Od comebacku v podobe albumu „Tempo Of The Damned“ (2004) nenecháva americká thrashmetalová legenda EXODUS svojich fanúšikov nikdy príliš dlho čakať. Najnovšie vydáva album „Exhibit B... The Human Condition“, ktorý je druhou časťou konceptu o človeku a veciach, ktoré je schopný vykonať. O prehliadke zverstiev, hudbe a o sebe sa rozhovorila hlavná persóna kapely, gitarista Gary Holt.

Váš nový album, „Exhibit B... The Human Condition“ je pokračovaním predošlého „The Atrocity Exhibition... Exhibit A“. Ako veľmi sú tieto dve nahrávky hudobne prepojené? Koľko materiálu pochádza ešte z nahrávania prvého dielu?
Na to môžem odpovedať úplne presne, pre predchádzajúci album sme zložili tri songy, ktoré sme zaradili na „Exhibit B“, plus bonusy. Obidva albumy sú tak trochu ako dve na seba nadväzujúce knihy – novinka začína presne tam, kde predošlý album skončil. Dotvára aj celý koncept. Ale je pre nás veľmi dôležité, aby tie albumy fungovali aj samostatne, bez ohľadu na to, či je druhý pokračovaním prvého. Celý nápad s dvomi časťami sa objavil pri nahrávaní „Atrocity Exhibition“. Mali sme totiž  viac materiálu, ako sa na jedno CD zmestí. Plánovali sme teda, že obidva diely vydáme ako jeden album na dvoch diskoch, ktoré by sme nazvali „Exhibit A“ a „Exhibit B“. Stojí to ale viac peňazí, vydať jednu nahrávku ako dvoj-CD, tak sme sa rozhodli vydať tie dve časti oddelene.

Spomenul si, že ste mali veľa materiálu. „Exhibit B“ je veľmi dlhý album, má takmer 75 minút. Aj skladby na ňom majú často majú viac ako sedem minút. Je pre teba jednoduchšie prezentovať svoje myšlienky na dlhšej stopáži? 
Nikdy nie je úmyslom, aby bola skladba dlhá. Keď je song hotový, je proste hotový, bez ohľadu na dĺžku. Dôležité je, aby sa tá skladba dostala z bodu A do bodu B a splnila svoj účel. Okrem toho, šesť alebo sedem minút už pre mňa vôbec nie je veľa, to sú skôr krátke veci. (smiech) Sú tam aj kratšie záležitosti, „Hammer And Life“ má asi tri a pol, „Ballad Of Leonard And Charles“ je z veľkej časti len intro, ale niektoré piesne sú aj dlhé. Máme proste veľa riffov a nebojíme sa ich použiť. (smiech)

Tiež som si všimol, že celá nahrávka je o niečo melodickejšia, ako je u EXODUS zvykom, hlavne, čo sa týka sól a gitarových duelov. Je za tým vplyv Leea Altusa, ktorý v HEATHEN hrá a skladá trochu melodickejšiu hudbu, alebo sa tá melodika objavila úplne prirodzene? 
Povedal by som, že je to tým, že s Leem hráme spolu už dlhú dobu a rozhodli sme sa viac stavať na našej spolupráci. Gitary sú jednoducho pre EXODUS základom a tam, kde bol „Exhibit A“ progresívnejší, je „Exhibit B“ o niečo viac melodický. Ja aj Lee máme radi melodické kapely, napríklad THIN LIZZY, tak sme sa len posnažili vložiť tieto prvky do našej hudby a myslím, že to dopadlo veľmi dobre.

Keď už hovoríme o spolupráci medzi gitaristami, aký je rozdiel v chémii medzi tebou a Leem oproti chémii, ktorá bola medzi tebou a Rickom Hunoltom, dlhoročným gitaristom kapely?
Je tam veľmi veľa podobností. V prvom rade, obaja sú moji dlhoroční priatelia, Leeho dokonca poznám dlhšie, ako Ricka. Leeho som stretol ešte v časoch, keď hral v EXODUS na gitaru Kirk Hammett a bol mojou jedinou voľbou, keď Rick odišiel z kapely. Dá sa teda povedať, že obaja sú súčasťou histórie kapely. Keby Lee odmietol post gitaristu, nemám tušenie, čo by sa dialo, ale mali sme šťastie. Ťažko sa to popisuje slovami, ale chémia medzi nami je jednoducho skvelá, či už hráme spolu naživo, alebo v štúdiu. A je skvelá aj vďaka tomu, že sa dobre poznáme.

Okrem mierne melodickejšieho zvuku sa zmenil aj vokálny prejav Roba Dukesa. Na novom albume používa aj čistý spev, napríklad v „Democide“, alebo deathmetalový rev, pričom v minulosti tieto techniky takmer vôbec nepoužíval. Presviedčali ste ho, aby to skúsil?
Áno, v štúdiu sme mu hovorili, nech to vyskúša aspoň raz a uvidí sa, ako bude znieť výsledok. No deathmetalový vokál v „The Sun Is My Destroyer“ naspieval Peter Tägtgren z HYPOCRISY, takže si trochu vedľa (smiech). Keď sme boli v štúdiu, Rob skúšal naspievať pasáže s growlingom, ale nedokázal zo seba ten šialený deathový rev dostať. Peter je v tomto štýle spevu jedným z najlepších na svete, tak nám pomohol a cez internet nám poslal svoje party.
Čo sa Roba týka, „Exhibit B“ je našim tretím spoločným albumom. Počas tej doby, čo je v kapele, si na hudbu a štýl spevu, ktorý do nej sedí, už úplne zvykol. Vie presne, akým spôsobom má konkrétny song zaspievať, no a na „Exhibit B“ má materiál viac old-schoolový náboj. S tým sa Robovi podarilo stotožniť.

Jedna z „old school“ skladieb je „Hammer And Life“, ktorú ste umiestnili na internet ešte pred vydaním albumu s vyjadrením, že je inšpirovaná Paulom Baloffom (zosnulý bývalý spevák EXODUS, pozn. red.).  Išlo skôr o hudobnú, alebo o textovú inšpiráciu?
Inšpiroval ma svojou osobnosťou, spôsobom, akým žil svoj život. Nechcel som napísať song, ktorý by nápadne hovoril o Paulovi a obsahoval napríklad jeho vtipy a životné múdra z koncertov. „Hammer And Life“ je môj pohľad na jeho životnú filozofiu, ktorou sa riadil až do konca. Keď bol ešte v EXODUS, popíjali sme a vymieňali sme si nápady. Ostal mi zápisník plný takýchto nápadov, viet a trvalo dlho, kým som sa rozhodol niečo použiť. 

Celá pieseň znie, akoby patrila do osemdesiatych rokov, aj hudobne, aj atmosférou.
Áno, je výborná. Hlavne harmonická časť medzi sólami doslova zabíja.

„Class Dismissed (A Hate Primer)“ bola ďalšou skladbou, ktorú si mohli fanúšikovia vypočuť na internete. Jedná sa o textovo kontroverznú záležitosť, ktorá rozpráva o streľbe na univerzitách, a to z pohľadu vraha. Očakávaš, že vyvolá intenzívne diskusie?
Určite sa nájde niekto, kto bude tvrdiť, že glorifikujeme vraždenie. Ale ja som sa snažil preniknúť do mysle človeka, ktorý by niečo také bol schopný spraviť. Niekoho, kto nenávidí svet tak veľmi, že vezme zbraň a v škole začne strieľať po všetkých bez rozdielu. Mám pocit, že streľba na školách sa v USA odohráva čoraz častejšie a stávajú sa súčasťou života v Amerike. Prvé prípady pochádzajú zo šesťdesiatych rokov z Texasu, keď vraždil Charles Whitman, ďalej išlo o masaker na univerzite vo Virginii, masaker na strednej škole v Columbine z roku 1999 a mnohé ďalšie prípady. Chcel som napísať skladbu o týchto vraždách už od predošlého albumu, nakoniec som prepísal text piesne, ktorá už bola hotová. Rob už len naspieval nový text. V „Class Dismissed“ som sa teda snažil priniesť odlišný uhol pohľadu.

Celý lyrický koncept „Exhibit B... The Human Condition“ je temný a rovnako kontroverzný – ide o zverstvá, ktorých sa dokáže dopustiť len človek. Myslíš, že metal alebo thrash metal by mal ľuďom tieto veci pripomínať?
Nemôžem hovoriť za iných, každý si môže vybrať, o čom bude písať. V prípade konceptu posledných dvoch albumov EXODUS sme hlavne chceli pravdivo ukázať človeka v čo najhoršom svetle. Je to varovanie. Neviem, jedného dňa sa ľudské správanie možno zlepší, ale pochybujem, že sa to stane počas nášho života. Ľudstvo mi každý deň poskytuje naozaj veľa vecí, o ktorých môžem písať (smiech). Stačí si zapnúť správy v televízií a témy prídu okamžite (smiech).

Album ste nahrávali v prenajatom dome na laptop producenta Andyho Sneapa. Ako sa tento spôsob líšil od bežného nahrávania v štúdiu?
Bola to paráda, lebo sme všetci bývali na jednom mieste. Keď som sa ráno zobudil, nemusel som nasadnúť do auta a ísť do štúdia, Andy nemusel bývať v hoteli, nemuseli sme si objednávať jedlo do štúdia, a tak ďalej. Nový album sme prežívali. Bicie sme síce nahrávali v bežnom štúdiu, kvôli technickým nárokom je potrebných viac mikrofónov a vybavenia.
Celý dom sme si prenajali približne za rovnaké peniaze, ktoré by sme potrebovali na ubytovanie jedného človeka v hoteli počas rovnakej doby. Takže sme tam bývali, nakupovali sme si, varili. Je to celkom fajn, vstať, dať si kávu, raňajky a začať nahrávať. Večer sme si sadli s pivkom a  relaxovali. Boli sme tam zatvorení asi tri týždne, vonku stále pršalo, takže jediná vec, čo sme mohli robiť, bolo nahrať poriadny metalový album (smiech). Prostredie bolo skvelé a myslím, že odteraz takto budeme  nahrávať všetky ďalšie albumy.

EXODUS je v posledných rokoch veľmi pracovitá kapela, počas troch rokov ste vydali štyri nahrávky a zároveň ste takmer neustále koncertovali. Čo vám táto aktivita prináša, okrem finančného zisku?
Snažíme sa neustále niečo robiť a neflákať sa. Čím viac pracujeme, tým lepšie fungujeme ako kapela. Okrem toho, keď človek sedí dlho doma a nie je na turné, je ťažšie pohnúť zadkom a ísť niekam koncertovať. Mesiac predtým, ako sme začali nahrávať „Exhibit B“, sme boli na šnúre s KREATOR po Južnej Amerike. Keď sme sa vrátili, okamžite sme začali skúšať a potom nahrávať. Všetko išlo hladko, pretože sme v jednom kuse hrali a nebol problém sa dostať do skúšania a nahrávania. 

Bol natočený videoklip ku skladbe „Downfall“. Sú podľa teba videoklipy dôležité?
Nenávidím točenie videoklipov, ale je to tak trochu nutnosť. Túžim raz v ňom neúčinkovať (smiech). Ku „Exhibit B“ bude okrem „Downfall“ video aj ku „Hammer And Life“. Nakrúcať sa začalo hneď po konci turné s MEGADETH, ale ja som vtedy musel letieť domov, lebo môj otec náhle ochorel. Zvyšné časti klipu teda ešte musíme natočiť, našťastie, technológia je na našej strane, nemal by to byť problém.

Gary, veľa mladých gitaristov ťa uvádza ako jeden zo svojich vzorov, musí to byť úžasný pocit. Kto bol tvojím vzorom, keď si začínal s gitarou?
Ak by som mal povedať len jedno meno, tak Ritchie Blackmore. On bol mojím hrdinom a stále je to pre mňa asi najlepším gitaristom na tejto planéte. Okrem neho som obdivoval gitaristov z kapiel, na ktorých som vyrastal, ako Michael Schenker, Uli Jon Roth, Angus Young alebo Ted Nugent. Práve Ted Nugent bol dôvodom, prečo som vôbec začal hrať na gitaru. Keď bol na vrchole, tak bol úžasný, aj schopnosťami, aj osobnosťou a ja som vedel, že chcem robiť to, čo on. 

Koho najviac uznávaš z mladších gitaristov?
Napadajú ma Mike a Christopher z ARCH ENEMY, ale teraz je na scéne veľa gitaristov, ktorí vedia hrať. Je to príjemná zmena oproti dobe, keď bol populárny nu-metal. Vtedy bolo úplne jedno, či je gitarista dobrý a či vie dať dohromady kvalitné sólo. 

Hudba aj texty EXODUS sú často temné a agresívne. Cítiš sa občas podobne, alebo si skôr pokojná povaha? 
Som bližšie pokojnej povahe, ale mám momenty, keď som schopný explodovať. Nie som ale večne naštvaný alebo agresívny človek. To, že sa môžem prejaviť v EXODUS, mi umožňuje byť pokojnejším.

V roku 2009 si produkoval druhý album kapely WARBRINGER „Waking the Nightmares“. Vieš si predstaviť, že by si sa produkovaniu venoval vo väčšej miere?
Áno, viem si to predstaviť. Myslím, že som v tom celkom dobrý. Ruku k dielu z pozície producenta dávam aj u EXODUS. Chalani z WARBRINGER sa ma len opýtali, či by som do toho nešiel a keďže som mal práve trocha voľného času, tak som súhlasil. Album bol natočený za jedenásť dní a práca nám šla od ruky.

Keď ste na turné, zúčastňujú sa členovia EXODUS na všetkých oslavách a pitkách? Počul som historku, ako vás kvôli alkoholu vyhodili z lietadla.
Už to nie je také divoké, ako v začiatkoch, ale tá noc, čo spomínaš, bola skutočne unikátna. Niekto z manažmentu nerezervoval let do Európy pre všetkých členov kapely a keď prišli sme na letisko, museli sme si nájsť iný let. Keď sa to podarilo, čakalo nás niekoľko hodín čakania na letisku. To pôvodné lietadlo malo nakoniec také meškanie, že by sme nestihli koncert. 
Na letisku sme stretli jedného vojaka, ktorý sa pripravoval na odlet do Iraku, tak sme skončili v letiskovej reštaurácii a pili sme nejakých deväť hodín v kuse tequilu. Ak by som to mal urobiť znova, tak to neprežijem, bolo to šialené množstvo alkoholu (smiech). Nejaká slečna s nami pila asi hodinu, odviezli ju na nosidlách a skončila v nemocnici (smiech). Podarilo sa mi dostať na svoje miesto v lietadle, síce som bol úplne namol, ale podarilo sa mi to bez väčších problémov. Vtom ale prišiel Lee, vykrikoval, snažil sa objať letušku, potom spadol na nejakú pani. Personál ho chcel vyhodiť z lietadla. Vznikol problém, tak som vstal, začal nahlas nadávať a protestovať. Jeden Rus, čo sedel za mnou, vstal a povedal mi, nech si dávam pozor na jazyk. Ukázal som mu do tváre vztýčený prostredník a okamžite dostal bombu rovno do nosa. (smiech) Bili sme sa tam, ľudia zavolali policajtov, proste úplný chaos. Ale do Európy sme sa nakoniec dostal, aj keď nás nakoniec vyhodili z lietadla. (smiech) Pamätám sa ešte, že vedľa Jacka sedel nejaký chlapec a pýtal sa ho, v akej kapele hráme. Jack mu povedal, že sme EXODUS a ten chalan mu odpovedal: „Paráda.“ (smiech). 
Niekde mám fotku, kde Lee spí na podlahe a modlí sa, aby bol radšej mŕtvy (smiech).