Som si plne vedomý, že každý, kto začal čítať, si už pozrel hodnotenie a niektorí si už brúsia nože. A som si tiež vedomý toho, že si asi veľa kamarátov nenarobím. SLAYER sú totižto jedna z najfanatickejšie zbožňovaných kapiel na celej metalovej scéne, a to z dobrého dôvodu – sú spoluautormi thrash metalu a základným kameňom pre mnohé ďalšie extrémne štýly. Bez "Reign in Blood" by asi život mnohých ľudí nebol úplne kompletný. Ibaže to boli roky osemdesiate a Jeff Hanneman ešte žil.

V roku 2015 už SLAYER nie sú tou kapelou, ktorou boli pri vydaní "World Painted Blood". Táto zmena je, prirodzene, daná zostavou – Gary Holt je jeden z najšikovnejších gitaristov na thrashovej scéne, ale jeho domovom vždy boli a budú EXODUS. Paul Bostaph už demoloval súpravu aj u SLAYER, ale stále je viac žoldnier, než plnohodnotný člen. Tom Araya zasa v rozhovoroch pôsobí dosť unavene a možno by radšej strávil pokojný večer s rodinou, než aby zasa raz vyštekával "Angel of Death" na koncerte. Ostáva teda Kerry King, ktorý bezpochyby prevzal úlohu hlavného mozgu a riaditeľa.

Prečo taký dlhý úvod? Lebo uvedená situácia v kapele sa na "Repentless" odráža až príliš silno. King napísal celý album, okrem jedného pozostatku z dielne Jeffa Hannemana ("Piano Wire"). Samozrejme, nie je urážkou napísať, že album znie ako SLAYER. No hoci sa všetko zdá byť po starom, prístup štvorice nie je v poriadku. Arayov krik je stále naliehavý (i keď niekedy veľmi silený), ale v ostatných polohách ide na pol plynu a len si tak rozpráva. Podobne fungujú aj Paul a Gary – profesionálny štandard, ale ani o kvapku potu naviac. Výkony kapely sú teda priemerné, takže jediné, čo môže "Repentless" vytrhnúť z priemeru, je skladateľský um Kerryho Kinga. A na to by som si peniaze nestavil. 
SLAYER v minulosti stvorili, podľa mojich uší, dva skutočne geniálne albumy - "Reign in Blood" a "South of Heaven". Prvý menovaný je brutálna jazda od začiatku do konca, druhý naopak trochu pomalší, ale do detailu premyslený a rovnako nemilosrdný. Ten album, mimochodom, skoro celý stvoril Jeff. "Repentless" má vlastne iba dve rýchle skladby – podarenú titulku a podstatne šedivejšiu "Implode", takže nový "Reign in Blood" z neho nebude. A prístup „South of Heaven“ tiež nezaberá - zvyšné piesne sa motajú v strednom tempe a veľmi by chceli byť zaujímavé. Riffov, ktoré si človek zapamätá po troch počutiach, je však zúfalo málo.

Aspoň zvuk je tentokrát celkom v poriadku, ale nemá dať čomu vyniknúť. Takmer žiadna z piesní na albume nemá moment, ktorý by prekvapil, vzbudil pozornosť, alebo aspoň chytil nepozorného poslucháča za rednúcu, mastnú hrivu a omlátil mu hlavu o stôl.
Nepomáha ani fakt, že ak je niečo na novinke naozaj podarené, je to úvod. Presne tri skladby (nepočítajúc intro) stoja za opakovaný posluch, a nachádzajú sa na prvý troch pozíciach – spomínaná "Repentless" má zďaleka najviac radosti zo života, "Take Control" prekvapí skorým spomalením a naozaj funkčným riffom a valivá, Arayom ťahaná "Vices" je asi najchytľavejšia na albume. Ak album začína troma najlepšími piesňami, všetko, čo nasleduje, je tak trochu sklamanie. Zvyšok si naozaj veľmi nepamätám, nech sa snažím, ako chcem. A ak, tak v zlom. Najhoršie na tom je "When the Stillness Comes", ktorá má asi byť strašidelná, ale je hrozivo nudná.
Otázka, ktorú si kladiem, keď sa mi druhá polovica albumu rozpúšťa na akúsi hlučnú vatu, je, prečo by som mal vlastne "Repentless" chcieť počuť. Bez odpovede. Všetko, o čo sa Kerry King snaží, nie je vôbec nové, čo by nebol problém – ibaže to nie je ani ten prvotriedny štandard, ktorý sa posledným dvom nahrávkam dal celkom uspokojivo prisúdiť. "Repentless" znie ako album z povinnosti a rozumu. 

V tomto momente nie sú SLAYER extratrieda, pretože bez zúrivosti, energie a tímového ducha to ani nie je možné. A ťažko sa mi verí, že tieto metalovou scénou obdivované hodnoty sa niekedy ešte vrátia. Kerry, Tom, možno nastal čas odísť, kým nepadlo slovo "paródia". Pretože tá legendárna štvorica sa nenávratne rozpadla.