Od oznámenia spoločného koncertu SLAYER a BULLET FOR MY VALENTINE v Bratislave bolo cítiť menší rozkol medzi potenciálnymi návštevníkmi. Časť sa tešila na waleskú metalcorovú kapelu, ktorá na Slovensku ešte nehrala, a časť si brúsila zuby na thrashovú legendu. Avšak takých, čo by išlo vyložene na obidve zoskupenia, bolo asi pomenej. Predkapela UNEARTH je potom niekde uprostred - rovnako "metal", ako "core". Hlavné hviezdy teda zviedli medzi sebou pomyselný boj nového a starého. SLAYER mali výhodu trochu dlhšieho hracieho času, ale inak bolo všetko pripravené na férový boj.

Metalcore na pulte s občerstvením

"Entécéčko" sa len pomaly zapĺňalo, keď na pódium vybehli UNEARTH. Ich show na Brutal Assault som zmeškal a v priebehu trištvrtehodinky som to aj celkom oľutoval - pätice je plné pódium a energia im nechýba. Okrem tradičnej metalcorovej dynamiky rýchleho a stredného tempa som započul niekoľko rytmických experimentov na oživenie. Samozrejme, "breakdownov" bolo mnoho, a prítomní metalcoristi sa hneď dali do pohybu. Podobne na tom boli aj niektorí metalisti, ktorým však viac lahodili šikovné gitarové sóla Buza McGratha. Ten si zbehol k publiku a dokonca odohral časť skladby medzi ľuďmi, postavený na pulte pri výčape. Možno ho to tam prirodzene ťahalo.

Nasadenie UNEARTH vyvolávalo veľké sympatie. Len čo s tým zvukom? Aegon Arenu je dlhodobo problém zvukovo vyvážiť - buď je niektorý nástroj utopený, alebo je koncert príliš nahlas (na to doplatili už niektoré hviezdy v minulosti). Gitary nezneli u UNEARTH najčistejšie a bicie boli celkom v pozadí - a to je škoda, pretože piesne ako "The Swarm" či "My Will Be Done" majú v sebe veľa kompozičnej kreativity.

Valentínska párty pre mládež

Zbežný pohľad do davu naznačil, že počet tričiek BULLET FOR MY VALENTINE je takmer rovnaký, ako tričiek SLAYER. Niet divu - melodickejší charakter hudby z dielne BFMV je chytľavý, vcelku nekonfliktný a preto populárny. Bolo aj počuteľné, akú má kapela početnú základňu - počas intra sa halou niesol veľmi hlasný rev. Zanikol však v hlukovej mase, ktorá sa z reproduktorov vyvalila bezprostredne potom. Zvuk mal tentokrát vcelku dobrý balans, ale - aj z pozície pri zvukárovi - bol naozaj nepríjemne nahlas, takže mnoho čistých melódií v tvorbe BULLET FOR MY VALENTINE nevyniklo tak, ako malo.

Aktívnemu mosh-pitu hluk zjavne nevadil a skalní fanúšikovia kapele zobali z ruky. Koncert však nemal vždy úplný spád - mohli za to dve veci. Tou prvou bola už tradičná minela tvrdých kapiel: nudné bubenícke sólo. Tých, čo aktívne "zabíjajú" svoje koncerty týmto spôsobom, je viac - ak priezvisko bubeníka náhodou nie je Peart či Minnemann, väčšinou nie je pri sóle o čo stáť. Druhou brzdou bola klišovitá komunikácia s publikom - najmä konštantné fuckovanie stálo za zdvihnuté obočie. BULLET FOR MY VALENTINE sa snažili o prejav sily, ale na rozdiel od UNEARTH im chýbala správna hudobná zúrivosť. Silácke pózy následne vyzneli smiešne.

Problém tkvel aj v tom, že hudba BULLET majú vlastne iba tri polohy - rýchle a melodické pasáže, breakdowny a jednoduché riffy s kričanými vokálmi. Stačilo asi 20 minút, kým Walesania ukázali všetky svoje triky. Naozaj iba občas prišiel ozvláštňujúci či chytľavý moment: aspoň, že prídavková "Waking the Demon" má schopný metalový riff a "You Want a Battle (Here's A War)" zasa silnú melodickú linku. Z minuloročného albumu "Venom" zazneli celkovo štyri piesne a v porovnaní so zvyškom setu obsahovali viac šikovných nápadov.

Napriek tomu, že štvorici nechýbala energia, bol ich koncert slušne odvedeným, no stále štandardom. A v konkurencii pár nedávnych metalcorových vystúpení na vyššie spomenutom festivale sa BULLET FOR MY VALENTINE trochu strácali. Cieľ však ostal splnený - ľudia sa dobre bavili a po skončení koncertu bolo úsmevov viac, než dosť.

Stará škola bez zbytočných kecov

SLAYER sa bez debaty radí medzi metalové kapely s najsilnejšou povesťou. Štvorica je síce často terčom vtipov fanúšikov progu, ale inak ich obľubujú snáď všetci (nielen) metalisti, ktorí sa kedy obtreli o scénu osemdesiatych rokov. O tom, ako dlho sú SLAYER na scéne, svedčí aj fakt, že o pár týždňov to bude tridsať rokov od vydania "Reign In Blood". Kvarteto ale prišlo propagovať najmä svoj ešte-stále-čerstvý album "Repentless". Pred ich vystúpením sa vymenili rady - prevažne mladší fanúšikovia BFMV uvoľnili priestor zástupu pravoverných metalistov - väčšinou s výrazne rednúcimi vlasmi. Scéna bola impozantná vo svojej jednoduchosti a dominovala jej veľká plachta.

V tej istej aréne vystupovali SLAYER v roku 2012 a tak je na mieste porovnanie. Odvtedy sa za bubenícku stoličku vrátil Paul Bostaph, ktorý sa počas intra ako prvý objavil za svojou súpravou. Nasledovali Gary Holt, Kerry King, Tom Araya a titulná pieseň z posledného albumu. Pohyb v kotli sa tiež dostavil okamžite, aj keď som mal pocit, že dav je pokojnejší, než ten, čo si pamätám spred štyroch rokov.

Tautologicky povedané - SLAYER sú SLAYER. Kapela ťaží zo svojej legendárnej reputácie. Stačí teda, ak sa členovia postavia na pódium a zahrajú pár kultových piesní - fajn zážitok je zaručený. Araya nie je rečník, publiku sa prihovoril iba zo dva razy, ale tým zaručil, že paľba neprestávala. SLAYER si aj bez veľkej šou a pódiového prejavu podmanili publikum. Zvuk opäť trochu hneval, hoci bol omnoho lepší, než počas UNEARTH a BFMV: tentokrát boli trošku utopené gitarové "stredy". Pripomínalo to trochu zvuk nedávnych štúdioviek, takže možno to bol dokonca zámer. Precízne zahrané sóla ale vynikali - King a Holt sa za tých pár rokov veľmi dobre zohrali.

Najväčší tromf SLAYER? Setlist. Neviem, kto má pri jeho tvorbe hlavné slovo, ale zaslúži si studené pivo a vrelé objatie, pretože dramaturgia koncertu bola vynikajúca. Prvá várka skladieb bola výlučne z kategórie priamočiarych - "Postmortem" či "Disciple" nenechali jeden krk statický. Po brutálnom úvode prišli zmeny - koncert sa prehupol do striedania pomalších, členitejších polôh (tradičná koncertná bomba "Mandatory Suicide") s menej obohranými kusmi z repertoáru. Kto by už len čakal vyhrabanie staručkej "The Antichrist" alebo resuscitáciu "Born of Fire"? Veľké zastúpenie mal prvý album - predviedli sa vplyvy NWOBHM a tiež sa ukázalo, že SLAYER nie sú iba bezhlavá mašina na zabíjanie. Na konci, prirodzene, odzneli najväčšie hity, a pri posledných minútach sa zmenou plachty vzdával hold zosnulému Jeffovi Hannemanovi. Hodina a pol ubehla naozaj ako voda. Ani prídavok sa nekonal, iba ostrý thrash bez zbytočností.

V roku 2016 už nemusia nikomu nič dokazovať - to je veta, ktorú som použil pre nedávne vystúpenie ANTHRAX, ale platí aj pre SLAYER. Nik z členov však nedal pocítiť, že ide o rutinný koncert - gitaristi lietali po pódiu a svorne kývali hlavou, kým Araya svoje starnúce hlasivky naozaj nešetril. S jeho známymi výkrikmi bojoval statočne, a hoci na výšky s osemdesiatych rokov môže zabudnúť, stále vie znieť zúrivo i zlovestne. To, že publikum reagovalo mohutne počas celého koncertu, snáď ani netreba dodávať. Niekedy reagovalo až moc - pivné sprchy síce nie sú najpríjemnejšia vec, ale aspoň nikto neprišiel ku zdravotnej ujme.

S úderom desiatej hodiny nastal len čas na hodnotenie a pretrvávajúce zvonenie v ušiach. Výkony kapiel si určite zaslúžia palec hore: SLAYER a UNEARTH predviedli dobrú prácu, BULLET potešili skalných a možno aj ďalších. Zvuk miestami haproval, no príliš nekazil dojem. Tento neortodoxný mix starého a nového sa teda ukázal v nadpriemernom svetle, hoci Aegon Aréna naozaj nepraskala vo švíkoch. A medzi starým thrashom a novším metalcorom - kto zvíťazil? Uvidíme, o takých 20 rokov, keď budú BULLET FOR MY VALENTINE či UNEARTH na scéne tak dlho, ako štvorica, ktorá v Bratislave dominovala.

Foto: Samuel "Samayel" Fajnor