Pred tridsiatimi rokmi vyšiel „nazlosteným“ debut Reign Of Fear a po ňom nasledovalo 20 albumov, pričom posledný sa volal "21". Nuž a teraz prichádza Peavy s novou zostavou v plnej sile s materiálom čerstvým, ťažkým, zároveň však lahodným. Po minuloročnom rozchode s gitaristom Viktorom (Smolski), Andrem (Hilgers) si vyplnil čas koncertovaním s členmi pôvodnej zostavy pod hlavičkou REFUGE.Hrali pecky z prvých albumov a že im to šlapalo, to smelo dávam písomne .Ale späť k novinke The Devil Strikes Again. Ako titul samotný, tak aj názvy a obsah skladieb pojednávajú o veciach temných, beznádej vládne tomuto svetu, niet úniku. Ale ako som u Peavyho tvorby zvyknutý, kontrast s melódiou tú temnotu lyrickú presvetľuje. Prsty v tom majú bezpochyby aj obaja noví členovia. Marcos Rodrigues, pôvodom Venezuelčan, veru nedrží gitaru v rukách prvýkrát. Jeho vyhrávky, sóla, riffy zapadajú do celkovej tvorby RAGE, ako keby hral s Peavym od puberty. Veď aj jeho prvá kapela niesla názov SOUNDCHASER (náhoda?). O rytmiku sa s „Peťom“ postaral Vassilios „Lucky“ Maniatopoulos, ktorého paličky dopadajú presne tam, kde majú.

Úvodná, zároveň titulná skladba, to je úder priamo medzi rohy. Rezanica ako za starých thrashu zasľúbených rokov. A vlastne celý album je poriadne prehustený náladou konca 80tych,začiatku 90tych rokov. Nasledujúca „klipovka“ My Way zvoľnila na tempe, no len na štyri minúty, aby ju vystriedala opäť svižná, priam veselá Back On Track. Štvorka The Final Curtain ma vrátila do roku 1993 (album The Missink Link). Aj v ďaľších skladbách RAGE len potvrdzuje, že jeho miesto na scéne metalovej je stabilné - neotrasiteľná pozícia power-thrash jednotky (môj,no isto nie osamelý skromný názor). Peavyho hlasivky vekom nehrdzavejú, naopak, s ľahkosťou dáva od melódií vzdušných až po takmer growling. Slovo melódia som použil už niekoľkokrát, ale je celkom na mieste, pretože tých melódií je na albume hojne a ešte o kúštik navyše. V záprahu s tvrdosťou ubehne trištvrte hodinka ako voda v našej Belej (rýchla,dravá rieka prameniaca v Tichej doline). V záverečnej The Dark Side Of The Sun sa ešte dočkáme aj orientálneho motívu,ktorý dal (opäť) melodickú bodku. Uzavriem to už len faktom, že o zvuk sa postaral Dan Swano, čím je vlastne vysvetlená hutnosť, nepriepustnosť, plynulosť, skrátka švédska známka, záruka kvality už tak v mojich ušiach rezonujúcej. U mňa za 10.