Ostáva len dúfať, že zodpovední dodržia svoj sľub a ZNÍŽIA nahlasovanú kapacitu priestorov Collossea... Pretože toto bolo vážne na hrane!

Môžeme si rozumieť, je ale nutné poznať isté hranice. Asi málokto išiel na tento koncert  s predstavou, že sa usadí do balkónovej lóže, odkiaľ si s divadelným ďalekohľadom bude vychutnávať detaily z diania na pódiu a keď sa mu zachce bezprostrednejšieho kontaktu, tak pohodlne zíde do predných radov pod ním. Nikto ale nebol pripravený na takú tlačenicu, aká nastala 16.11.2017. V deň, či vlastne večer, ktorý chcel byť metalovým sviatkom.
Problémy nastali hneď na úvod. Prístup do klubu nie je na takú masu ľudí uspôsobený. Dnu sa navyše z nejakého dôvodu začalo púšťať dnu asi o 20 minút neskôr (namiesto toho, aby sa začalo púšťať aspoň o polhodinu skôr). To potom trvalo, kým sa klub zaplnil a toto zdržanie nebolo ako dobehnúť. Neskorý začiatok koncertu si zo všetkých najviac odniesol ANNIHILATOR.. a samozrejme jeho fanúšik. Ale poporiadku.

Ak by niekomu z trojice účinkujúcich kapiel mala z pohľadu väčšiny predsa len prischnúť úloha predskokana, tak potom rodinnému podniku DEATH ANGEL. Málo známa je ale skutočnosť, že to boli práve oni, komu na prelome 80. a 90. rokov veľa nechýbalo a možno by zaznamenali aj vážnejší komerčný úspech. Ich tendencie primiešavať do svojho prejavu žánre, ktoré v tom čase ešte o metale jakživ nepočuli, predznamenávali zmeny, ktoré mali vybuchnúť práve v úvode 90. rokov. Stačí si spomenúť, kto každý a s čím všetkým vtedy prerazil a prirovnanie, že DEATH ANGEL sa možno viezli v tom istom vozni, ako povedzme takí FATH NO MORE či ALICE IN CHAINS, nemusí byť až také od veci. Úraz v kapele ich ale odtiaľ koncom roka 1990 vykopol.
Títo, aj svojim pódiovým prejavom (a exotickým zjavom) krajne sympatickí smoliari teda pre poniektorých tvorili najemotívnejšiu časť večera. Strihli si tých svojich päť či koľko kúskov aj s prídavkom svižne, v plnom nasadení a v žičlivej i vďačnej atmosfére... ktorá od tohto momentu už iba hustla. Fajčiarska časť natlačenej masy sa počas prestávky snažila pretlačiť von, pivári naopak dozadu k výčapu, hrádzu im ale vytvoril rad pred toaletami a v tej mele sa nedali nevypozorovať prvé štuchnutia, drgnutia, zatiaľ neadresné nadávky, stupňujúci sa pocit nepohody a nervozity.

Samotné vystúpenie ANNIHILATOR potom ničomu nepomohlo. Vzhľadom na neskorý začiatok akcie dostali minimálny priestor, ich set bol skrátený tak, že až to zabolelo. Frontman Jeff Waters sa síce snažil, komunikoval, pobádal a aj grimasy strúhal, nezastrel však dojem, že sa mu napriek pôvodným plánom podarilo iba odbehnúť, že si len narýchlo splní svoju najnutnejšiu povinnosť, na zábavu žiaľ nie je čas, samajte, padám! Nasrať! Annihilator bola pre mnohých hlavná hviezda večera, priestor na poriadne zoznámenie sa s ňou ale napriek prísľubu jej priaznivci nedostali. A netešilo to ani ANNIHILATOR samotných, pretože namiesto plánovaného prierezu ich tvorbou (16 štúdiových albumov prosím pekne!) došlo iba k nahliadnutiu do nej. Dnes si už snáď ani nepamätajú, že v Košiciach na Slovensku boli. Pretože z tejto zastávky si veľa dobrého odniesť nemohli.

A medzi nami, účastníkmi tohto sociologického experimentu, sa drgnutia počas druhej prestávky zmenili na agresívnejšie výpady a zopár nadávok našlo svojich adresátov. Došlo dokonca aj na výzvu na súboj, ktorého minimálne jeden účastník bol síce primitív, ale džentlmen... a ako miesto konania určil ulicu, čím, hoci nevedomky, odstránil riziko vypuknutia hromadnej bitky. Nebol by to veru žiaden „kolaloka-match“ ani „slezte z toho lustru, Donalde...“ exhibícia, o tom žiadna.

Hlavné je, že TESTAMENT teda vôbec  mohli vystúpiť. Začali pekne zostra, trojicou najodpichnutejších skladieb z minuloročného albumu "Brotherhood Of Snake", aby pokračovali prierezom celej ich tvorby; neobišli úplné začiatky, míľniky a legendy, ale neváhali sa pristaviť ani pri menej známych veciach, ako napríklad "Electric Crown" z albumu "The Ritual" (1992), ktorý svojho času fanúšikov veľmi nepotešil.
(Pozn.: Odklon od thrash metalu si len rok na to vyskúšali aj ANNIHILATOR, albumom "Set The World On Fire" a je na oboch kapelách sympatické, že si za týmto materiálom dodnes stoja a že nemajú najmenší problém švacnúť to do publika... ANNIHILATOR v ten večer zahrali – a to aj napriek skrátenému setu! – titulnú skladbu zo spomenutého outsidera ich diskografie. Palec hore.)

Výkon na pódiu bol teda ukážkový, overená rytmika DiGiorgio & Hoglan šliapala, páni gitaristi (Skolnick a Peterson) hrali jak diabli a aby sme všetci poznali, že nie sú len takí ledajakí, dostali priestor aj na exhibičné sóla... čím sa nezavďačili úplne všetkým, ale takéto momenty ku gitaristom ich formátu a charakteru akosi patria. No a najcharizmatickejší thrashmetalový hlas Chuck Billy (SLAYER prepáčia a prídu sa ukázať), ten na seba, či chcel či nie, strhával najväčšiu pozornosť. Dobre naladený síce občas nevedel čo s rukami bez gitary (že si to za tie roky nenacvičil?), ale spieval bez zaváhania a celý klub pobádal k poriadnej aktivite. Adekvátnej reakcie sa žiaľ nedočkal. Skákalo sa bežne, spievalo skromne, aj nejaký pokus o kotol občas prišiel, ale od toho pravého pekla to malo ďaleko. Únava z natlačených priestorov, nepohodlie, sklamanie z osekaného ANNIHILATOR, to všetko si vybralo svoju daň a publikum sa nie a nie poriadne rozhýbať. Vlastne ani nemalo kam. Že sa nikto nerozhodol do toho celého napriek nepriaznivému stavu oprieť, bolo vlastne šťastím. Beztak minimálne jeden človek skončil s pomliaždenými rebrami.

Aby sme sa nechápali zle, nejednalo sa o totálne premárnenú príležitosť. Nič nebuchlo, kapely prišli všetky, v rámci možnosti odviedli čo najlepšie výkony a bez akejkoľvek odozvy v publiku to zase  tiež nebolo. Ale zažili sme už iné koncerty, iné klubové koncerty a iné do prasknutia narvané klubové koncerty.
Toto už ale bolo vážne na hrane!

Za udelenie akreditácie ďakujeme agentúre Obscure Promotion.

FOTO: Laci Schürger