Ani v najdivokejšom sne by ma nenapadlo, že na pomerne nenápadnom a žánrovo ohraničenom Dobrom festivale si vychutnám brazílske rytmy  v podaní Sepultury, či zalovím v pamäti pri spievaní starej dobrej Tublatanky.

 Ráno a ani dopoludnie neveštili nič dobré a aj ortuť v sklenenej trubičke sa triasla a pohybovala sa niekde pri 10 stupňoch. Údel festivalov je už taký, buď vám bude počasie naklonené alebo vám hudobný zážitok poriadne znepríjemní. Proti nepriazni sa však dá vyzbrojiť všetkými možnými outfitmi a tak som na jednom mieste prekračoval sporo odetého pankáča, aby som sa o krok ďalej vyhýbal rodinke stojacej v rade, naobliekanej, akoby čakala na vlek.

 Prvý hudobný impulz sa mi dostáva príchodom pred stage menších, pre vyznávača divokejšej muziky však ideálnych rozmerov. Tam sa už zvučili  Dereš, ktorý má za sebou strastiplnú históriu a z pôvodnej zostavy to vydržal iba škopkár Martin Uherčík.  Aj keď sa to nezdá, tento rok kapela oslavuje 30 (slovom tridsať) rokov od svojho vzniku a to je viac než dobrý dôvod predviesť sa. Naživo to Derešu šlapalo bez zaváhania a keď sa postupne začali pridávať aj ľudia, aj na muzikantoch to bolo cítiť. Škoda, že festivalový čas je striktne obmedzený, prítomní by určite ešte nejaké skladby s nadšením prijali. 

 Prestávka určená na prípravu ďalších účinkujúcich sa dala vyplniť rôznymi spôsobmi. Buď ste išli pred hlavný stan zbierať rozsypané Natálkine korálky, dalo sa zapogovať s Hare - Krišnovými fanúšikmi alebo ste zakotvili v nespočetnom množstve kŕmitok, prípadne napájadiel, s ponukou pomaly aj pre kanibalov.

 Druhé zoznámenie s rýchlm pódiom patrilo trojici, ktorá je vlastne štvorica s nehrajúcim kapitánom, a toho určite netreba predstavovať. Bol ním Martin Sarvaš, bez ktorého pera by bol slovenský rokenrol riadne ochudobnený. Ďalšími hrajúcimi členmi sú nemenej známi páni a to Horváth (Tublatanka, Magma), Uherčík (Magma, Demikát) a Skovay (Fermáta, Modus).

 Títo machri majú za svojho pestrého muzikantského života nahrané dosť materiálu, takže bolo z čoho vyberať. Najväčšia odozva z publika je jednoznačne pri hraní klasík ako „Prometeus“ či „Stojím, padám“. Paľo Horváth akoby uzavrel zmluvu s diablom o nestarnutí, drel basu ako pred 25 - timi rokmi, len bez krojovanej košele. Tento set si nenechali ujsť ani chlapci z I.M.T. Smile, a hneď vedľa pódia na imaginárnych gitarách sprevádzali skvelé trio.

Un, dos, tres, quaaaa a už sa to začalo. Valciari  z brazílskej kovo huty SEPULTURA priplachtili v tourbuse tesne pred svojim setom, poľom neoraným, ako by sa tu deň predtým konali tankové manévre. Pár nutných úprav a šelmy boli vypustené.

 Zoznamovacie kolo patrilo aktualite Machine Messiah, kde sa blysol hlavne bubeník s veľkým B Eloy Casagrande. Ako by ste kontrolovane vysypali dole schodmi vrecia plné zemiakov. Už pred rokmi, keď mal len šestnásť rokov, sprevádzal Andre Matosa, sme si vraveli, že to ani nie je človek. Teraz sa už definitívne usadil v Sepulture a demoluje tam hrnce. Tak isto neprehliadnuteľný je  Derrick Green. S bravúrou už zrástol so sepukomunitou a vrieska už na tuším desiatom albume brazílcov. Ani tu to nebolo inak a keď sa pri kúskoch „I Am the  Enemy“ a „Phantom Self“ len rozohrieval, pri klenotoch z časov pehatého Maxa , už mal celú plochu pred sebou na kolenách. Andreas Kisser a Paulo Jr. po krídlach všetko kontrolujú, aby potom odpálili biblické výňatky metalového božstva, „ Rattamahatta“ a „Roots, Bloody, Roots“ ( keby trocha popršalo, tak by sa konala aj jej šarišská verzia „Rúc, blato, rúc“). Nehostinné pole sa v tú chvíľu premenilo na pole bitevné, kde sa dvíhala zem do rytmu. Neúprosná festivalová hodinka nepustila a aj brazilské kombo sa musí porúčať.

 A tak opúšťam areál kúpaliska Delňa hluchý ako delostrelecký kôň s vedomím, že organizátorom sa podarilo zmiešať vodu s olejom, čo je pre nich do budúcna obrovská výzva, aby v tomto mixovaní hudobných štýlov pokračovali a obšťastňovali nás aj v ďalších ročníkoch.