Ak sa niektorí neznalci zľakli, prípadne že čo je to za novú kapelu, uvediem radšej hneď v úvode veci na správnu mieru. RHAPSODY OF FIRE sú skutočne tí RHAPSODY, ktorí mali v obľube drakov a legendy a za mikrofónom výborného Fabia Lioneho. Kvôli nejakým trápnym sporom o názov kapely (zaujímavé, že si niekto nárok uplatní až teraz, keď sú Rhapsody na vrchole slávy, že?) si bola kapelka nútené pridať k názvu dodatok "of Fire". Vyjadrili sa, že je to veľmi úderné a ešte lepšie to vystihuje ich tvorbu, (a jej energiu - podľa klávesáka Staropoliho) ale nalejme si čistého vína, na niečo klišovitejšie by sme asi len ťažko prišli. Pre zaujímavosť vyjadrenie samotného Lucu Turilliho: "Sila dračieho plameňa bude horieť jasnejšie ako kedykoľvek predtým." Silné reči, ktoré mi pripomínajú mozog jednej mojej obľúbenej kapely ... Ale nechajme to, aspoň zatiaľ. Čaká nás ale ešte dlhá hrdinská prechádzka, tak sa poďme radšej rýchlo pustiť do tohto relatívne náročného sústa...

Intro Dar-Kunor vás výborne vovedie do deja, plné dramatickosti, tak úvod sa Rhapsoďákom naozaj podaril, to musím uznať. Za týmto pekným úvodom nasleduje klasická skladba RHAPSODY, ešte stále metalová a zároveň orchestrálna skladbička "Triumph of Agony" aj s podareným sóličkom. (ten metal sa časom viac-menej vytratí, keď ešte chvíľu pri nahrávke vydržíte) Zatiaľ je ešte stále všetko v najlepšom poriadku. Fajná pecka, ktorá by mala skalných priaznivcov potešiť. "Heart of Darklands" v rýchlom tempe pokračuje, ale začína sa zdať, že Rhapsoďákom sa už pomaly míňajú nápady. Zato ďalšia "Old Age of Wonders" by sa viac hodila do repertoáru takých BLACKMORE´S NIGHT, milá balada, ktorá na vás dýchne elfskou atmosférou, hoci pri niektorých pasážach som mala problém udržať očné viečka. Zase na druhú stranu sa pri tom fajne zaspáva, je to príjemné. Nuda ešte len príde....ale našťastie chvíľu si ešte počkáme.

Číslo päť. Opäť mi pripadá, že kapela vykráda sama seba a nech sú RHAPSODY akokoľvek momentálne populárni, ešte nie sú kapela takého formátu, aby na sebavykrádaní mohli stavať svoju tvorbu až do smrti. To môžu povedzme IRON MAIDEN, AC/DC a JUDAS PRIEST, ale od RHAPSODY sa čosi mladé a svieže ešte čaká. Ale uznávam, pár podarených melodických liniek sa tu nájde. Ako praví Taliani pod manažérskou taktovkou Američana s talianskou krvou Joeyho DeMaia (žeby práve kvôli pôvodu sú si tak blízki?) sa nevyhli opere ("Il Canto Del Vento"). A ako nech sa na mňa nikto nehnevá, "Nessun Dorma" od MANOWAR bola znesiteľnejšia. Keď raz budem mať chuť na operu, tak si na ňu aj zájdem. Áno, zo trikrát si to s radosťou vypočujem, je to krásne, je to veľmi vášnivé a emotívne, ale pri bežnom posluchu, keď to človek počuje asi desiaty raz, ide sa zožrať nudou. Vďaka bohu za tie emócie a vášeň nielen v tejto skladbe, ale vo väčšine albumu, a vďaka aj za hlas Fabia Lioneho. Tomu chlapovi za jeho výkon na celom albume- naozaj tlieskam.

Ďalšie dva songy sú vážne fajn. Ale po nich, čím viac playlist postupuje, tým viac sa nudím... Bohužiaľ. Nie je to v žiadnom prípade zlé, ale.. všetko je tak načechrané a vyumelkované, až hrôza. A čím ďalej, tým viac mám pocit, že počúvam nejaký soundtrack k filmu, a nie powermetalové CDčko. Tento pocit vo mne vyvoláva nielen clivá balada "Son of Pain", ale najmä najdlhšia skladba na albume, 16 a pol minútová "The Mystic Prophecy of the Demonlord", v ktorej je vybičované do extrému všetko, o čom som tu doteraz čmárala. Prvá tretina pesničky super, ale neskôr som chvíľami mala pocit, že si môžem pustiť Pána prsteňov, vypnúť obraz a bude to ak nie rovnaké, tak prinajmenšom podobné. Na môj vkus sa v tomto songu až príliš rozpráva a nezachráni to ani chvíľková pekelná gitarová jazda. Rhapsody of Fire nielen vykrádajú svoju starú tvorbu, ale rozhodne aj toto filmové dielo vrátane soundtracku, atmosféry atď. Konečná "Dark Reign of Fire" len zaklincovala to, že som sa šla zožrať nudou. Rozprávkovo dojímavé a sladké. Nechýba zase dlhý monológ na záver, na ktorý nie som extra zvedavá... (opäť doporučujem Pána prsteňov bez obrazu, prípadne vyhnete sa nude tým, že si obraz predstavíte) Nie je účel byť čo najepickejší. Niektoré songy, hlavne posledné tri by to chcelo trocha zdynamizovať, hodiť tam niečo zaujímavé, menej dialógov medzi postavami a nebolo by to tak hrozné..

Milí moji, ak ste priaznivci staršej tvorby tejto kapelky, od nového RHAPSODY OF FIRE čakáte nejaké speedové vypaľováky a pecky, ako to mali kedysi vo zvyku, rýchlo na to zabudnite. Smolka, veľká smolka. RHAPSODY(Of Fire) totiž ešte viac zorchestrálneli a spomalili, rýchlosti a miesta pre Turilliho gitarku naopak ubudlo. Čakajte skôr bombatickosť, pompéznosť a epickosť v prehnanom štýle (a dlhé dialógy..), ako to už len pán manažér RHAPSODY Joey DeMaio má poslednú dobu vo zvyku.. O čom svedčí aj nové EP Manowar-menej surovosti, dravosti a viac pompéznosti..žeby to bolo tým pokročilým vekom, rebel sa skľudnil? Rozhodne mám pocit, že na novom Rhapsody mal veľký vplyv a podiel. Je to príjemné a dobre sa to počúva, ale naopak chvíľami to parádne nudí. Je to skôr album, ktoré si pustíte, švihnete sa do postele a relaxujete, prípadne kocháte sa vo všetkých tých orchestrálnych výstrelkoch. Ale najneskôr pri desiatej skladbe s najväčšou pravedpodobnosťou zaspíte. Samotnej kapele doporučujem k tomuto ich film score metalu natočiť nejaký film, s Christopherom Leeom už predsa nejaké kontakty majú, čo tak osloviť Petera Jacksona? Mohlo by to byť fajn. Ja veľmi milujem Pána prsteňov, knihu aj film. Ale z hudobného hľadiska RHAPSODY (of Fire) nahrali najnudnejší album vo svojej histórii. Hlavne posledné tri pesničky si určite len tak pre radosť nepustím. Skapala by som od nudy a tých pár vydarených pasáží ich nezachráni. Album ako celok naozaj nie je zlý, ale na konci to už trocha prehnali...