Tanec Smrti bol jedným z najočakávanejších albumov roku. Nahrávanie sprevádzali výroky kapely o tom, ako sa im vynikajúco spolupracuje a ako si výborne rozumejú. Tvrdenia o návrate do 80tych rokov boli prehnané, ale napriek tomu treba hneď na úvod povedať, že album je presne taký, ako sa predpokladalo. Typicky maidenovské a veľmi podobné posledným dvom albumom (Brave New World a Virtual XI). Kto si nenašiel cestu k Ironom doteraz, nenájde si ju ani tentokrát. Ničím neprekvapili. Ale na druhú stranu, ani ničím nesklamali. Ten, kto Maiden miloval, bude nadšený. Kto ich mal aspoň troška rád, album si s radosťou vypočuje a privíta ho ako perfektnú nahrávku.

Takmer každú skladbu môžeme prirovnať k niektorej zo starších songov Maiden. Nuž, je asi ťažké nezmeniť štýl a neopakovať sa, keď kapela existuje 25 rokov a má za sebou 13 štúdiových albumov. Iron Maiden je len jeden, rukopis skladieb jedinečný, nedá sa prirovnať snáď k žiadnej inej kapele.. Len k samej sebe ... Podobne ako na Brave New World kapela vo väčšej miere využíva klávesy na dokreslenie atmosféry a zvýšenie dramatickosti skladieb, čo ale zároveň dáva skladbám mäkkšiu, orchestrálnejšiu, pompéznejšiu a jemnejšiu tvár. Prvé dve skladby, ktoré majú ako jediné pod 4 minúty, singlovka "Wildest Dreams" a "Rainmaker", sú typické dynamické pecky typu "The Wicker Man". "Rainmaker" ma zaujal, zatiaľ čo "Wildest Dreams" zaváňa slabším priemerom v tvorbe Maiden. Prvou epickou skladbou na albume je "No More Lies", na ktorej ako jedinej sa podieľal len jeden autor a tým je samozrejme Steve Harris. Možno je ťažké si predstaviť kombináciu "The Clansman" a "Heaven Can Wait", ale táto skladba je presne taká, o čom silne svedčí už začiatok. Montségur je ťažšia záležitosť, ktorá zas veľmi pripomína "The Fallen Angel" z Brave New World. Titulná "Dance Of Death", najdlhšia skladba na albume, je epická kompozícia, ktorá znie, ako keď si predstavíte dokopy zmixované "Blood Brothers" a "Dream of Mirrors"..proste krásna, pomalšia dlhokánska skladba, atmosfericky podfarbená klávesami s premenlivými náladami. Spolu s Paschendale moja najobľúbenejšia vec z albumu. Čistá krása, ktorá vás ale zavedie priamo do spárov samotnej Smrti...

Dva nasledujúce songy, "Gates of Tomorrow" a "New Frontier" sú opäť rýchlejšie tvrdšie songy s výrazným melodickým refrénom. Týmto sa kapela vyvarovala chyby ďalšej metalovej legendy, Manowar, ktorá na albume Warriors of The World dosť nevhodne zoradila skladby a tak odradila mnoho metalistov od inak výborného albumu. Iron Maiden sa podarilo rýchlejšie a pomalšie skladby veľmi vhodne prestriedať. Pri skladbe "New Frontier" je nutné spomenúť, že je to historicky úplne prvá skladba bubeníka Nicka McBraina no a "Gates of Tomorrow" začína veľmi podobným riffom, ako bol úvodný riff k "Lord of the Flies".

"Paschendale" je ďalšia dlhokánska epická skladba s historickým námetom (1. svetová vojna), ale oveľa pochmúrnejšia, tvrdšia a dramatickejšia ako "Dance Of Death", o čom už v úvode napovedajú tvrdé riffy. Skôr ako k "Blood Brothers" by som ju prirovnala ku klasike typu "Rime of Ancient Mariner" z albumu Powerslave, alebo "Alexander the Great" zo Somewhere in Time, ale Dickinson sa tu viac hrá so svojím hlasom, je presvedčivejšia, čistejšia a agresívnešia. A povedala by som, že určitými prvkami celkom originálna, aj keď rukopis Železnej panny sa nezaprie. Podľa mňa už nikdy v žiadnej skladbe Maiden nebude chýbať ten ich typický sound. Každopádne, Paschendale je asi tým vrcholom celého albumu. Geniálna vec ... "Face in the Sand" je stredne rýchla skladba so stupňujúcim sa tempom. V "Age of Innocence" nájdete takisto množstvo hudobných polôh, postupov a premenlivú atmosféru plnú kontrastov. Posledná pesnička, "Journeyman", je záverečným bonbónikom. Je to vlastne balada, ktorej dominujú akustické gitary. Takéto sentimentálne piesne sú u Maiden veľmi zriedkavé..resp., našli by sme ich v Dickinsonovej tvorbe, ale balada s absenciou akéhokoľvek sóla alebo elektrickej gitary v repertoári kapely - s Dickinsonom - až dosiaľ chýbala.

Samozrejme treba spomenúť aj cover a booklet, element u Iron Maiden veľmi sledovaný a dôležitý. Cover vo mne zanechal zmiešané pocity.. Už sa na ňom nepodieľal Derek Riggs, tvorca Eddieho, ale je pojatý moderne, počítačovo, takisto ako videoklip k Wildest Dreams. Na prvý pohľad na mňa pôsobil gýčovito a preplácane, neskôr už len som mala pocit, že je dosť tuctový. Ale Eddie obklopený počítačovými ľudkami, ktorí majú predstavovať mŕtve duše sa mi po bližšom skúmaní aj celkom zapáčil. Booklet je urobený veľmi profesionálne, resp. hlavne fotografie, na ktorých Iroňáci vyzerajú ako seriózni páni. Ale profesionalita je u Iron Maiden už snáď samozrejmosťou.

Ako som spomenula už na začiatku. Ortodoxní fans budú šťastní. Anti-Maiden budú skupinu ďalej prehliadať. Album potvrdzuje to, čo nám ukázal Brave New World. Legenda s Dickinsonom povstala ako fénix z popola. Nič proti Blazeovi, je to dobrý spevák, ale Bruce je Bruce. Autorsky je album perfektné, dostal na ňom priestor každý člen kapely, je rozmanité, nápadité, má vymakané texty a krásny čistý zvuk (môžete si ho vypočuť aj v Dolby Surround 5.1). je melodické, pomalšie a jemnejšie ako albumy 80tych rokov. je atmosférickejšie, orchestrálnejšie a modernejšie.. Ale čas plynie, všetko sa vyvíja a starí Maiden spred 20tich rokov sa už nevrátia a nebudú tak živočíšne draví ako v časoch Number of the Beast a Powerslave. Napriek tomu, Železná panna ešte stále nehrdzavie. Je len na vás, či sa zaradíte do skupiny ich odporcov či priaznivcov. Ja som si už dávno vybrala.