Píše sa rok 1985. Kalifornská kapela SLAYER vydáva po výbornom debute Show No Mercy a „takmer živom“ albume Live Undead svoju druhú plnohodnotnú dosku Hell Awaits, o ktorej Vám dnes porozprávam...

Hell Awaits sa od Show No Mercy líši asi ako noc odo dňa. Kým SNM znel ako Venom a riffy boli takmer heavymetalové, Hell Awaits sa vyznačuje atmosférickými postupmi, extrémne podladenými gitarami a množstvom pomalých pasáží, ktré by ste na SNM našli len s obtiažami. Miestami by som ho dokonca zaradil do kategórie old school death-thrash, čo by pri SNM rovnako nehrozilo. Dokopy obsahuje síce len sedem skladieb, tieto však pre mňa po kompozičnej stránke predstavujú to najlepšie, čo som mal možnosť od Slayer (a nielen od nich) počuť. Zvuk na HA je na oveľa vyššej úrovni, napriek tomu sa ale o ňom ešte nedá hovoriť ako o kvalitnom, bicie sa miestami zlievajú a spev občas neprimerane prekrikuje všetky nástroje. Veľká zmena postihla aj gitarové sóla. Na SNM boli melodické, dalo by sa povedať, že až učebnicové. Na HA sú agresívnejšie, schizofrenickejšie a nemôžem sa ubrániť pocitu, že ich Hanneman a King vymýšľali priamo v štúdiu. Nič z tohto však nemôže pokaziť dojem z tohto albumu.

Otvára ho song Hell Awaits s nezabudnuteľným introm a Araya víta poslucháčov svojim hrdelným vokálom. Ani sa nestihnete spmätať a už vás valcuje skladba Kill Again. Keby som mal niekomu pustiť jednu skladbu SLAYER, aby si vytvoril mienku, bola by to práve táto. Štekavý spev (no, spev, skôr by som mal napísať krik), brutálne tempo, bleskové prechody... Proste Slayer ako má byť. Pri At Dawn They Sleep si konečne odpočinieme. Síce... ako sa to vezme :) Tento upírsky song začína pomalšie, neskôr postupne zrýchľuje. Atmosféra je posunutá ešte o niečo vyššie. Praise of Death je opäť typicky slayerovská vec. Od začiatku až do konca šlape v neskutočnom tempe, agresivita hudby aj spevu dosahuje 100% a sóla Vás priklincujú ku stoličkám. Ďalším v rade je Necrophiliac. A vraj Slayer nepíšu pesničky o láske… Čo na tom, že v ich podaní je to láska iná, ako tá bežná? Hlavné je, že ju vedia podať po svojom. Skladba je (ako inak) pekelne rýchla a text svojou morbiditou nezaostáva ani za dnešnými deathmetalovými kapelami. Crypts of Eternity je pre mňa vrcholom tohto albumu. Až na poslednú časť sa nesie v pomalom (na SLAYER určite) tempe a lepšiu atmosféru som ešte v hudbe nezažil. Proste 7 minút blaha. Tak, a teraz nasleduje jediná výhrada. Hardening of Arteries. Túto skladbu si mohli chlapci naozaj odpustiť. Hodila by sa skôr na album Reign in Blood. Krátka a tak akosi bez pointy. Škoda jej...

Celkovo sa tento album nedá hodnotiť ináč ako kladne. Podľa mňa je neporovnateľne lepší ako Reign in Blood, ktorý je napriek tomu ospevovanejší. Proste nedocenený kúsok, ktorý by si zaslúžil oveľa väčšiu pozornosť.

P.S.: Ten jeden bod dolu je za kombináciu Hardening of Arteries/zvuk bicích/dĺžka albumu.