Pre fanúšikov IRON MAIDEN je vydanie každej ďalšej štúdiovej novinky takou malou oslavou. V posledných rokoch sa frekvencia vydávania nových albumov u nich trochu znížila, avšak takým legendám to nemôžeme mať za zlé. Kvantita by predsa nemala prevládať na úkor kvality. Ich vokalista Bruce Dickinson navyše tento rok vyhral boj so zákernou chorobou, a to rakovinou hrdla. U speváka je skutočne úctyhodným výkonom, ak pri takejto záťaži dokáže naspievať plnohodnotný album, takže nech budú moje výhrady akékoľvek, Brucovi patrí moja poklona.

Album otvára zrejme najlepšia skladba z albumu, "If Eternity Should Fail", ktorá začína temným introm a následne sa rozbehne do gitarovej jazdy v strednom tempe. Melodické linky v tejto skladby sú jednoducho skvelé, chytľavé a ľahko zapamätateľné. Dickinsonov spev je jednoducho skvelý a skladbu uzatvára tajomný hlas v štýle "Toltec 7 Arrival" z Dickinsonovej sólovky "Accident of Birth". Mimochodom, duch Dickinsonových sóloviek je prítomný na celom albume, Bruce sa vybláznil aj skladateľsky (a to najmä v záverečnej skladbe, ku ktorej sa ešte dostaneme), takže na ďalšiu jeho sólovku čakáme aj po desiatich rokoch asi márne. "Speed of Light" asi väčšina fanúšikov poznala už dávno pred vydaním a sprevádzal ju "old school" animovaný videoklip, prechádzajúci rôznymi obdobiami v počítačových hrách. Čítala som množstvo negatívnych reakcií, avšak zároveň som si všimla, že IRON MAIDEN si za posledné približne štvrťstoročie nevyberajú na úvod to lepšie z albumu. Určite ide o jeden z podarenejších singlov, než boli tie posledné v podobe "Wildest Dreams", "El Dorado" alebo "Different World". Ústredný melodický motív je po nejakej dobe veľmi chytľavý. "The Great Unknown" je poznačený nádychom albumov ako "Brave New World" alebo "Dance of Death", aj keď Dickinsonov spev ma v tejto skladbe úprimne povedané vôbec nenadchol. "The Red and Black" začína (aj končí) pomerne chaotickou basovou vložkou, obsahuje však niekoľko veľmi zaujímavých riffov a melodický refrén, ktorý pripomenie určitú pasáž z "Heaven Can Wait". Nasledovná "When the River Runs Deep" je spolu so "Speed of Light" asi najsvižnejšou skladbou na albume. Je pomerne úderná, napriek tomu ma neoslovila až tak, ako ďalšie skladby na albume. Nechápte ma však nesprávne, rozhodne nie je zlá. Prvý disk je zakončený epickou, výpravnou titulnou skladbou"Book of Souls", ktorá tiež nepatrí k vrcholom albumu, no ničím neurazí.

"Death or Glory" názvom pripomenie pirátov RUNNING WILD a v štýle ich tvorby ide o svižnú, energickú vec. Jednoduchá, ale účinná záležitosť s "cválajúcim" refrénom. Začiatok ďalšej skladby "Shadows of the Valley" však nastolí otázku, či MAIDEN už príliš nevykrádajú sami seba, keď úvod až príliš nápadne pripomenie ich hitovku "Wasted Years". Tejto skladbe by zrejme nezaškodila menšia stopáž, ktorá by ju trocha osviežila. "Tears of a Clown", skladba venovaná pamiatke herca Robina Williamsa, opäť pripomenie Dickinsonove sólovky. Podľa môjho názoru ide o veľmi vydarenú vec so silným refrénom a potemnelou atmosférou, zarezávajúcou sa pod kožu. "The Man Of Sorrows" nie je coververzia rovnomennej skladby z Dickinsonovej sólovky "Accident of Birth", ani sa nejedná o baladu ako v tom prípade, hoci začiatok by tomu mohol napovedať. Rozvinie sa totiž v monumentálnu epickú záležitosť a ide presne o príklad skladby, ktorá si vyžaduje čas a viacnásobné vypočutie. Album uzatvára čisto Dickinsonova dlhokánska skladba "Empire of Souls", zachytávajúca tragédiu britskej vzducholode R101, ktorá je pre tvorbu IRON MAIDEN skutočne netypická. Začína totiž až rozprávkovo a jemne, podfarbená citlivými, smutnými tónmi klavíra a huslí. Jej monumentálnosť, emotívnosť a pestrosť nastoľuje otázku, či sa Bruce nepokúsil o vlastnú verziu nejakej metalovej opery. Orchestrálne zložky sú badateľné aj počas ďalších pasáží v pozadí. Trochu mi prekážala psychadelická klávesová vložka, ale beriem to tak, že slúži na vtiahnutie poslucháča "do príbehu". Taktiež jej dominuje chytľavý refrén, ani si neuvedomíte, ako si ho začnete pospevovať. Skutočne nezvyčajný kúsok v rámci tvorby MAIDEN, ale podarený.

Gitarové sóla sú síce komplexné, ale v niektorých prípadoch pomerne nezapamätateľné a sem-tam aj trochu zbytočné, pričom táto moja výčitka je nasmerovaná konkrétne k sólam Janicka Gersa. Taktiež mám určité výhrady k spevu Dickinsona v niektorých skladbách, keď je jeho spev chvíľami monotónny a v niektorých iných pasážach sa zbytočne nasilu tlačí do výšok ("The Great Unknown"), pričom je skutočná škoda viac nevyužiť celú nádhernú hlasovú paletu. Všetky moje výhrady však vyrovnáva jedna vec, a tou je nápaditosť a pestrosť albumu. Albumu kraľuje vynikajúci zvuk, ktorý takisto musím pochváliť. Za povšimnutie stojí grafické stvárnenie v štýle starovekej Mayskej civilizácie. Mala som k dispozícii limitovanú verziu, ktorá je vyhotovená naozaj veľmi vkusne do podoby knižky. IRON MAIDEN sú perfekcionisti a preto si na spoluprácu prizvali odborníka na Mayov, Simona Martina, ktorý taktiež preložil názvy skladieb do mayského obrázkového písma. Napriek názvu je však zaujímavé, ako samotný Martin poznamenal, že Mayovia nemali žiadnu "knihu duší". Album nie je koncepčný, no ako dodáva samotná skupina, nesie sa ním odkaz duší a našej smrteľnosti.

Nemôžeme čakať ďalší "Powerslave" alebo "Seventh Son of a Seventh Son", to nám je asi všetkým jasné. Naše legendy sa už veľmi dávno presunuli od rýchlych a úderných skladieb k epickej pompéznosti v podobe dlhočizných, často majestátnych záležitostí, ktoré boli v minulosti poznačené takmer výhradne Harrisovým rukopisom a našli sme ich v závere albumu. Napriek všetkej kritike opäť vyzdvihujem nápaditosť albumu, ktorý mne osobne často pripomína tie lepšie momenty z čias "Brave New World" alebo "Dance Of Death" a radím ho niekde na úroveň práve spomínaného "Dance of Death". Čiže v mojich očiach ide o druhý alebo tretí najlepší album od návratu Dickinsona do kapely (po "Brave New World"), ale vlastne zároveň druhý alebo tretí najlepší aj od jeho odchodu a za takmer polovicu doby existencie tejto legendy. Určite stojí za povšimnutie, aj keď viaceré motívy nie sú hneď tak ľahko zapamätateľné a určite potrebujú čas. Albumu by zrejme nezaškodila o niečo kratšia stopáž, keďže skladby mi prídu niekedy zbytočne umelo natiahnuté, pričom v tomto prípade by to asi mala byť práca producenta - Kevina Shirleyho. Vynikajúce nápady sa niekedy strácajú a pri opakovaní môžu trošku nudiť. No určite ho môžem len a len odporúčať a to nielen skalným fanúšikom IRON MAIDEN, ktorí by kupovali bez rozmyslu aj nahrané Stevovo spláchnutie záchoda (to sú asi silné slová, ale ja som takú chybu bez predchádzajúceho vypočutia urobila pri kúpe Stevovej sólovky "British Lion", ktorú som dodnes nedokázala dopočúvať do konca. Asi to bude kvôli spevákovi, ten mi skutočne šiel na nervy). Nový MAIDEN sa podaril a aj napriek niektorým chybičkám krásy a tomu, že asi neuspokojí všetkých náročných kritikov a fanúšikov, je to stále jedna z lepších vecí v rámci ich tvorby, ich najlepšia minimálne za posledných 12 rokov a v kontexte ostatných albumov vychádzajúcich na melodickej metalovej scéne ide stále o vysoký nadpriemer. Ani náhodou nemôžeme hovoriť o klišé a parazitovaní na vlastnom mene. A aj keby, skupina veľkosti MAIDEN by si to teoreticky mohla dovoliť. Železná panna na Vianoce tohto roku teda oslávi štyridsiatku ešte v plnej kráse, hoci to už nie je žiadna mladica. Album zároveň trhá rebríčky predajnosti a celkom iste sa môžeme tešiť na gigantické svetové turné, ako tomu už u tejto legendy býva zvykom. A to sa teda aj tešíme!