Fíni Korpiklaani sú v susednej Českej republike pomaly ako doma. Verme však tomu, že ako doma, a možno aj lepšie, sa aj cítia. Tak u našich západných susedov, ako aj u nás sa tešia čím ďalej tým väčšej obľúbenosti. Speváka Jonneho som vyspovedala po ukončení putovného festivalu Paganfest, ktorý samozrejme zasiahol aj Zlín a čoskoro sa fanúšikovia môžu tešiť na ich festivalové vystúpenia na Masters Of Rock alebo Metalcampe.

Práve ste sa vrátili z európskeho turné...
Áno, bolo to skvelé, všetko prebehalo v pohode, skoro každý koncert bol vypredaný, publikum bolo úžasné a s ostatnými kapelami sme vychádzali viac než dobre.

Takže žiadne negatívne zážitky?
Vlastne jeden áno. Cestou do Budapešti sa nám pokazil autobus a vyzeralo to tak, že sa nedostaneme na koncert načas. Vodič nám oznámil: „Tak, chlapci, máte deň voľna. Nestihneme to načas." Čo iné môže hudobník v takejto situácii spraviť, ako piť pivo, vodku a víno na kraji diaľnice? Potom nám zavolal promotér, že pre nás poslal dve dodávky. Povedali sme mu, v pohode, ale ešte nám musíš poradiť, ako vytriezvieť natoľko, aby sme odohrali vystúpenie? Ale nakoniec ten koncert v Budapešti dopadol dobre. 

Keďže sme nemali príležitosť sa porozprávať hneď po vydaní albumu, vrátila by som sa aj k vašej aktuálnej novinke „Korven Kuningas".  Najprv by si nám mohol objasniť, čo znamená názov albumu...
Znamená „kráľ hôr". Spojovacím článkom je kultúra drevorubačov. Poklona tvrdo pracujúcim mužom, tým kráľom hôr v lesoch a bystrinách. 

Je trocha temnejší ako vaše predchádzajúce diela, mali ste na to nejaký konkrétny dôvod?
Nie, nemali. Neplánujeme si, ako albumy budú vyzerať. Čo z toho vzniklo, vždy zistíme až po dokončení. Sú vlastne akousi zbierkou najnovších skladieb a toto bol jednoducho výsledok. Možno nabudúce z toho bude úplne niečo iné. Uvidíme. 

Pokiaľ viem, niektoré texty Korpiklaani píše človek, ktorý nie je členom kapely. Mohol by si nám o ňom povedať viac?
Áno, väčšinu fínskych textov napísal náš blízky priateľ a šedá eminencia Korpiklaani, Juha Jyrkäs. On je veľmi dobrý básnik a ja rád skladám hudbu k jeho textom. Rád si vypočuje moje nápady pre skladby, o čom by som chcel spievať. Anglické texty potom píšem ja sám a taktiež „Metsämies" z nového albumu je môj text. Príroda a veci okolo nej sú nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie. 

Na obale albumu je ten istý chlapík ako na vašich predchádzajúcich dielach. Kto to je?
Je to Vaari. Starý muž, ktorý vie všetko, vidí všetko a vie, ako urobiť čokoľvek. Je náš duchovný vodca a maskot. Heavymetalový šaman. 

Môžeš nám prezradiť niečo o procese nahrávania?
Na jar 2007 sme začali s nahrávaním bicích a basgitary. Potom sa začala sezóna letných festivalov. Pokračovali sme až na jeseň. Keď sa nám čas začal krátiť, museli sme pracovať celé dni a noci, ale inak šlo všetko hladko. Ako každý môže počuť, vokály k skladbe „Runamoine" som nahral po vypití viacerých pív a hneď na druhý deň ráno po strašnej opici sme nahrávali „Kipumylly". Čo je ale sranda - obe skladby znejú lepšie ako triezve verzie, takže sme sa rozhodli použiť tie opilecké a poopilecké. 

Je ťažké prichádzať s novými nápadmi pre ďalšie a ďalšie albumy?
Nie. Skladanie je radosťou môjho života, takže je to pre mňa jednoduché. Takisto Juho, náš akordeonista, je v oblasti nápadov mimoriadne plodný. Zatiaľ sme sa nestretli s tým, že by nám dochádzali nápady. To je aj dôvod, prečo vydávame albumy tak rýchlo. 

Vydanie albumu sprevádzala aj zmena vydavateľstva. Prečo ste sa rozhodli pre tento krok?
Naša zmluva s Napalm Records vypršala, takže dvere boli otvorené pre ktorýkoľvek label, čo sa bude o nás zaujímať. Samozrejme, zmluvu nám ponúkli aj Napalm, ale Nuclear Blast boli tou najlepšou voľbou. Ich ponuka bola pre nás najvýhodnejšia, ale páčila sa nám aj atmosféra vo vydavateľstve a jeho ľudia. Mali sme pocit, že treba ísť dopredu, na vyššiu úroveň a vôbec to neľutujeme. Všetko je teraz fajn a je dobré byť členom rodiny Nuclear Blast. 
 
Za posledný rok váš úspech dosť vzrástol, zmenilo to nejako tvoj život?
Áno, môj život sa trochu zmenil. Hneď po turné sa pokazilo moje staré zelené Volvo. Oprava by bola drahšia než auto samotné. Mal som príležitosť si kúpiť o niečo novšie a čierne Volvo. Má aj klimatizáciu, takže v lete ma vie poriadne schladiť. Iné zmeny som nezaznamenal. 

Vráťme sa trocha do minulosti. Kedysi ste sa volali Shaman. Čím sa táto verzia kapely líšila od súčasnej? 
Korpiklaani je vlastne tá istá kapela a priame pokračovanie Shaman. „Spirit Of The Forest" mal byť tretím albumom Shaman, ale v tom období vzrastala aj popularita chalanov, ktorí hrávali v Angre a tiež sa volali Shaman. Preto sme sa premenovali. Nechceli sme, aby si nás ľudia zamieňali. 

Ako sa vyvinul zvuk kapely? 
Zmena názvu bola perfektne načasovaná, pretože vtedy sa zmenila aj naša hudba. Aj zostava sa ustálila. Postupne sme našli vlastnú tvár nášho zvuku a na posledných albumoch je to už počuteľné. Je to zvuk, ktorý bol v mojej hlave už nejakú dobu, ale nevedel som nájsť cestu, ako to všetko zmeniť, až kým nenastal ten správny čas. Každý musí cestu vývoja svojho zvuku prejsť sám. Nájsť spôsob, ako robiť hudbu tak, ako to chce. Niekedy je ťažké aj nájsť tých správnych ľudí. Po dlhé roky som bol so svojou hudobnou víziou sám a chalani jeden po druhom kapelu opúšťali. Teraz máme zostavu, ktorá je spokojná s tým, ako Korpiklaani znie. 

Čo je v živote hudobníka najlepšie?
Určite koncerty! Nič nie je lepšie, ako odohrať perfektný koncert pre perfektné obecenstvo. 

Máš v kariére nejaký okamih, na ktorý si najviac hrdý, najlepší koncert, niečo v tom štýle?
Veľakrát som hrdý na zvyšok kapely počas koncertu. Vidia to aj diváci podľa pohľadov a úsmevov na pódiu, keď hráme. Tým najlepším okamihom bol asi Wacken. Bolo to vtipné, na pódiu som necítil žiaden rozdiel, ale po odohraní sa dostavil pocit typu „Hej, do riti, čo to bolo? Čo sme to práve urobili... zahrali sme si na Wackene pred tisíckami ľudí".

A turné s najlepšou atmosférou? 
Posledné. Európske turné Paganfest. Bolo to v každom ohľade doposiaľ najlepšie turné, s výnimkou finančnej stránky. Ako som už povedal na začiatku, všetko bolo veľmi fajn a zažili sme pekné chvíle s každou kapelou, robotníkmi a samozrejme s drahým publikom.

Toto leto samozrejme zase odohráte niekoľko festivalových vystúpení. Ktorý európsky festival máš najradšej a na ktorý sa najviac tešíš? 
Najlepší bude Graspop Metal Meeting v Belgicku. Je to obrovský festival, kde vystúpia kapely ako Kiss, Korpiklaani (smiech), Iron Maiden, Judas Priest a Whitesnake. Veľmi fajn je Metalcamp v Slovinsku, hlavne kvôli prostrediu. Ak slogan hovorí o „metale v nebi", je to úplná pravda. K najlepším festivalom môžem s pokojným svedomím rátať aj Masters Of Rock v Českej republike. Organizátori sú veľmi milí, sú to naši priatelia a keď hráme v Čechách, je to, akoby sme boli doma. Nemusíme si s ničím robiť starosti a už vieme, ako to tu chodí. Vždy nám tu bolo dobre. Preto sme veľmi radi, že sem môžeme prísť každý rok. Ak nie na festival, potom aspoň na koncert do Masters Of Rock Café v Zlíne, čo je jeden z najlepších klubov vo svojej veľkosti v Európe. 
Veľmi sa toto leto tešíme na všetky menované festivaly! No a najlepší festival tu vo Fínsku je Nummirock. Koná sa hlboko v lese neďaleko prekrásneho jazera. Slnko tu svieti aj v noci, keďže festival sa koná v strede leta a vtedy tu slnko úplne nezapadne po celú noc.

Mohol by si porovnať fanúšikov v jednotlivých krajinách?
Najbláznivejší fanúšikovia sú v Japonsku, Českej republike, Holandsku, Nemecku, Veľkej Británii a Rusku, ale skoro v každej krajine sú fajn. Sme teraz taká veľmi šťastná malá kapela.

No a čo fanúšikovia vo vašej domovine, vo Fínsku? Spievate o tradičných veciach, majú Fíni radi tradície?
Je možno zábavné, že doma máme menej fanúšikov ako v iných krajinách. A tak je to aj u iných fínskych folkmetalových kapiel, ako som sa s nimi rozprával. Sme populárni mimo svojej domoviny. A pritom vo Fínsku sú stále silné tradície. Možno je to tým, že sme nezávislosť získali tak neskoro. Boli sme pod vládou Švédska a neskôr Ruska, až potom sme získali nezávislosť. Ale po celý tento čas sme si zachovali svoju vlastnú reč a tradície, preto sú pre mnohých Fínov také dôležité. A týka sa to aj hudby. Možno to je dôvod, prečo sú najstaršie folkmetalové kapely práve fínske. Ja som sa tejto hudbe venoval už od roku 1995, to znamená, že je to už 13 rokov. Ale je to zvláštne. Ľudia na jednu stranu veľmi dbajú o svoje korene, ale mladí ľudia nehovoria nahlas, že sa im páči vlastná folklórna hudba. Je to jednoducho viac cool, vyhrabať nejaký americký rapmetalový odpad ako náš konským trusom smrdiaci husľový metal. Nemáme to doma ľahké. Hudba Korpiklaani je taká fínska, že fínski ľudia nechcú vidieť sami seba v zrkadle toho, čo prezentujeme. 

Vráťme sa na chvíľu ešte k Českej republike. Máte radi české pivo? A aké pivo by si odporučil ty osobne?
No do Čiech sa vždy teším a užívam si každý koncert. Čo sa týka piva, v Zlíne som dostal darček od jedného fanúšika, fľašu piva Svijany, bolo veľmi dobré. A odporučil by som pivo Karhu, Karhu znamená medveď. Možno ho mám rád, lebo som zvyknutý na jeho chuť. Je to fínske pivo a vždy si ho doma kupujem. 

Zažili ste na českých koncertoch aj nejaké zaujímavé príhody?
Jasné, máme z Česka veľa dobrých spomienok, ale to sú veci, ktoré nemôžem hovoriť časopisom (smiech). Máme tu však veľa priateľov a známych tvárí, ktoré si pamätáme z našich predchádzajúcich návštev Českej republiky. Je to fajn.

Tieto turné sú veľmi náročné na čas a aj vyčerpávajúce, predpokladám. Čo naviac na turné neznášate a čo máte najradšej?
Väčšinu turné čakáme, aby sme potom čakali na niečo iné. Čakanie je to, čo najviac neznášam. Najlepšie sú potom samozrejme samotné koncerty, ale radi sa zabávame a pijeme pivo s našimi fanúšikmi a ďalšími ľuďmi. Z tohto dôvodu sa nezamykáme v tourbuse ani v backstage. Sme ľudia ako ktokoľvek iný. Nemám rád spôsob myslenia niektorých kapiel, že sú niečo viac ako ostatní. Sami seba kladú na nejaký sebou vybudovaný oltár a zamykajú sa v backstage alebo v tourbuse. Takto sa správať je podľa mňa riadne svinstvo.