dosky zaznela i klipovka "Victory Has 1000 Fathers, Defeat Is an Orphan". K poriadnemu zhustnutiu atmosféry vsadil frontman s nezameniteľnou farbou hlasu aj na vizuálnu stránku, keď počas skladby "To Hell or The Hangman" vytiahol spoza kapucne oprátku… Nasledujúci ďesaťminútový opus "The Coffin Ships" bol publikom pozitívne prijatý, a po „hodine vlka“ ("Lain With The Wolf") sa od počiatočného požiaru Ríma dostali írski náladotvorcovia ku konečnému pádu celého impéria ("Empire Falls"). Takto zostavený setlist je až prílišnou metaforou k súčasnému stavu sveta a vývoju spoločnosti. PRIMORDIAL boli za mňa osobne vrchol večera.
 

Ale čo ďalej? Nastane rozčarovanie nad nezlomnosťou osudu a snaha uniknúť? V prípade PARADISE LOST to vyzeralo skôr na zmierenie sa s osudom a melancholické rozjímanie.
„Raj Stratený“ sa vrátil do Prahy po ôsmych rokoch, a v takmer rovnakom zložení. Akurát za bicími dnes už sedel nový bubeník Guido Montanarini, ktorý sa s kapelou objavil už pred rokom v Plzni. Klub bol naplnený takmer na prasknutie, diváci od začiatku pozitívne naladení a prajní. Budem sa opakovať, ale najväčšou zbraňou PARADISE LOST je jednoznačne setlist. Ak ste po úvodnej pecke "Enchantment" dúfali v prehratie celého "Draconian Times", nedočkali ste sa. Podobne ako na nedávnom Basinfirefeste, aj dnes sme dostali rozumný prierez, primárne z tých lepších období tvorby (rozumej: doomových a gothic metalových). Anglickí elegáni ním síce nepriniesli nič inovatívne, no pri živom prevedení mi to nevadilo. Medzi dvanástimi kúskami zazneli tradičné koncertné klenoty ako "Embers Fire", "Say Just Words", "Hallowed Land", "One Second", prastará "As I Die", z novšej éry napríklad "The Enemy" či zádumčivá "No Hope In Sight". Neurazili ani stále najaktuálnejšie záležitosti – naliehavá "Forsaken" i esencia nefalšovaného gothic metalu/rocku "Ghosts". Azda jediným slabším momentom bol inak nenápadný "Requiem".
Medzitým žiadne zbytočne dlhé pauzy, teda až na jednu v rámci povinného čakania na dvojskladbový prídavok.

PARADISE LOST sú skúsení hudobníci a všetko odohrali s patričnou profesionalitou, ako aj typicky melancholickou noblesou. Mnohí namietali, že to podali až príliš profesorsky. Greg Mackintosh však sypal z rukáva jednu skvelú melódiu za druhou, nechýbalo množstvo vkusne prepracovaných sól. Mierne pohupujúci sa Aaron Aedy, dnes opäť so širokým úsmevom, doprevádzal svojho kolegu tiež bezchybne. Basák Steve Edmondson za ním pôsobil nenápadne, no ani k jeho hre nemám výhrady. Aj starý pes Nick Holmes mal za mikrofónom svoj lepší deň, či už ide o čisté spevy, alebo sporadický „chraplák“. Horšie to bolo s razanciou, keďže v pár momentoch ho prehlušili doprovodné vokály, pustené zo samplov. Viac ma iritoval jeho neprítomný výraz počas väčšiny vystúpenia. Mal som z neho dojem, že si len prišiel odbiť povinnú šichtu. Čo už… Tohto flegmatika môžeme kritizovať, koľko chceme, i tak mu to bude jedno.
Spomeňme opäť raz ten nešťastný zvuk, ktorý bol zhruba polovicu setlistu príliš prebasovaný. Aj preto deklarujem, že od „zaDoomaných“ Angličanov som už zažil lepšie vystúpenia.

Sečteno a podtrženo:
Vltima Ratio Fest 2023 ponúkol nesmierny silný a vyvážený line-up, v ktorom si každý našiel to svoje. Či už depresívne stavy, severskú melodiku, lahodné emócie, alebo kombináciu živelnosti s magickým tajomnom.
Zostava mala ostatne aj dobrú postupnosť – na začiatok mierny rozjazd, následne gradácia v podobe energetickej bomby, ktorá sa preliala do temnejších, emotívnejších, možno až zneklidňujúcich vôd, aby vyústila v melanchóliou podfarbené rozjímanie. Zároveň akoby energiou svojich vystúpení kopírovala vývoj života jednotlivca – od pozvoľného dospievania (HARAKIRI FOR THE SKY) do dospelosti, plodného obdobia života (OMNIUM GATHERUM) do bodu uvedomenia si nevyhnutného konca.

Hudobníci predviedli prevažne kvalitné výkony, niektorí oduševnené, iní decentné. Škoda, že s ich snahou nekorešpondoval aj zvuk; ten mal od dokonalosti ďaleko. V priestoroch klubu MeetFactory som posledné roky zažil omnoho lepšie zvukové podmienky. Napriek tomu konštatujem, že organizátori vybrali správne miesto činu. Dnešný koncert sa im totiž podarilo vypredať, a to len krátko pred ukončením predpredaja.

Za udelenie akreditácie ďakujeme agentúre Obscure Promotion.

TEXT: Marek "Fajo" Falat  /  Monika Otmílie Kašparová