DARK TRANQUILLITY sa po skvostnom DVD Where Death Is Most Alive z jesene minulého roka hlásia s ďalšou štúdiovou nahrávkou. Naproti minimu zmien vo svojej hudobnej tvári dokázali títo zaslúžili Švédi vždy prísť s veľmi kvalitným materiálom, čo potvrdil aj posledný zásek Fiction. Máloktorej kapele sa podarí natočiť 8 vyrovnaných albumov, medzi ktorými možno nájsť také klasiky žánru ako The Gallery, snáď jediný väčší experiment v diskografii kapely Projector, či Damage Done, kde naplno zaúradovali elektronické sample Martina Brandstroma a vytvorili naozaj okúzľujúcu atmosféru. Pred vydaním We Are The Void bolo viac menej jasné, ktorým prúdom sa bude kapela poberať. Aj napriek jemným odlišnostiam, ku ktorým sa dostaneme nižšie, sa dá nový album označiť ako súbor ingrediencií z predošlých dôb. Takže pri troche predstavivosti a zapojenia pamäte tu môžete nájsť prvky, ktoré zdobili každý predošlý album.

We Are The Void formálne spĺňa všetky kritéria kvalitnej nahrávky. Nie je však žiadnym prekvapením, že štúdiový album číslo deväť bude pri takomto type kapely veľmi predvídateľný. Pokúsiť sa nájsť nejaký ten rozdiel, ktorý by odlišoval novinku od ostatného albumu, je veľmi zložité. Snáď len to, že novinka pôsobí o niečo temnejšie a neprístupnejšie (Shadow In Our Blood, Dream Oblivion, Arkhangelsk) a dôraz bol kladený zrejme viac na atmosféru celku, ako na vytvorenie niektorých výraznejších skladieb, hitoviek. Okrem skvelého growlingu Mikaela Stanneho sa opäť dostalo aj na jeho zamatovo-čistý hlások (The Grandest Accusation, Her Silent Language, Iridium). Šokuje ma však dôvod, prečo túto silnú zbraň, od jej zavedenia na skvelom Projectore, využívajú Švédi len v nepatrnom množstve. Spoločne s novým albumom sa však do popredia natíska aj pocit akejsi rozpačitosti. Slabšie a nevýraznejšie skladby (Shadow In Our Blood, At The Point Of Ignition, Surface The Infinite) striedajú tie lepšie, často so silným klávesovým podkladom a veľmi príjemnou atmosférickou melodikou (The Fatalist, Grandest Accusation, Her Silent Language, Iridium). Najjagavejší moment celej kolekcie je pravdepodobne Arkhangelsk, ktorú súhlasiac s názvom zdobí skvostná dusivo-mrazivá atmosféra a jednoducho povedané, má dušu.

We Are The Void nie je príliš presvedčivým albumom a aj napriek určitej miere môjho nekritického obdivu voči kapele, sa spokojnosť nedostavuje s takou ľahkosťou ako napríklad naposledy. Klamal by som však, ak by som tvrdil, že sa mi nový album nepáči. Cesta z bludných chodníkov by mohla pre DARK TRANQUILLITY viesť práve podľa vzoru skladieb, akou je trebárs Arkhangelsk. Alebo treba jednoducho znova vyskúšať recept, ktorý slávil úspech na albume Projector.