Je to už päť rokov, čo som zrecenzoval vtedy aktuálny album PARADISE LOST - "The Plague Within". Ubehlo to ako voda, anglickí náladotvorcovia následne ešte stihli vydať dosť priemernú dosku "Medusa" (2017), a na rok 2020 nám servírujú už svoje šestnáste CD. Ani po troch dekádach nehodlajú zastaviť; výsledkom toho je novinka s názvom "Obsidian".
Prvé ukážky v podobe videoklipov napovedali, že pôjde o trochu nevyrovnané dielo, ba možno opäť aj o fúziu viacerých žánrov, ktorým PARADISE LOST boli (sú) dlhodobo verní.

Album štartujú práve dve spomínané klipovky. "Darker Thoughts" začína jemnými, až odpočinkovými tónmi a tichým spevom Nicka Holmesa, aby postupne vygradovala do tvrdších sfér. Následne dojde na drtivé gitarové riffy, melodické harmónie a asi už tušíte, že v tomto smere je všetko po starom. Greg Mackintosh ako neodmysliteľný tvorca hry obstaráva hlavnú gitaru a poteší vás nejedným precízne vyskladaným sólom, kým jeho gitarový náprotivok Aaron Aedy ho s pokojom doprevádza. Steve Edmondson na svojej base sa k nim hrdo pridáva, viac však poteší prítomnosť sláčikov, ktoré dokázali „Stratený Raj“ vkusne oživiť. O generáciu mladší fínsky bubeník Waltteri Väyrynen je skutočnou oporou zadných radov a práve on ako-tak oživuje hru svojich mentorov. A ako to znie za mikrofónom? Nuž, málokoho už asi prekvapí hlboký chropot starého Nicka, ako i kombinácia s čistými vokálmi. Avšak na to, aká je hudba jeho kolegov melodická, sa mi neraz zdá, že je toho growlingu akosi priveľa. Taká "Fall From Grace" by pokojne mohla byť celá naspievaná čistým hlasom!

PARADISE LOST už dávno pochopili, že v jednoduchosti je krása a za tým si môžu stáť aj dnes. Vrchol albumu totiž prichádza v podobe "Ghosts". Táto priamočiara, ale pritom lahodná esencia nefalšovaného gothic metalu/rocku, postavenom na kombinácii Gregových melodických motívov s Nickovým hlbokým vokálom, sa určite stane jasnou koncertnou záležitosťou. Pri skladbe "The Devil Embraced" nám páni pre zmenu odhaľujú viac z ich doomovej tváre, s čiastočne melancholickými tendenciami. Podobne je na tom "Forsaken", v ktorej poteší najmä prítomnosť zboru. V nasledujúcich minútach však už ubúda silných momentov, viac-menej sa opakujú zabehnuté postupy, a práve to môžu niektorí starší fanúšikovia vidieť ako problém. Greg a spol. sa až príliš točia v minulosti, neponúkajú nič inovatívne a radšej sa držia svojich mantinelov. Je to ale taký problém? Nemôžeme predsa očakávať, že šestnásta doska bude plná originálnych sviežich nápadov.
Viac ma zamrzel fakt, že posledné dve piesne ("Hear The Night" a "Defiler") sa objavujú len na digipaku, kým klasické CD si musí vystačiť s pouhými deviatimi skladbami. Takýto idiotský prístup čakajte len u Nuclear Blast!

PARADISE LOST v podstate neprekvapili. Žiaden druhý "Draconian Times" ani "Icon" sa nekoná (to sa proste nedá zopakovať), buď vám teda k dosiahnutiu aktuálnej spokojnosti postačí "Obsidian", alebo môžete zostať pri ich starých nahrávkach a nič hrozné sa neudeje.