Zažili sme veľkú udalosť, keď Bratislavu navštívili legendy heavy metalu, Judas Priest. Dnes už na ňu môžeme len spomínať ako na minulosť, no my sme mali príležitosť porozprávať sa s jedným z členov kapely, K.K. Downingom. Niekedy sa hovorí, že čím väčšia hviezda, tým milší človek a v prípade K.K. to určite platilo. Management kapely povolil bohužiaľ len 15 minút, čas bol preto drahý. Isté témy boli vyslovene zakázané a rozhovor sa mal točiť okolo nového albumu, stihli sme však zabŕdnuť aj do niekoľkých ďalších vecí. 

Čo ste vedeli o Nostradamovi, než ste sa rozhodli nahrať tento album?
Naozaj nie veľa. Vlastne takmer nič, ale nebolo ťažké si o ňom dosť veľa vecí zistiť. Náš manažér nám hneď na začiatku vytlačil niekoľko vecí, aby sme sa na to pozreli a hneď nás táto téma zaujala. Zistili sme, že náš úmysel spočíva hlavne v zdokumentovaní jeho života od narodenia až po smrť.  Mnohé z vecí, ktoré prežil, sme chceli vyrozprávať v našich skladbách. Album sa stával dlhším a dlhším, keďže sme mali stále čo pridávať. Museli sme však pokračovať a keď to vyzeralo, že by sa z toho mal stať dvojalbum, povedali sme si, nech to teda tak je. Nesmeli sme vynechať nič dôležité, čo sa týka jeho života...proroctvá, prenasledovanie, vyhnanstvo...

Veríš v jeho proroctvá, alebo si myslíš, že tie minulé boli len akousi zhodou náhod?
Nuž, ja som z celej kapely ten najskeptickejší človek. Neverím v život po smrti ani na žiadnych duchov. Všetky nadprirodzené javy idú mimo mňa. Ale myslím si, že spracovať všetky jeho ťažkosti a odraz doby bolo určite zaujímavé. Všetko okolo neho bolo také kontroverzné. Mal veľké problémy, pretože predpovedal smrť kráľa ešte počas jeho vlády. Diali sa okolo neho čudné veci, ako keď sa nechal pochovať s medailónom, na ktorom bol vyrytý istý rok. Jedného dňa jeho mŕtvolu nejakí ľudia vykopali a boli zhrození, keď videli, že rok na jeho medailóne je práve tým rokom, keď ho vykopali. A keď jeho mŕtvolu vykopali druhýkrát, urobili to vojaci, ktorí pili víno z jeho lebky. Všetci do jedného boli na ceste domov zavraždení. A nad takými vecami sa pozastavia aj ľudia ako ja, ktorí tomu obyčajne neveria. Táto téma bola pre nás obrovskou výzvou. Museli sme do toho dať veľa emócií, ísť do hĺbky. 

Myslíš si, že skalní fanúšikovia takýto koncepčný námet príjmu?
No, myslím si, že ľudia by mali byť otvorenejší. Hudba je jedna vec a námet druhá. 

Album sa predáva aj vo veľmi peknom digipackovom balení so 48-stranovým bookletom a podobne. Myslíš, že toto môže byť cesta, ako sa vyhnúť sťahovaniu hudby z internetu? 
Musím povedať to, čo hovoria asi aj mnohé ďalšie kapely. Snažíme sa veci robiť čo najlepšie. Chceme, aby fanúšikovia  vlastnili niečo, čo bude stáť za to. Chceme im dať niečo... pekné. Všetkých ľudí, ktorí sa na albume podieľali, sme vyburcovali tak, aby to bolo dobré a zaujímavé. A áno, myslím si, že toto môže byť tá cesta. Ľudia si dnes sťahujú hudbu vo veľkom a my musíme nájsť spôsob, ako ich „posmeliť“, aby si tento album naozaj chceli kúpiť. Verím, že sa nám to podarí, pretože teraz, keď sa na to balenie tak dívam, som naň veľmi hrdý. Dúfam, že ho všetci fanúšikovia budú chcieť vlastniť. 

Kto je autorom námetu na obale? Dosť sa odlišuje od vašich predchádzajúcich motívov. 
Autorom je Mark Wilkinson, človek, ktorý vytvoril už aj obaly albumov „Painkiller“ alebo „Angel Of Retribution“. 

On prišiel s nápadom konečnej podoby?
Áno, má na tom asi najväčší podiel. Chceli sme od neho, aby vytvoril niečo, čo by vyzeralo ako reálna podoba Nostradama. Keď nám Mark ukázal maľbu, veľmi sa nám páčila, pretože presne tak sme si tohto jasnovidca predstavovali my. Vyzerá to ako staré maľby jeho podobizne, takže som presvedčený, že zobrazuje Nostradama tak, ako v skutočnosti vyzeral. 

Budúci rok by ste vraj mali podniknúť turné, na ktorom zahráte celý album „Nostradamus“, stále to máte v úmysle? 
Možno... Ale zatiaľ máme plány len do najbližšej budúcnosti. Hrať na festivaloch a na miestach, kde sme už dlho nevystupovali. Ale ak album bude pozitívne prijatý, bolo by pekné zahrať ho celý s dobre vyzerajúcim pódiom, divadelnou produkciou a Robom v úlohe Nostradama. 

Chceli by ste teda spraviť niečo pompézne, uvažovali ste aj o živom orchestri?
Áno, to by bolo naozaj skvelé... Keď sa bavíme o hudbe, v tejto oblasti, metale a rocku sa pohybujeme už veľmi veľa rokov. Samozrejme, že by sme nemohli zmeniť štýl a musíme ostať tam, kde sme. Ale meníme sa a dozrievame. Čas plynie. Či urobíme takýto nejaký projekt s našim novým albumom, to sa rozhodneme podľa reakcií ľudí. Buď nás chcú vidieť len v heavymetalovom svete a chcú, aby sme tam ostali, alebo príjmu aj niečo unikátne, ako je „Nostradamus“. Je to pre nás každopádne výnimočná skúsenosť. Uvidíme, čo na to povie svet. 

 Ale odozvy sú zatiaľ dobré?
Ale áno, sú zatiaľ veľmi dobré. Už keď sme vydali singel, titulnú skladbu „Nostradamus“, bol prijatý naozaj výnimočne dobre. To je pozitívny signál, pretože už táto skladba je dosť operná a obsahuje orchestrálne prvky. Myslím, že ľudia dnes chcú viac smrti a pocitov...

Ja si myslím, že album je veľmi emotívny...
Áno, je to to najemotívnejšie, čo sme kedy stvorili. Život každého z nás je emotívny zážitok. Naozaj každého. Môžeme sa prirovnávať k Nostradamovi. Všetky tieto veci, nešťastia, prenassledovanie sa v istej forme dejú v živote každého jednotlivca. Tento album by mohol byť tvojím životným príbehom. V niektorých bodoch by mohol byť mojím. Každý z nás trpí. A najviac pocitov je na albume práve v tých miestach, kde Nostradamus najviac trpel. Album je síce len hudobným dokumentom o jeho živote, ale ten bol veľmi zaujímavý. Keby to bol dokument o živote tvojho suseda, samozrejme tým nechcem nikoho zhadzovať, ale asi by z toho nebol taký skvelý príbeh. A možno by ľudí ani nezaujímal, aj keby bol sám o sebe pozoruhodný. Ale s menom Nostradama si spájajú veľa intríg a záhad. 

Hudobná zložka je na pomery Judas Priest veľmi originálna, obsahuje veľa orchestrálnych, symfonických prvkov...
To bolo na tom albume skvelé. Vedeli sme, že chceme, aby obsahoval orchestrálne prvky a sami sme ich museli skladať. Pritom ja a Glen sme dovtedy také niečo úplne odmietali a naraz sme boli postavení pred takúto vec. Ale nejakí ľudia nám doniesli gitary, s ktorými sme dokázali urobiť rovnaký zvuk ako má koncertný  klavír, čo bolo úplne skvelé. Pre hudobníka je odmenou, keď hrá a komponuje na klavír, violončelo, husle... Cíti sa byť „viac hudobníkom“ s väčšími schopnosťami, dôveryhodnosťou. Ja viem, ako heavymetalový hudobník a skladateľ riffov som hodnoverný, ale to máš ako keď človek, ktorý kreslí komiksy, raz túži namaľovať druhú Monu Lisu. Ako umelec túžiš objavovať stále nové spôsoby sebavyjadrenia. Viem, že niektorí ľudia sa sťažujú, že album je komplikovanejší, pomalší, príliš dlhý... Ale viem, že tí istí ľudia si radi sadnú a prečítajú si kvalitnú knihu alebo pozrú dobrý film. Takže prečo by sa nemohli posadiť a vypočuť si dobrý album. To by som chcel, aby urobili. Aby si ho vypočuli od začiatku do konca. Jednoducho tak, ako sledujú film... 

Ako ste vyberali skladby pre toto turné?
Veľmi ťažko. Snažili sme sa vypočuť čo najviac fanúšikov a myslím, že sme odviedli dobrú prácu. Z „Nostradama“ nehráme príliš veľa skladieb, nechceli sme, kým nahrávka nevyjde. Ty si ho mimochodom už počula?

Áno...
Vychádza tento týždeň, takže fanúšikovia s ňou ešte nebudú dokonale oboznámení. 

Na Slovensku vyšiel presne dnes. Poznajú ľudia na koncertoch aspoň tie nové skladby, ktoré hrávate? 
(prikyvuje) Ale setlist budeme s postupom času obmieňať. Trochu. 

Vieš mimochodom niečo o Slovensku?
Ehm...

Sme malá krajina, ja viem.
Každopádne viem, že sme tu už hrali. Je nám prístupnejšia väčšia časť sveta ako v počiatočnom období kariéry pred rokmi.

Nuž, vtedy bola studená vojna a kapely zo západu videli fanúšikovia v krajinách strednej a východnej Európy len ojedinele...
Áno, bola studená vojna, no napriek tomu sme vedeli, že aj na východe máme veľa fanúšikov. Dnes sa bývalé krajiny východného bloku strašne rýchlo rozvíjajú. A svet sa pre nás stáva jedným veľkým miestom. Ale nakoniec - žijeme tak blízko. Kvôli všetkým tým veciam, ktoré sa stali v minulosti, sa každý správal veľmi protekcionisticky, ale to nie je akceptovateľné. A je to fakt absurdné, ja som z Anglicka, naše krajiny sú v Európe, vzdialenosť medzi nimi je napríklad len malou vzdialenosťou v ponímaní obyvateľa USA. Sme predsa tí istí ľudia. Politika pred rokmi na dlhé obdobie Európu rozdelila. Raz, približne pred dvadsiatimi rokmi sme hrali v Záhrebe, v bývalej Juhoslávii. Všade boli vojaci so zbraňami a na druhý deň, hneď ako sme odišli, do Záhrebu prišli tanky. Bolo to tuším v roku 1990, keď vyšiel album „Painkiller“... Dlho sme sa tam neodvážili vrátiť. 

Niektorým kapelám prekáža nekonečné cestovanie, vy ste toho precestovali už veľa, nerobí vám to problém?
To nie, nám to neprekáža, sme profesionálni cestujúci. (smiech)

Ako relaxuješ po koncerte? Alebo ako tráviš svoj voľný čas? Ak teda nejaký máš...
Tak hneď po koncerte sa rád schladím dobrým pivom. Ale úprimne, nemám takmer žiadny voľný čas.

No dobre, tak čo by si teda rád robil vo voľnom čase, keby si ho mal?
Čo by som rád robil? (smiech)  Ach, tak povaľoval by som sa na pláži, obzeral pekné baby a hral tenis alebo golf. 

Záludná otázka na záver. Už si vyskúšal slovenské pivo? 
Ešte nie, ale mám nejaké pripravené. Chystám sa na to po koncerte. (smiech)