Snáď nikomu nie je potrebné predstavovať jednu z najväčších legiend žánru hardcore - AGNOSTIC FRONT. V minulom roku im vyšiel nový album, stihli navštíviť Banskú Bystricu a tento rok máme za sebou aj viac než vydarené vystúpenie na Brutal Assaulte. Príležitosť na rozhovor s členom takejto legendárnej kapely nemá človek každý deň, basgitarista Mike Gallo, ktorý v AGNOSTIC FRONT pôsobí už viac než pätnásť rokov, bol navyše dosť zhovorčivý... 

V uplynulom roku ste vydali váš jedenásty štúdiový počin s názvom „The American Dream Has Died“. Ako ho vnímaš ty osobne?
Ak mám byť úprimný, podľa môjho názoru ide o jednu z najlepších vecí, akú kedy AGNOSTIC FRONT spravili. Ja viem, je ťažké prekonať klasiky, ale tento album je tak silný so všetkými jednotlivými prvkami, ktoré ho tvoria...  Rozmanité polohy zvuku, ktoré nás sprevádzali po celú našu kariéru. 16 skladieb, 28 minút intenzívneho newyorského hardcore! Všetko zabijácke záležitosti, žiadna vata. Sme na túto nahrávku veľmi hrdí a veľmi v ňu veríme. Hudobne ide o čistý old school s hardcorovými klepačkami, ktoré vás vezmú naspať do raných čias AGNOSTIC FRONT. Ale verím, že je v ňom troška pre každého jedného z našich fans. Čo sa týka textov, vo veľkom sa zaoberá politickou situáciou a problémami, ktorým dnes vo svete čelíme. 

Ako by si opísal tzv. „Americký sen“?
Americký sen je jednoducho myšlienka, ktorá naznačuje, že každý v Spojených štátoch môže uspieť tvrdou prácou a má potenciál na to, aby žil šťastný a úspešný život. Je to krajina príležitostí a slobody slova. Ten sen je o to, že si schopný zaistiť lepší život pre seba svojím vlastným úsilím. 

A tento Americký sen podľa vás zomiera...
Áno, sen umiera. Amerika bola miestom pre ľudí, mohli prísť sem, a zaistiť si pre seba lepší život. Miesto, ktoré bolo vybudované na príležitostiach a slobode. A kedysi to bolo skvelé miesto, ľudia sa sem sťahovali z celého sveta a začínali nový život. Ale tým problémom teraz je, že už neveríme v našu vládu a ľudí, ktorí vládnu tejto krajine. Ničia ju, ubíjajú s celou tou svojou korupciou a operáciami pod falošnou vlajkou. To, čo sa dnes deje v našej krajine, je trpká pravda. Pomaly nám berú našu slobodu. Táto kedysi sľubná krajina snáď padá ku dnu. Naše hodnoty sú ničené a vyčerpávané. A príliš veľa ľuďom je to úplne jedno. Pre nás ostatných je dobrý, poctivý život v Amerike ťažší a ťažší. 

Čo si myslíš, že je na súčasnej Amerike najhoršie?
Určite kriminálnici, ktorí túto krajinu riadia. Ľudí majú úplne u riti. Všetko, čo ich zaujíma, je to, ako si nahrabať čo najviac prachov. Nesnažia sa nám pomôcť. Ako môžeme uspieť, keď naši lídri vyciciavajú naše občianske slobody...

Narážali ste tým umieraním Amerického sna aj na geopolitickú situáciu? 
Nemyslím, že je to len tým, čo sa deje vo vzájomnom vzťahu USA a ostatných krajín. Samozrejme, určite to nepomáha. Ale myslím, že viac je problém v tom, čomu čelíme sami o sebe ako krajina. Náš systém zlyháva a potrebuje nejaké zásadné zmeny.

Myslíš, že svet smeruje k vojne?
Nuž, nie sme jedinou krajinou, ktorá má problémy. Napríklad bolo smutné vidieť to, čo sa deje na Ukrajine. Strácajú ekonomiku a územia. Smutnou pravdou je, všetci skočíme vo vojne. Už sa to deje. Celý svet je v kríze a nevidím, že by to išlo mať nejaký šťastný koniec...

Poďme k niečomu príjemnejšiemu - k hudbe. Ako by si opísal americkú hardcore scénu v 80tych rokoch? 
Boli to časy, keď som začal byť zainteresovaný do tejto scény aj ja. Vznikalo veľké množstvo nových, vzrušujúcich kapiel. Všetko bolo tak energické a intenzívne až tak, že som na tom bol závislý ako na droge. Všetky kapely si za niečím stáli a mali čo povedať. Určite bol prítomný aj prvok strachu. Koncerty boli strašidelné a zábavné zároveň. Všetko malo intenzívne vibrácie. V rámci scény bola určite jednota, ale keď si vybočil zo smeru, bol z toho problém. Bola to tvrdá scéna a stále je. Pre mňa neexistovalo nič podobné. Urobilo to zo mňa toho, kým som. Od svojho prvého koncertu som vedel, že tam patrím. Je to ťažké vysvetliť, ale proste som cítil, že to bolo to, čo som hľadal. Hudba zahraná tak zúrivo a odkazy, ktoré ma naučili, ako byť silnejšou, lepšou osobou. Nič nie je ako NYHC! 

No a ako vyzerá americká scéna v súčasnosti?
Teraz je to také isté. Verím tomu, že sa to vracia vo vlnách, ktoré sú silnejšie ako ostatné. Decká majú dnes tú istú energiu a vášeň ako vtedy, keď som začínal chodiť na koncerty. V New Yorku je každý týždeň množstvo koncertov. Takže scéna je stále živá a silná. Takisto je tu veľa festivalov ako BLACK N BLUE, This Is Hardcore, United Blood Fest a mnohé ďalšie. Určite netrpíme nedostatkom koncertov. 

K AGNOSTIC FRONT si sa pridal v roku 2001. Ako k tomu došlo? 
Stretol som týchto chalanov v nahrávacom štúdiu Big Blue Meanie v New Jersey. Moja stará kapela ON THE RISE tiež nahrávala v tomto štúdiu. Konala sa tu party, kde bolo pozvaných niekoľko kapiel a stretli sme aj chalanov z AGNOSTIC FRONT. V ten večer sme brali Jimmyho Colletiho, ich bubeníka, domov. Zostali sme v kontakte a chodili sme spolu po celý čas na koncerty. O niekoľko rokov sa ma Rob Kabula, ich starý basák, spýtal, či by som sa nepridal ku kapele, keďže on už nemohol chodiť na turné. No a zvyšok je história. 

Mohol by si nás vziať na takú malú cestu v čase a opísať nám prvé dni a týždne s kapelou?
Bol to pre mňa veľmi vzrušujúci čas. Asi jedna z najlepších vecí, ktoré sa mi kedy v živote stali. Nikdy nezabudnem na našu prvú skúšku, kde skúšali mňa a ešte jedného chlapíka. On zahral niekoľko skladieb, ja som zahral niekoľko skladieb. Potom ma Jimmy zdrapil a povedal, hej, poďme si dať von zopár drinkov. Bol som si istý, že povie, že berú toho druhého chlapa, ale povedal niečo, čomu som nemohol uveriť. Povedal, že sa do kapely hodím lepšie. Bol som nadšený ako nikdy... Prvú spoločnú show sme odohrali v Kanade a bolo to dosť divné, pretože sa menilo miesto konania, a tak prišlo dosť málo ľudí. Bolo tam malé pódium a v jeho strede bol stĺp a ja som hral hneď za ním. Myslím, že v ten večer ma na pódiu nik nevidel. Bol som strašne nervózny, takže vlastne to bolo asi dobre. Pamätám si, že Roger bol v tú noc na pódiu strašne opitý. Bolo to vtipné a strašné zároveň a ja som nevedel, čo si mám myslieť, ale vedel som, že toto ide byť poriadne divoká jazda. Prešlo pätnásť rokov a stále je.

Čo je najlepšie na tom, hrať v kapele, ako je AGNOSTIC FRONT?
Mám rád skutočnosť, že hrám v kapele, ktorá je rešpektovaná po celom svete. Ale zároveň milujem fakt, že nie sme slávni. Nie sme rockové hviezdy, sme len priemerní chlapi v kapele. Cestujem po svete a hrám hudbu, nič nie je lepšie. Je to pre mňa požehnaním, málo ľudí zažije a vidí to, čo ja. 

Počas celých tých rokov sa vyvíjal váš zvuk. Ako ty osobne vidíš tento vývoj u AGNOSTIC FRONT?
Zvuk AGNOSTIC FRONT sa vyvíjal s každou jednou nahrávkou. Stále si udržiavame náš unikátny zvuk, ale vždy sme boli schopní sa počas rokov vyvíjať. Časy sa menia a v skupine sa vystriedalo množstvo členov. Verím tomu, že každý z nich prispel svojou troškou do mlyna. Ja určite mám svoj vlastný štýl skladania a na posledné tri nahrávky som prispel dosť veľa vecami. Ako člen kapely beriem na seba veľký diel zodpovednosti, ktorý udržuje túto mašinériu v pohybe. Bol som nazvaný už aj lepidlom, ktoré nás drží pohromade... 

 Ktorá je tvoja obľúbená spomienka, súvisiaca s kapelou?
Prvý raz, keď som hral na festivale With Full Force v Nemecku. Na našom koncerte tam muselo byť asi 40 až 50 tisíc ľudí. Bol som extrémne nervózny, keďže to bol prvý veľký festival, na ktorom som kedy hral. Môj vtedajší bubeník, Jimmy Colletti, mi povedal, že sa nemám dívať priamo na ľudí, ale poza nich a bude to dobré. Takže začalo hrať intro a Stigma ku mne prišiel a zašepkal mi do ucha, toto je najväčší koncert, aký kedy odohráš, neboj sa, všetko odteraz už pôjde samo. Začali sme sa veľmi smiať. Niekedy sú to drobnosti, na ktoré proste nezabudneš. 

A je nejaký koncert, na ktorý nikdy nezabudneš? 
Nezabudnem na noc, keď sme hrali jeden koncert v sklade, neviem presne, ale bude to odvtedy takých desať rokov. Koncert bol určite veľmi intenzívny, bolo vypredané a pamätám si, že v jednom momente bolo veľmi horúco. Začali sme hrať skladbu „Gotta Go!“ a pozrel som sa do davu ľudí. Uviedol som v dave dva obrovské plamene, ktoré sa pomaly blížili k nám. Nevedel som najprv povedať, čo to vlastne je, ale keď sa priblížili, zistil som, že to sú dvaja chlapi, ktorí nesú dve obrovské zapálené pochodne a pochodovali priamo pod pódium. V jednej chvíli som si myslel, že celé to miesto ide zhorieť. Mám na tento koncert veľmi živé spomienky. Dav šalel pri každej skladbe. Na ten koncert nikdy nezabudnem. 

Máš nejaké obľúbené miesto alebo krajinu, kde hrávaš najradšej?
To je ťažké. Milujeme každé miesto, kam ideme. Ale myslím, že jedna z mojich obľúbených destinácií je Česká republika. Zbožňujem hranie v Prahe. Je to jedno z najkrajších miest, ktoré som kedy videl. Hlavne v noci, keď všetky tie svetlá vyzerajú ako z nejakej rozprávky. Vždy, keď tam hráme, je to pre nás úžasná show. Nehráme tam často, ale keď už, tak je to vždy super. 

Máš radšej festivaly alebo klubové koncerty?
Radšej hrám v menších kluboch, pretože je to akési osobnejšie, hlavne u hardcore kapely. Každý je nám bližšie a koncerty sú intenzívnejšie. U festivalov to takto nejde kvôli zátarasám. Najlepšie na hardcorovom koncerte je fakt, že očakávanie fanúšikov nás väčšinou vedie k lepším výkonom. To tomu dáva tie správne vibrácie. Takže malé koncerty sú väčšinou energickejšie ako festivaly. Záleží samozrejme aj na publiku. 

Chcel by si ešte niečo dodať?
Jedna vec, ktorú by som chcel na záver povedať, je to, že ľudia by si mali kupovať albumy. Dnešné decká sa zaujímajú len o single alebo videá. Umelci a kapely dávajú zo seba veľmi veľa, aby vytvorili nahrávku a veľkú časť z neho si väčšina nevypočuje, pretože nevenujú čas tomu, aby si vypočuli celý album. Toto spôsobil internet. Každý lenivie a pre hudobníkov je ťažšie prežiť, keď každý len kradne, čo my tvoríme. Do toho, čo robíme, dávame svoje srdcia a duše. Podporujte hudbu, kupujte si nahrávky a merchandise, ak vás hudba naozaj zaujíma.