Trvalo dlho, kým sa thrashová legenda EXODUS znova dokopala do štúdia, aby nahrala nový štúdiový album. Presnejšie, štyri roky. Počas tej doby sa udialo v základnom tábore veľmi veľa – kapelmajster Gary Holt zaujal pozíciu pravého krídelníka u SLAYER a do kapely sa vrátil vokalista Steve Souza, známejší ako Zetro. A napriek tomu, že ohlas na posledné albumy nebol u fanúšikov úplne najsilnejší, neobišli novinku "Blood In Blood Out" vysoké normy, ktoré musí dodržať. Či už je to veľkoleposť "Exhibit A" a "Exhibit B", alebo priamočiary comebackový album so Zetrom, "Tempo of the Damned". Neakceptuje sa nič horšie, než výborný thrash.

Aj kvôli vysokým očakávaniam som bol po prvom posluchu "Blood In Blood Out" dosť sklamaný. Pravdu povediac, zdalo sa, že Holt nabral maniere SLAYER – celý album mi znel dosť profesorsky. Thrash, len aby bol. Dôvod však neleží ani tak v nedostatku energie, ako v dramaturgii. S výnimkou krátkych zásekov, tzn. zábavnej ultrarýchlej titulky a "Salt The Wound" (kde si zahral sólo Kirk Hammett z nejakej lokálnej undergroundovej kapelky) je prvá polovica albumu celkom nuda, vrcholiaca tragickou "BTK". EXODUS mali v poslednej dobe problém udržať skladby v únosných dĺžkach, a tento syndróm sa prejavuje aj tu. Ironicky vyznievajú vyhlásenia kapely spred pár mesiacov, že nový album by mal byť krátky a intenzívny. Nuž, stačilo by osekať asi desať minút a bol by presne taký. A je škoda napríklad takej "Body Harvest" – Zetro v refréne vrieska úplne labužnícky, aj slohy majú spád, iba tá inštrumentálna pasáž je totálna uspávanka.

Mimochodom, Zetro si zaslúži potľapkanie po pleci a jedno dobre vychladené pivko za to, čo na tomto albume predviedol. Jeho zvláštne zafarbený hlas sa za desať rokov takmer vôbec nezmenil. Avšak predtým imitoval Bona Scotta, teraz sa do toho radšej opiera svojím krikom, tak silno, ako ešte nikdy. To je presne to, čo taký thrashový spevák potrebuje. Zetro proste znie najlepšie, keď páli sto slov za sekundu ako v titulke, a tiež vždy, keď v texte treba niekoho alebo niečo zosmiešniť ("Food For The Worms"). Škoda len, že hoci si to Steve užíva, je miestami materiál jednoducho príliš predvídateľný.

Dôvodom je, že EXODUS sú najlepší, keď robia niečo nečakané, alebo si proste užívajú. Napríklad taká "My Last Nerve" zrazu nikam neupaľuje a drží sa skvelých basových liniek a svojho Zetra – a to stačí. Ako som spomínal, horšie skladby v prvej polovici sú ale prevažne predvídateľné a drobné, skvostné momenty ich nezachránia. Spozoroval som, že skladba u EXODUS je taká silná, aký silný je jej hlavný riff – a pri úvodnej "Black 13" či "BTK" si ich ani po viacerých vypočutiach proste nepamätám. Avšak od siedmej skladby ďalej je to už EXODUS, ako sa patrí – štylisticky asi najčistejšia thrashová kapela zo všetkých. Nedá sa vôbec poprieť, že do "Blood In Blood Out" bolo investovaných veľa hodín poctivej práce, a tie nedokáže znehodnotiť ani vznášajúci sa duch Kerryho Kinga.

Finálny verdikt je teda trošku komplikovaný. Osobne považujem predošlý album za jeden z najkvalitnejších v histórii kapely a najmä, Rob Dukes bol fantastický živý frontman. Novinka občas nudí, ale vzhľadom na to, že aj "obyčajný EXODUS" je sakra dobrý thrash, musím trošku povoliť. Gary a spol. možno neprekonali extratriedu, ako posledný album DEATH ANGEL či nedávnu tvorbu OVERKILL, ale v remesle sú stále takmer bezkonkurenční. Nikto predsa nemá úplne taký zvuk, ako Gary, a niektoré riffy sú dokonale diabolské.

A aj vďaka tomu, že sú to EXODUS, akí majú byť, by som povedal, že budem mať "Blood In Blood Out" o pár rokov omnoho radšej, ako dnes. Jedným z dôvodov je určite Zetrov grandiózny návrat. A okrem toho, nech je to ako chce, na "Blood In Blood Out" je veľa momentov, ktoré vás nútia vracať sa, a to je známka dobrého albumu.

Malé P.S.: Komu by sa cnelo za pánom Dukesom, nech skúsi jeho projekt GENERATION KILL.