Trenčania DEPRESY sú na slovenskej scéne absolútnou stálicou, pričom v auguste oslávia už svoje 19. výročie. Po dlhšej odmlke sme sa minulý rok dočkali ich nového albumu „Morph - Near Death Experiences“, ktorý vyšiel pod hlavičkou Shindy Productions. Novinku podporujú živými vystúpeniami, natočili v Trenčíne nový videoklip k skladbe „Lunacy Cheating Dreamer“, ale to nie je všetko. Na moje otázky odpovedal líder kapely, gitarista Roman „Dirrt“ Špatný.

 V októbri minulého roka vám vyšiel album „Morph - Near Death Experiences“. Aké obdobie ste prežívali s kapelou od jeho vydania?
Obdobie očakávania reakcií okolia, ktoré dopadli vskutku pozitívne. Odohrali sme pár koncertov, ale ten najväčší koncertný záprah nás ešte len čaká. Získavame nové kontakty a plánujeme turné po Slovensku a Čechách.

Dokončenie spomínanej nahrávky sprevádzali mnohé komplikácie, vydanie ste viackrát odložili. Vedú sa mnohé debaty o dôvodoch. Tak ako to vlastne bolo?
Nejaký čas zhltlo čakanie na vyjadrenie Spirosa „Setha“ Antonia (SEPTIC FLESH), či sa pustí do výroby bookletu pre nás alebo nie. Shindy s ním bol v osobnom kontakte, ale týpek sa nakoniec na to vykašľal a ani sa nám neozval. V každom prípade sme chceli prísť s niečím originálnym. Nakoniec Elevo vymyslel a nakreslil digipack v tvare pentagramu. Všetci sme boli z tohto nápadu nadšení a pustili sme sa do výroby. Realizovalo sa to v Brne pod Shindyho dohľadom. Keďže ale Elevo nie je „krabičkár“, pri samotnom procese vyplávalo na povrch kopec problémov pri skladaní pentagramu. Tie sa riešili na diaľku po konzultáciách so Shindym, ktorý sa s tým tiež moc neponáhľal... Tak sa stalo, že obdobie medzi dvoma vylepšeniami sa naťahovalo na mesiac, dva, až sa nám pri vrcholných prípravách Brutal Assaultu Shindy neozval pol roka. Takže za celým zdržaním stoja problémy pri výrobe digipacku.

Poďme teraz zo súčasnosti do pradávnej minulosti. Ty a DEPRESY, ako sa to všetko vlastne začalo?
Partia mladých chalanov zo strojárskeho učilišťa sa rozhodla v roku 1991 založiť kapelu. Značne ovplyvnení americkými kapelami a nastupujúcou novou vlnou švédskeho death metalu sa rozhodli tvoriť muziku v podobnom duchu. Boli dosť ambiciózni, ale keď sa zhruba po polročnom skúšaní nepohli z miesta, rozhodli sa osloviť jedného talentovaného gitaristu - mňa. Ja som si vypočul plán a postup cesty, ktorou sa chcú chalani vydať a musím povedať, že som bol nadšený. Tým začali naše dlhé hodiny pobytu v skúšobni a zhruba po piatich mesiacoch nasledoval prvý koncert.

Ako hodnotíš s odstupom času vaše vtedajšie pôsobenie v 90. rokoch? Bolo tu veľa kapiel, no vy ste pre mnohých fanúšikov boli vždy niečím výnimoční. Vnímali ste to tak?
Boli to super časy! Nikdy sme sa však na nič nehrali, neprispôsobovali sme sa trendom, nechceli dobíjať hitparády alebo nejaké miesta v undergrounde. Za všetkým, čo sme dosiahli, stála len naša hudba a možnosť sebarealizácie sa pomocou tohto druhu umenia. To, čo sme robili a stále robíme, berieme vážne, ale nikdy nebudeme pol roka na turné, jazdiť po svete a vypredávať najväčšie sály. My sme vždy boli hlboké podzemie a tak to aj zostane. Nie je v tom žiadna póza, je to náš život a sme s tým spokojní.

Ako je to s vami v súkromnej sfére, máte poniektorí už aj manželské zväzky, či deti? Nakoľko sa vlastne dajú všetky aktivity časovo zosúladiť?
Toho času je naozaj málo, ale na zveľaďovaní ducha treba pracovať. Hudba je pre nás ideálny pokrm pre dušu, takže aj keď pomenej, ale predsa si ten čas nájdeme. V manželských zväzkoch sme už okrem Vespera a Gianny skoro všetci, Gabriela to čaká čochvíľa, pretože už o niekoľko mesiacov z neho bude novopečený otec. No a najstarším otcom v kapele som ja, mám dve deti (10 a 6 rokov), Elevo má ročné a to je zatiaľ všetko. Apropo, Michael je tiež ženatý a má kocúra (smiech).

Takže je jasné, že očakávať nový album napríklad každé dva roky je asi nemožné, pravda? 
Pre nás je ideálna pauza medzi dvoma albumami štyri roky. Uvidíme, čo prinesie čas... možno to bude aj skôr. Určite ešte minimálne jedno CD spravíme, pretože zatiaľ nás to stále baví. Pre mňa osobne to je koníček, zrejme na celý život.

Dnes je na našej scéne množstvo mladých kapiel, zaujali ťa niektoré? Počúvaš aj niektoré mainstreamové záležitosti?
Nepočúvam len metal, aj keď ten určite najviac. Z toho mainstreamu sa mi páči inteligentný pop, ako robia napr. RADIOHEAD, A-HA, STING, CARDIGANS. Mám rád filmovú hudbu, James Newton Howard je novodobý génius! Tiež nedopustím na DEAD CAN DANCE a Lisu Gerrard. Milujem uletené veci v štýle UNTO ASHES, SALTILLO alebo GROOVE ARMADA. Čo sa týka domáceho mainstreamu, za spomenutie stoja PEHA, NOCADEŇ, DLHÉ DIELY, LONGITAL, Andrej Šeban, FERMÁTA, staré albumy od TEAM-u, TUBLATANKY, ale to sú už všetko zavedené pojmy. Z nových kapiel mám prehľad skôr len v metale, lebo v ňom sa pohybujem a tam môžem spomenúť CHEMOTHERAPY, ATTACK OF RAGE, AEON WINDS.

Na záver ešte zostaneme pri tom „mladom metale“. Zaujímal by ma tvoj názor na mnou náhodne vybratých 5 slovenských UG kapiel: DOOMAS, PORFYRIA, REMMIRATH, UNMOURNED, NEVALOTH.
V prvom rade musím povedať, že fandím všetkým kreatívnym ľuďom, ktorí si idú za svojím, či už ide o hudbu, divadlo, film, šport, ľuďom, ktorí sú ochotní obetovať veľa zo svojho času na úkor rodín, priateľov, lások a zotrvať v činnosti aj v čase neúspechov. Nerád by som bral niekomu ilúzie, ale ja sa nerád pretvarujem a nebojím sa povedať to, čo si myslím.
Nahrávky DOOMAS už majú konečne dobrý zvuk, ale hudobne je to stále len hľadanie. Nevýrazné melódie, stokrát obohraté riffy, slabé aranže. Každú skladbu som vydržal počúvať tak do tretiny a aj to len preto, lebo sú Slováci a fandím im. Podobné nahrávky zo zahraničia vypínam po prvej minúte, čas je vzácny.
Skupinu PORFYRIA som zaregistroval prvýkrát, až keď sme s nimi hrali v Púchove pred dvoma rokmi. Naživo sú výborní! Walki je frontman, ako má byť a chlapci sú už vyzretí muzikanti, ktorí vedia, čo chcú. Hudobne ale tomu ešte stále niečo chýba a myslím, že tie prvoligové nahrávky ešte len prídu. Zatiaľ mi znejú ešte stále príliš „slovensky“, ale potenciál tam určite je.
REMMIRATH nepoznám, ale pozrel som si ich profil na bandzone. Tie ukážky, čo tam majú, mi prídu ako naprogramované a nahraté doma na starom PC. Strašný zvuk. Ich jednoznačne najsilnejšia vec je „La Figurine Plastique“, to je cesta! Musím uznať, že to má poriadne mrazivú atmosféru, ale ten zvuk to zráža o pekných pár stupienkov dole a neviem, či im to mám veriť. Väčšina „Blavákov“ má totiž stále potrebu sa na niečo hrať a niečo si dokazovať. Je to dané už atmosférou tohto mesta a tým, ako vplýva na ľudí. Veľmi rýchlo sa môže stať, že o dva roky budú chlapci hrať punk rock (smiech). Jediná kapela z Bratislavy, ktorá má môj rešpekt, je GALADRIEL. 
Levičania UNMOURNED sú talentovaná kapela. Tu je hneď jasné, že sú to zarytí mladí death metalisti. Majú v strede nádejného gitaristu, na ktorom je počuť, že ho to baví. Má cit pre harmóniu so značnou dávkou techniky. Určite treba zapracovať na zvuku, lepšie zvládnuť aranže a celkovú stavbu skladieb, naučiť sa, že menej je niekedy viac, nepoľaviť v nastolenom tempe a skvelá kariéra môže začať.
NEVALOTH - garážový black metal. Podobných kapiel je len v Trenčíne niekoľko. Čas vytriedi zrno od pliev.