Einar Solberg je asi najvýraznejšou osobnosťou nórskych melancholických progresivistov Leprous z viacerých dôvodov: 1.Jeho hlasový rozsah a spôsob jeho využitia vám jednoducho nedovolí nevšímať si ho najviac z celej kapely, 2. je najaktívnejším skladateľom kapely, 3. pozrite si nejaký záznam ich živého vystúpenia. Bolo mi teda cťou, že som s ním mohol hovoriť o ich vynikajúcom novom albume “The Congregation”, ale aj o ďalších veciach od imidžu cez ihsahna po skladanie na nočným zmenách a okrem jeho hudobníckeho ja budete môcť tak trochu spoznať aj jeho osobnosť, z ktorej asi najviac do popredia vystupuje dôraz na osobitosť, izoláciu, robenie si veci po svojom a odmietanie masovej kultúry a názorov. Nech sa páči.

V kampani pre “The Congregation” sa hovorí, že obal albumu má symbolizovať jeho temnú tému prostredníctvom deformácie a nepokoja. Čo je touto temnou témou a prečo práve takýto spôsob realizácie?
Vyplýva to zo samotného názvu “The Congregation”, čo v tomto našom kontexte znamená “tí, ktorí slepo nasledujú”. A to sa dá aplikovať na obrovskú časť súčasej populácie s jej deštruktívnymi spôsobmi - masová produkcia všetkého, čo nosíme, čo jeme - množstvo z toho pochádza z hrozných podmienok, ktoré majú pracovníci alebo zvieratá. Mnoho vecí v spoločnosti ide smerom dole a často preto, že každý chce čo najjednoduchší prístup k všetkému, k čomu sa dá, len kvôli svojmu komfortu. Čo zákonite musí mať dopad na našu budúcnosť a na budúcnosť nášho prostredia a planéty. Obal potom reprezentuje tú deformáciu, ktorá postupne prebieha vo svete a my sme kongregácia, ktorá ide v jej cestách.

Povedal by si, že sa to odráža iba v obale a textoch, alebo ste s týmito myšlienkami operovali aj pri tvorbe hudby a snažili sa to v nej nejako odraziť?
Hudbu sme napísali ako prvú a následne sme sa odrazili aj od toho, ako na nás pôsobila. Takže možno skôr hudba ovplyvnila témy textov ako opačne a keďže každá z piesní je vybratá tak, aby pasovala k ostatným, dá sa povedať, že je tam prepojenie vo všetkých zložkách.

Hudba teda vznikla prvá a aj keď nie je výsledkom spomenutých tém, je dosť výrazne melancholická. Vedel by si povedať, odkiaľ pochádza táto melancholická stránka Leprous?
Melanchólia v hudbe a v umení všeobecne ma vždycky priťahovala. Napriek tomu, že v bežnom živote som väčšinou veselý, mám samozrejme svoju temnú a melancholickú stránku a je pre mňa ideálne vyjadriť ju prostredníctvom hudby. Aj ako poslucháč si skôr vyberiem niečo také ako nejakú rozjarenú hudbu. Zrejme preto mali Leprous vždy v sebe stopy melanchólie.

Mám pocit, že na novinke si trocha posunul spôsob svojho spevu, respektíve to ako využívaš svoj hlas, inam - spievaš často nižšie, tvoj scream sa vyskytuje veľmi sporadicky a znie výrazne odlišne ako predtým. Čo ťa viedlo k možno trocha inej práci s hlasom?
Je to prirodzený proces. Postupom času sa menia moje vplyvy, rovnako ako spôsob, akým sa chcem vyjadrovať. Myslím, že sa to vyvíja od “Tall Poppy Syndrome”. Nie je to tak, že by som odrazu prešiel ku úplne inému štýlu. Výrazne ma inšpiruje hudba, ktorá nie je ani prog ani metal a dá sa to vycítiť aj v tom, ako spievam. Takže som si nepovedal: “idem spievať inak”, iba proste spievam, ako mi to práve príde prirodzené.  

Vedel by si možno vymenovať niektoré z tých vplyvov, ktoré si spomenul?
Už mnoho rokov sú to určite Massive Attack vďaka svojmu melancholickému prístupu k skladaniu a tomu, že z malého množstva nápadov dokážu vytvoriť strašne silné kompozície. Podobne u mňa fungujú napr. Radiohead. V poslednej dobe som ale dosť počúval aj ostatný album od Behemoth, čo je samozrejme úplne odlišná šalka kávy. Stále ma baví extrémny metal, keď je urobený dobre. Môžu to byť akékoľvek žánre, ak nejakým spôsobom cítim, že sa hudobníci do tej hudby naozaj vložili.

Ak sa nemýlim, album ste začali tvorením veľkého množstva malých nápadov, z ktorých ste potom vybrali tie najlepšie a pretvorili ich na hotové piesne. Prečo ste si vybrali tento spôsob práce?
Neboli to nápady, skôr náčrty hotových piesní a bolo ich 30. Rozhodol som sa ísť týmto smerom preto, lebo ak máš k dispozícii väčšiu variabilitu nápadov, dokážeš lepšie nasmerovať album tam, kam chceš, aby išiel. Môžeš tiež vybrať nápady s dobrým potenciálom zo širšieho výberu a nebyť odkázaný na to, aby si urobil “to najlepšie s tým, čo máš”. Vieš vybrať niečo, čo má potenciál a urobiť to ešte lepším. Tento album je výsledkom naozaj tvrdej práce v porovnaní s predchádzajúcimi, kde sme sa spoliehali aj na impulzivitu, ktorá ťa pochytí v štúdiu. Tentokrát bolo všetko naplánované do posledného detailu.

Keď si človek pozrie video z nahrávacieho procesu, môže vidieť, že ste opäť množtsvo nástrojov nahrávali doma, resp. s minimálnym množstvom ľudí okolo. Pripadá to, ako keby ste sa cielene vyhýbali zásahom iných ľudí do procesu tvorby a nahrávania…
Áno, do určitej miery sa v obodbí príprav izolujeme a je to dobré pre našu koncentráciu. Kedykoľvek začneš mať okolo seba priveľa názorov, stratíš sa, lebo každý bude mať odlišný názor na to, čo a ako robíš. Keď už prídeme do štúdia s tým, že máme všetko pripravené a urobili sme našu časť najlepšie ako sme vedeli, dokážeme vnímať rady a odporúčania tých producentov, voči ktorým máme dôveru. 

Mali ste pri príchode do štúdia konkrétnu predstavu aj o zvuku albumu?
Áno. Chceli sme dosiahnuť výsledok, ktorý bude na jednej strane veľmi mechanický, no na druhej strane veľmi organický. Znie to ako dosť ťažká úloha (smiech). Mám rád, keď určtá strojovosť vytvorí ten solídny základ pre zvyšok, no bicie na albume znejú až akusticky v porovnaní s predchádzajúcimi albumami. Ponechali sme totiž väčšinu zvuku v jeho originálnej podobe. Väčšina kapiel vymieňa zvuky bicích za sample a to často vedie k tomu, že bicie na rôznych albumoch znejú rovnako, aj my sme v minulosti používali viac dokresľovania prirodzeného zvuku bicích. Veľmi veľa času sme strávili pri hľadaní a kombinovaní správneho zvuku gitár, ktorý by bol veľmi “striktný”, ale zároveň živý.

Osobne sa mi zdá, že zvuku viac dominujú klávesy v porovnaní s minulými albumami (pozn. aut.: z druhej strany linky počuť od Einara citoslovce nesúhlasu). Zároveň, už od albumu “Coal” nepoužívate v skladbách žiadne gitarové sóla. Nie je ťažké ustrážiť dvoch výborných gitaristov v kapele od toho, aby neukázali viac zo svojich schopností?
(smiech) Nie, to nie. Hlavným cieľom nás všetkých v kapele je, aby sme urobili čo najlepšie piesne. Nemáme priestor na to, aby ego niekoho z nás zatienilo túto snahu. Nehovorím, že gitarové sólo nemôže byť dobré, ale nie je nutné ho používať. Je to niečo, čo zaviedli rockové kapely, dajme tomu v osemdesiatych rokoch, a odvtedy to všetci stále robia až sa z toho stala akási samozrejmosť. Nemyslím si, ale že gitarové sólo automaticky robí skladbu lepšou. Takže, ak niekedy použijeme gitarové sólo, bude to tam, kde budeme všetci cítiť, že to pomôže piesni.

Väčšinu materiálu na “The Congregation” si zložil ty. Ako vysvetľuješ, že ostatní členovia sa zapájali menej?
Asi by bolo lepšie spýtať sa ich (smiech). Každý z nás mal prísť s nápadmi, tak to začalo. Nejaké skladby aj zložili, ale nakoniec neboli vybraté, keď sme hlasovali, ktoré z náčrtov pôjdu na album. Ja som mal veľmi striktný plán na skladanie a neustále som sa nútil k tomu, aby som ho dodržoval bez ohľadu na to, či som sa cítil alebo necítil inšpirovaný. Niektoré piesne, ktoré skončili na albume, vznikli práve v tých obdboiach, keď som sa vôbec necítil oslovený múzou. Prirovnávam to k hľadaniu zlata. Môžeš byť akokoľvek motivovaný nejaké nájsť, no vôbec sa ti to nemusí podariť a v iný deň, môžeš byť unavený, vystresovaný a budeš si hovoriť, že to nejde, objavíš skrytý poklad. Nikdy nevieš kedy to príde, musíš proste skladať každý deň. Ja som to tak robil zrejme viac, ako ostatní. Nebol to plán, každý v Leprous je vítaný k tomu, aby skladal, ak chce.

Podľa čoho ste vybrali “The Price” ako skladbu, ku ktorej urobíte klip a ktorú zverejníte z albumu ako prvú?
Vybrali sme “The Price” z viacerých dôvodov. Myslíme, že dobre ukazuje aktuálnu tvár Leprous - viac rytmickú. Zároveň je veľmi priamočiara a chytľavá, no zároveň je pomerne náročná na hranie, bez toho, aby tak znela. Je to jedna z piesní, ktoré sa nám hrajú z albumu najťažšie, no nepočuť to na nej. Je tiež kratšia a efektívna. Keď robíme klipy, neradi vyberáme tie najdlhšie piesne. 

“The Congregation” je prvým albumom pre vášho bubeníka Baarda Kolstada, bez pochýb jedného z najlepších a najtelentovanejších bubeníkov na scéne, ktorý je ale zároveň hráčom pre množstco ďalších kapiel a projektov. Myslíš, že jeho oddanie sa Leprous bude dostatočné na to, aby s vami trávil dosť času?
Absolútne. Ostatné projekty sú dosť odlišné od Leprous a Baard je skôr “proger” ako metalista, a tak hrá s Leprous mimoriadne rád a venuje nám množstvo času, takže toho by som sa nebál. Občas sa môže stať, že pri nejakých kolíziách v koncertných programoch budeme musieť hrať s iným bubeníkom, ale myslím, že to bude veľmi sporadická situácia. Ostatné kapely, s ktorými hráva - Borknagar, God Seed a po novom Abbath (pozn. aut.: Einar sa mierne posumeje) - totiž nehrajú tak veľa koncertov. 

Tým zaskakujúcim človekom by mohol byť Tobias, váš predchádzajúci bubeník?
Áno, on je určite prvá voľba, takže ak pre zmenu on nebude koncertovať so Shining, je možné, že ho s nami ešte uvidíte na pódiu. 

V súčasnosti sa prezentujete ako štvorčlenná kapela. Znamená to, že nebudete mať stáleho basgitaristu? Kto bude obstarávať tento nástroj na koncertoch?
Bude to ten istý človek, ktorý s nami hral na albume, výborný basák Simen Borven. Zatiaľ sme sa rozhodli nepriniesť ho do kapely ako plnohodnotného člena, keďže sme mali v minulosti trocha nešťastie práve na basákov, takže tomu chceme dať trocha času. Ľudia s nami teda uvidia toho istého basáka, ktorý nahral album.

Okrem zvuku sa pri Leprous menil aj imidž. Prešli ste od šialeného a farebného vzhľadu ku temnému a jednoliatemu. Vždy ale držíte vonkajší výzor kapely na pódiu a na promofotkách unifikovaný. Do akej miery je pre vás táto stránka kapely dôležitá?
Pre mňa osobne je veľmi dôležité, aby boli všetky stránky kapely dotiahnuté. Nič by sa nemalo vynechať. Keď sa prezentujete ako kapela, nie je určite nutné, aby ste boli všetci oblečení úplne rovnako, ale nálada a atmosféra by mala byť zachovaná. A to isté platí aj o hraní naživo. Nejaký druh jednoty je žiadúci. Hráme predsa spolu, ako kapela. 

V metale sa človek často stretne s názormi, že niečo takéto je neprirodzené a očakáva sa skôr, že hudobníci sú oblečení viacmenej bežne…
Názory, názory… názory sú pre mňa vzduch (smiech). Každý má na všetko iný názor a v konečnom dôsledku na tom vôbec nezáleží. Keby som sa začal zapodievať názormi, asi by som si musel ísť vykopať jamu a zostať v nej. Bez ohľadu na to, čo urobíme, nájde sa niekto, komu sa to nebude páčiť. Fakt, vôbec nezáleží na tom, čo to bude. Ak by sme sa začali obliekať “obyčajne”, ver mi, že sa nájde kopa ľudí, ktorí sa budú sťažovať (smiech). Ako kapela, musíme robiť to, čo my považujeme za najlepšie. Názory sú ale niekedy zábavné. Na začiatku sme hrávali v červených kravatách, červených nohaviciach a bolo to: “červené nohavice a kravaty, v metale, veď vyzerajú ako klauni”. Potom sme ich prestali nosiť, lebo nás už nebavili a prišlo: “kde sú vaše červené kostýmy, čo to má zmanenať? A kde máš dredy?” (smiech). Mám pociť, že ľudia sa cítia občas ako vlastníci kapiel. Ale podstatou toho celého je to jednoduché, že nikdy nepotešíš všetkých. 

Ukončili ste spoluprácu s Ihsahnom. Podľa čoho ste uznali, že je čas posunúť sa ďalej a čo ste si zo svojho účinkovania v pozícii jeho sprievodnej kapely vzali?
Určite nám to dalo mnoho. Ihsahn je vynikajúci človek a ak by to bolo možné, radi by sme pokračovali v spolupráci s ním, ale došlo to k bodu, kedy je to pomerne riskantné riešenie, najmä pre neho. Lebo ak sú Leprous na dvojmesačnom turné, Ihsahn musí odmietnuť všetky ponuky na hranie. A naopak, mali by sme dojednaný jeden jesenný koncert s Ihsahnom a prípadná šanca na turné by nám padla. Nemohol sa spoliehať na kapelu, ktorá je tak často na cestách a koncertuje. Mám s ním ale stále blízky vzťah, aj nedávno som s ním spolupracoval na ďalšom projekte a nie je vylúčené, že si s ním zahrám nejaký koncert, ak bude potrebovať záskok a ja budem voľný. 

Ako hovoríš, s Leprous v poslednej dobe koncertujete stále viac a viac. Zároveň ale popri kapele máš zamestnanie na plný úväzok. Ako to dokážeš skĺbiť?
Mojou výhodou je, že mám veľmi flexibilnú prácu a dokážem sa z nej uvoľniť do veľkej miery tak, ako potrebujem. Často to ale bolo náročné a neraz som sa cítil unavený, ale teraz sa to pomaly dostáva do bodu kedy s Leprous začíname zarábať a dúfam, že sa budem môcť sústrediť viac a viac iba na kapelu. Mimochodom, viaceré z piesní na novom albume vznikli, kým som bol v práci, na nočnej. Skladať sa dá všade.