PARADISE LOST sú snáď nesmrteľní! Za vyše štvrťstoročie na scéne nám tento rok servírujú v poradí už štrnásty dlhohrajúci album. Práve na novinku "The Plague Within" sa dnes pozrieme bližšie.

Kto je v obraze, vie, že Angličania sa po rokoch experimentovania začali už dávnejšie vracať do svojich typických temnejších vôd - tých, ktoré im vyhovujú najviac. A nové CD je ďalším stupienkom návratu ku koreňom. Alebo ani nie?
„Hail to nothingness!“ - Čo zaujme ako prvé, je vokál Nicka Holmesa (najnovšie známy aj ako "Old Nick") - k čistým spevom pridal po dlhej dobe aj svoj nezameniteľný chropot. Do toho nám hrajú podladené, ťažkopádne melódie i tradične prepracované sóla Grega Mackintosha. Tým pádom mnohí vidia v "The Plague Within" návrat do histórie, ja však nie tak celkom. PARADISE LOST sa v časoch minulých orientovali na stredne rýchle, až rýchle tempá, na tejto doske však prevažujú pomalé, ešte pomalšie (klipovka "Beneath Broken Earth") a to je niečo, čo sme u nich tak často nevídali. Nick sa za tie roky naučil celkom solídne spievať a spomínané druhy vokálov kombinuje tak-akurát. Riffy sú poväčšinou ťahavé, Greg s doprovodným gitaristom Aaronom často ponúkajú precítené harmónie a ako už býva zvykom, občas sa pridajú aj klávesy.

Áno, naši anglickí náladotvorcovia sa stále neboja aj zrýchliť ("Flesh From Bone") a celkovo pritvrdili, ale keď si to zhrnieme, v roku 2015 u nich prevláda doom. Ak to rozvinieme, tak gothic/doom (napríklad v otváracej "No Hope In Sight"), ktorý prevláda nad doom/deathom. Bez ohľadu na vokály. Ťažko mi je toto dielo porovnávať s niektorou staršou nahrávkou, lebo je proste čímsi iné. Pokiaľ však chcete, tak to vidím niekde na pomedzí "Shades of God" a "Icon".

Pre niekoho prirodzený návrat ku koreňom, pre niekoho opakovanie sa, pre nás v prvom rade kvalitný masaker. Len dúfam, že ďalej do minulosti sa „Stratený Raj“ už vracať nebude.