Festivaly majú niekoľko nesporných výhod. Okrem tých samozrejmých, medzi ktoré patria je bežná festivalová zábava a možnosť vidieť úžasné množstvo tých najlepších kapiel pokope za pár dní, je ňou aj fakt, že členovia niektorých už neexistujúcich zoskupení si uvedomia, ako im chýba hudba, živé vystúpenia, fanúšikovia a atmosféra... (V niektorých prípadoch im chýbajú hlavne peniaze, ale verme, že toto nebol akurát prípad Carcass.) a hlavným terčom ich reunionov sú práve obrovské metalové festivaly. Fanúšikovia, ktorí boli v čase najväčšej slávy tej-ktorej kapely ešte malými deťmi a nikdy nemali príležitosť vidieť legendy naživo, si to zväčša dokonale užijú. Málokto už veril, že sa Carcass niekedy ešte dajú dokopy, a keď sa začali šíriť prvé fámy, niektorí nesúhlasne krútili hlavami – Carcass? Nemožné! Načo by to robili? Michael Amott sa predsa vyblázni v Arch Enemy, Jeff Walker drví basgitaru v Brujerii, Bill Steer sa z metalovej scény vytratil a chudák Ken Owen po nešťastnej nehode už turné neodohrá, aj keď láska k metalu mu ostala. A predsa sa tak stalo. Toto leto mnohí z nás mali možnosť vidieť Carcass naživo, niektorí dokonca celkom blízko, niektorí aj viackrát a tí mladší zase po prvý raz. Carcass hrali na tých najväčších festivaloch, ako je Wacken alebo Hellfest, no samozrejme nechýbali ani na Brutal Assaulte alebo slovinskom festivale Metalcamp, kde sme mali možnosť porozprávať sa s Billom Steerom. 

Michael Amott už v septembri roku 2007 naznačil možnosť obnovenia Carcass. Koho to bol nápad, dať kapelu znova dokopy? A myslíš, že teraz bola tá správna doba?
Tento nápad vznikol už pred niekoľkými rokmi. Diskutovali sme o tom už párkrát aj predtým. Michael a Jeff nikdy neboli proti tomuto nápady, jediný, kto mal vážne pochybnosti, som bol ja. Mal som pocit, že Carcass je už uzavretou kapitolou. Nahrali sme pár albumov, koncertovali sme po celom svete a to bolo všetko. Vtedy sme boli unavení sami zo seba a nepáčilo sa nám to množstvo pozornosti, ktorej sa nám dostávalo. Ja som zostal po celú tú dobu mimo metalovej scény. Naozaj som nevidel dôvod, prečo by sme mali Carcass oživiť. Ale jedného dňa, po posedení s Jeffom a Michaelom, som o tom začal uvažovať. A nápad odohrať spolu niekoľko skladieb sa mi zdal celkom fajn. Prečo by sme si nemali užiť trocha zábavy?

Boli ste po celé tie roky stále v kontakte?
Áno, nikdy sme nestratili vzájomný kontakt. Boli sme si vždy veľmi blízki. Jeffa a Kena som vídaval niekoľkokrát do roka, Michaela možno trochu menej. Oni ma informovali o tom, čo sa deje v metalovom svete. Bol som mimo trinásť rokov a za tú dobu som ani nehrával naše veci, preto som bol prekvapený, ako som sa do toho rýchlo dostal. 

Veľa skladieb z playlistu na reunion turné pochádza z vášho albumu „Heartwork“. Považuješ ho ty osobne za prelomový počin? Niektorí fanúšikovia vás po vydaní tohto diela zavrhli s tým, že Carcass už nie je Carcass, naopak, niektorí ho považujú za vaše vrcholné dielo... 
Formuloval by som to takto: „Heartwork“ je album, s ktorým sme boli my ako kapela najspokojnejší. Je však logické, že fanúšikovia, ktorí prídu na koncert, budú očakávať aj skladby z iných albumov. Ale je pravda, že ťažisko playlistu leží v albume „Heartwork“. Problémom však je, že každý má nejaký obľúbený album. Niekto považuje za prelomový „Necroticism“, niekto má rád „Reek Of Putrefaction“. Čo sa týka „Heartwork“, pamätám si, ako tvrdo sme na ňom pracovali. Po prvýkrát v mojej kariére som dosiahol taký zvuk, aký som chcel.

Dnes sú reuniony pomerne v móde. Fanúšikovia mali zrejme aj vysoké očakávania...
Sme všetci o dosť starší, takže je fajn, že fanúšikovia neočakávali bandu pubertiakov, ktorými sme snáď ešte boli, keď sme hrávali predtým. Trocha som sa týchto očakávaní bál, ale pokúšal som sa na ne nemyslieť. Každopádne každý z nás je dnes oveľa lepším hudobníkom, než sme boli pred tými trinástimi rokmi. Aj keď je možné, že väčšina fanúšikov to nemá s čím porovnať, lebo ešte  nemali možnosť nás vidieť. 

Pekným prekvapením bola aj symbolická účasť Kena Owena na niektorých koncertoch.
Kenovi sme takto chceli aj finančne pomôcť. Čaká ho ešte dlhá cesta a plno rehabilitácií. Keď sa to Kenovi stalo (február 1999), bol to úplný šok. Bol niekoľko mesiacov v kóme, je naozaj zázrak, že vôbec žije. Doktori nám tvrdili, že sa už nikdy neprebudí, že sa s ním už nikdy neporozprávame. Ken je evidentne silnejší, než predpokladali. Je pravda, že teraz jeho reakcie už nie sú také rýchle ako bývali a že je fyzicky slabší, ale zvláda čím ďalej tým viac vecí a dokonca hrá na bicích... To robil už odvtedy, ako sa prebral z kómy. Mentálne je stále tým istým človekom a napriek všetkému, čo prežil, stále má ten istý zmysel pre humor. Takisto jeho dlhodobá pamäť je výborná, krátkodobá je na tom bohužiaľ horšie. Mimochodom - stále sa zaujíma o hudbu, teraz momentálne študuje nahrávacie techniky. 

Poďme k príjemnejším témam. Ktoré sú tvoje najkrajšie spomienky na staré časy Carcass?
Ja osobne som mal veľmi rád skúšanie v štúdiu a nahrávanie. A samozrejme všetky tie fajn veci okolo (smiech). Jeff a Michael boli vždy takí šašovia, stále to bola zábava sledovať ich. A poviem ti aj jednu vtipnú príhodu. Pamätám si jedno vystúpenie v Írsku v roku 1992. Backstage sa nachádzal za pódiom, takže sme mohli odísť, až sa hala vyprázdnila. Ale publikum bolo neodbytné a pýtalo si prídavky. Ken im odpovedal, že to nebude možné, lebo sme práve pohádzali všetky bubenícke paličky do obecenstva. Jeden z našich technikov potom požiadal obecenstvo, či by nám mohli dve paličky vrátiť. O päť minút sme mali jednu naspäť a po dlhom hľadaní našli na ulici ďalšieho diváka, ktorý chytil paličku. Nakoniec sme odohrali ešte dve skladby. Tak strašne som sa hanbil... tuším že jediný, kto s tým nemal problém, bol Ken (smiech). 

Vy ste ešte zažili tú popularitu v deväťdesiatych rokoch, keď bol death metal vo svojom najlepšom období... Ja osobne som to vtedy ešte nevnímala, no kapely ako Bolt Thrower, Gorefest, Morbid Angel alebo Death predávali obrovské množstvo nahrávok a ich vystúpenia boli vraj nabité energiou tak, ako už nikdy potom... Ako sa na to dívaš ty? 
Je dosť logické, že to takto bolo. V každom žánri sa nájdu lídri, ktorí vyšliapavajú cestičku pre tých ostatných. Možno niektorí z nich neboli tými najlepšími hudobníkmi, no všetok ten cirkus odštartovali. A samozrejme, preto sa k tomu obdobiu viaže určité vzrušenie a atmosféra. Ako keď začiatkom osemdesiatych rokov začínala nová vlna britského heavy metalu... Dnes už deathmetalovú scénu na rozdiel od ostatných tak nesledujem, ale všimol som si, že dnešné deathmetalové kapely sú technicky veľmi zdatné. Úžasní hudobníci, ktorí sú väčšími profesionálmi, ako my kedy budeme. A zároveň mi ľudia hovoria, že to už nie je také vzrušujúce, ako bol kedysi Carcass. Čo je asi znova logické, keď sa pohybujete v žánri, ktorý je tu už asi dvadsať rokov. Ako kapela sme určite dosiahli zaujímavé veci. Ale taktiež sme mali šťastie, že sme boli v správnej chvíli na správnom mieste. Keď sme sa začali odstávať do povedomia, scéna sa veľmi rozrástla. Metalové festivaly tak, ako ich poznáme dnes, prakticky neexistovali, s výnimkou holandského Dynama. Tlač a väčšie magazíny nemali potuchy, o čo ide. 

Niektoré obaly vašich albumov spôsobili značný rozruch. Cítili ste sa niekedy nepochopení?
Stále (smeje sa). Ale aby som bol úprimný, ledva my sami sme vedeli, čo vlastne robíme. Dvaja členovia kapely boli vtedy vegáni a jeden vegetarián. Ľudia si stále spájali obaly našich albumov s naším životným štýlom. Ale my sme to robili hlavne preto, aby sme vzbudili pohoršenie. A nielen tlač, ale ani naši fanúšikovia to niekedy nechápali. Stále mám v pamäti ten súdny proces v Georgii, keď dvaja tínedžeri vykopali na cintoríne rakvu počas počúvania „Exhume To Consume“. To bol úplne typický príklad stupídneho správania sa, zatiaľ čo tlač z toho mala samozrejme senzáciu. Vidím to veľmi jasne: niekoľko „drsných“ puberiakov sa opije, počúva pritom Carcass a chcú urobiť niečo naozaj nezvyčajné a hlúpe. Sranda je, že jedného z nich som stretol o niekoľko rokov a bol neuveriteľne milý a slušný. Prekvapilo ma to (smiech). 

Po tom, čo Carcass oznánili ukončenie svojej kariéry, pokračoval si v kapele Firebird. Stretával si sa s fanúšikmi, ktorí sa pýtali na tvoju minulosť v Carcass?
Aby som bol úprimný, nie tak často. Asi to bude tým, že Firebird oslovuje úplne rozdielny typ publika ako Carcass. Buďme úprimní, väčšina deathmetalových fanúšikov nie je práve otvorená iným typom hudby a len ťažko si vypočuje niečo odlišné. 

Firebird stále funguje?
Áno. Stále pracujeme na novom materiáli. Odohráme aj nejaké vystúpenia, ale momentálne som hudobne naplnený vďaka turné s Carcass. Ak sa rozhodneme, že pre Carcass už nie je žiadna budúcnosť, budem sa venovať Firebird. Ale po odohraní festivalov s Carcass sa cítim, akoby som sa zmieril so svojou hudobnou minulosťou a cítim sa taký vyrovnaný. 

A ako vidíš budúcnosť Carcass? Vydáte spolu ešte nejaký album?
Nuž, pred turné som o tom ani nerozmýšľal. Ale vieš ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy. Bol som ten posledný, koho potrebovali presvedčiť. Michael a Jeff sa stále týmto veciam venovali, po celé tie roky... Ja som pomaly ani nevedel, kde všade budeme tento rok hrať. Teraz už pripúšťam, že tá možnosť tu je. Nie sme si stále istí, ale sme tomu otvorení. Nechceme nič hovoriť dopredu, pretože ľudia by sa mohli tešiť a potom budú sklamaní...Ale ja som za, pretože tá atmosféra, ktorú som na turné zažil, bola jednoducho úžasná... A myslím si, že teraz sme lepší hudobníci ako kedykoľvek predtým.

A ak by sa tak stalo, aký by mal nový album byť?
Pokračoval by som tam, kde skončil „Heartwork“. Nevracal by som sa niekam ku koreňom. Sme o dosť starší a veľa vecí sa zmenilo.