Odkedy som spoznala kapelku LOST HORIZON, vždy som sledovala všetky nahrávky, kde sa ako spevák objavil Daniel Heiman. Nebudeme si nič nahovárať. Tento chlapík disponuje jedným z najlepších hlasov na metalovej scéne. Iste nemusím pripomínať, že kvôli rozporom ľudským aj hodobným nakoniec z LOST HORIZON spolu s gitaristom Frederikom Olssonom odišiel a založil kapelku Heed. V októbri 2005 album "The Call" vychádza v Japonsku, ale my Európania sme sa ho dočkali až na prelome leta a jari 2006... Japonci samozrejme dostali aj svoj obligátny bonus, ktorým v tomto prípade bola pesnička "The Flight", podľa mňa výborná a chytľavá powermetalová pecka, ktorá mala vyjsť podľa môjho názoru aj na regulérnom albume. Veľká škoda, pretože práve takáto vec, rýchla, priamočiara, speedmetalová vypaľovačka mi na európskej edícii chýba. (Práve preto japonská edícia odo mňa dostáva plus pol boda.) Možno niekedy nabudúce ...

Nahrávka začína tajomným introm "Heed Hades" a potom na to ide zostra songom "I´m Alive". Lepší otvárak v prípade HEED si ani neviem predstaviť. Keď som tento song počula prvýkrát, povedala som si, sakra, tak takto si predstavujem moderný power metal! Nie je to žiadna X-tá truemetalová kópia HELLOWEEN, GAMMA RAY alebo MANOWAR. Riffy sú oveľa tvrdšie, blížia sa skôr moderným powermetalovým kapelám, ako je napríklad FIREWIND alebo DREAM EVIL ..mimochodom, súčasný basák Tommy Larsson hral aj v DREAM EVIL, ale na albume The Call účinkuje na poste basgitaristu Jörgen Olsson zo SEVENTH ONE. Celok pôsobí veľmi energicky a zároveň veľmi chytľavo. skladba nepostráda nič, čo by chýbalo typickému heavymetalovému songu, vrátane vydareného sóla, ale zároveň nie je plytká ako mnohé výtvory dnešných melodicmetalových kapiel. Stále máte čo objavovať. LOST HORIZON bola výborná kapelka (bola, pretože bez Heinmana už nikdy nebude tým, čím bývala), ale HEED je oveľa zaujímavejší, a ak chce niekto nadávať na neinvenčnosť európskeho power metalu, nech si pustí práve túto nahrávku! Nasledujúca "Last Drop of Blood" začína dramatickým introm, riffy sa bližia k melodickému death/thrashu a zo začiatku za podpory samplov song zabrúsi až do vôd nu-metalu/metalcoru. Medzi mnohými metalistami sa tieto pojmy stali až hanlivými, ale omyl! Tvorbu HEED tieto prvky len obzvláštňujú a dávajú jej čerstvý, sviežy nádych. Základ je postavený stále na modernom power metale. Melodické linky a refrény opäť pozoruhodné a chytľavé. Takisto ďalšie dve skladby, "Ashes" a "Enemy" majú veľmi spevný refrén a až prekonáte prvotný šok z tvrdosti a progresivity albumu, u Heinamana dosiaľ nevídané (predsa len aj ten CRYSTAL EYES vydali priemerný powermetalový album, ktorému švih dodal akurát Danielov vokál), refrény vám budú rotovať v hlave ešte pekne dlho... Vlastne platí to o celom albume. Pri ňom sa jednoducho snáď ani nedá nudiť. Zaujímavá je skladba "The Other Side", ktorá má depresívno-zasnenú atmosféru a je založená na šlapavom riffe výdatne podporeným klávesami. Veľmi emotívna vec, plná pocitov s nádherným koncom, ktorý v istom rozpoložení môže vháňať slzy do očí. Cítite, ako vás vlny pocitov unášajú .. O všetkých skladbách by sa dali písať litánie... majú spoločné prvky a pritom v každej nájdete niečo svojské. Samozrejme nesmie chýbať ani balada, v tomto prípade záverečná "Nothing", akustický slaďák, ktorý je napriek svojej jednoduchosti nabitý silou a pocitmi. Môžete si v nej naplno vychutnať jedinečnosť a rozsah Danielovho hlasu. Mimochodom, počas celej nahrávky zvláda nielen powermetalové výšky, hĺbky, ale aj thrashové a deathové polohy, výkriky, atď. Krásna univerzálnosť...

"The Call" je určite jedno z najoriginálnejších a najsilnejších powermetalových diel, ktoré som mala v poslednej dobe počuť. Na metalovej scéne sa určite nestratia a nie sú len prachobyčajnou kopírkou metalových legiend, ale majú svoju vlastnú tvár. Uvidíme, s čím odpovie Frederikova a Danielova bývalá kapela. Hoci nechcem predbiehať, mám pocit, že súboj je už predom vyhraný. Už teraz sa teším na nový album HEED!