Martinskí LUNATIC GODS vydali svoj ôsmy opus, na ktorom sa opäť mierne posunuli vo svojom výraze. Nejde však o žánrový posun, v tom má skupina už dávno jasno.
Opäť tu máme dočinenia s ich typickým metalovým mixom, v ktorom dominuje black metal. Okrem neho tu nájdete rockové či deathové pasáže s progresívnymi prvkami. V tomto smere si vybudovali veľmi svojský štýl, ktorý okamžite spoznáte. To je na našej scéne vzácnosť a veľký rešpekt za to. K tomu postupom času začali nabaľovať nástroje ako tympány, husle a klávesy. Tie do ich hudby vniesli ľudové motívy, ktoré veľmi prirodzene obohatili ich celkový výraz.

Na novinke "Vresovrenie" rozšírili tento diapazón o violu, cimbal, kontrabas a orchestrálne prvky. Prijali do kapely aj nového člena Davida Holuba, ktorý tieto nástroje obsluhuje. Netuším, či je to jeho príchodom, ale na novinke som zaznamenal nové prvky, ktoré v ich hudbe doteraz neboli. Okrem ľudových motívov sa totiž v skladbách kde-tu vyplavujú orchestrálne prvky, ktoré majú úplne iný charakter. Sú totiž nositeľmi atmosféry akoby vážnej hudby a v jednom prípade majú mierne barokový nádych. Je to zvláštny nový prvok, ktorý sa veľmi prirodzene infiltroval do ich hudby. Po rytmickej stránke sú nové piesne tlačené do diametrálne odlišných extrémov. Typickým príkladom je prvý zverejnený singel "O Sekere, čo slabosť hľadala".
 

Hneď z úvodu kapela nasadí pekelné tempo, ktorého hlavným motorom je Martin Škaroupka. Jeho skill tu kapela využíva na maximum a jeho hra hrnie skladbu nekompromisne vpred. V polovici piesne prichádza jemná pasáž bez rytmiky, všetko sa upokojí a vy si môžete vychutnať nádherné a krehké melódie. Tieto kontrasty sú pre tento album typické a sú jeho ozdobou. Vrátim sa ešte k melódiám, ktoré sú na novinke nesmierne dôležitým prvkom. Je ich tu nepreberné množstvo a takmer žiadne tu nefungujú ako vata. Všetko do seba logicky zapadá a aranžmány piesní sú dotiahnuté do detailov.
Samostatnou kapitolou sú vokály, podobne pestré ako celá ich tvorba. Blackové škreky, deathové growly a čisté vokály, to všetko tu nájdete v podaní všetkých členov kapely. Okrem toho tu hosťujú speváci Jakub "Morozov" Mrážik, Mayo Petranín (CASTAWAY), Roman Čief a Samuel Dudlák (BESNA). Napriek množstvu spevákov a rôznych vokálov to nepôsobí nijak chaoticky. V tomto smere to má kapela dobre zmáknuté a produkcia nahrávky je dobre vyladená. Album obsahuje osem piesní, ktoré sú kvalitatívne veľmi vyrovnané. Je len na poslucháčovi, ktorú si obľúbi viac alebo menej.

Jednu pieseň by som predsa vypichol, lebo znie trochu inak. Okrem toho jej vznik je výsledkom spolupráce "lunatikov" a dvoch členov bratislavskej formácie BESNA. Je to zvláštna skladba, ktorá má jemne avantgardný nádych.
 

Po úvodnej minúte totiž rozohrajú takmer "solefaldovské" poňatie folkmetalu, ktorým sa prezentovali na islandských odyseách. Opakujúci sa motív „Sej zeme sej, zeme semä sej / Lej vodu lej, v kľaku vodu lej“ patrí k najsilnejším momentom celého albumu. Skladba sa neskôr vydá do nevšedných hudobných vôd, kde sa vyníma svojský spev Samuela Dudláka a vychytávky ako sólo na hamondoch. Nebudem ju ale ďalej rozpitvávať, aby ste jej zákutia objavili sami. A verte, že je ich tam neúrekom.
Titulná skladba je pre mňa vrcholom celej kolekcie a zároveň ukážkou, kam by sa mohla tvorba LUNATIC GODS v budúcnosti poberať. Texty piesní sú rôznorodé a netvoria nejaký jednotný koncept. Od pokračovania príbehu o šialenom Emilovi, cez skladbu venovanú Horárovi až po skladbu o šialených bohoch.

LUNATIC GODS postupne dozrievajú a je radosť sledovať tento ich vývoj. Dlho som čakal na album, ktorý by prekonal "Vlnobytie" z roku 2012 a zdá sa že som sa dočkal.