Beyond Twilight - Devil's Hall of Fame. Podľa názvu by človek tipoval buď nejakú priemernú gotiku alebo klišovitý power. Veľký omyl. Album ako tento sa často nevidí a veľmi rýchlo ma vyviedol z omylu,že bude ako mnohé iné. Dýcha z neho maximálna originalita.. A štýl? Prekvapujúco progressive metal... ukázal mi, že je možné urobiť prog metal na úrovni v štýle, o akom som snívala... Úprimne povedané, progressu som (doteraz?) nikdy nejak moc neholdovala, a to ani perlám, ako sú AYREON alebo DREAM THEATER. Vlastne tento album má aj niečo z ich tvorby ... ale takisto aj z BLACK SABBATH, SYMPHONY X, z tvorby Pagea/Coverdalea, troška THERIONu, DIO, YES a okoreníme to atmosferickým goticko-doomovým nýdychom. Že mi šibe? Že si to neviete predstaviť? Že to vyzerá ako varenie Čapkovho psíčka s mačičkou? Nedivím sa vám, keby som nepočula, neuverím.

Hudba je na vysokej úrovni progmetalu...ale nie je optimistická. Je temná, zúfalá, vášnivá, tajomná, strhujúca, len nie veselá. No k tomuto úžasnému vykresleniu atmosféry musí prispieť aj vokál. Ale kde taký nájsť? Taký, aby nenudil, aby strhol a zaujal? Totiž keď hlas stojí za shit, ani geniálne skladateľské schopnosti a práca nevynikne a stráca sa. (skladanie má na svedomí tentokrát hlavne klávesák Finn Zierler, ale aj spomínaný potrebný vokalista ...) Kto si prečítal zloženie kapely, je mu jasné. Mikrofónu sa ujal fenomenálny Nór Jorn Lande, pre mňa jeden z najlepších spevákov súčasnosti. Jeho hlasový rozsah, polohy hlasu, ktoré dokáže využívať, sú priam neskutočné, A Jornov hlas k progresívnemu metalu sadne ako riť na šerbeľ. Nástroje hudobníkov síce predvádzajú orgie, ale Jornov hlas čnie vo výšinách vysoko nad nimi. S neskutočnou intenzitou a energiou vás prevedie peklom vašich nočných mor. Pohodlne sa usaďte, Jorn zostupuje z božského piedestiálu spevákov, aby vám predviedol pestrú show farieb svojho hlasu .... "The Devil's Hall of Fame" je koncepčné dielko o hackerovi, ktorý hackne svoju vlastnú myseľ a objavuje veci, ktoré si určite nikdy neprial vidieť...

"Hellfire", úvodný song začína dosť gýčovitým nahovoreným introm, ale onedlho na scénu prichádza samotná hudobná zložka. Pompézna, dramatická a pomalá. VOvedie poslucháča do tajomných zákutí tohto CD .. Landeho vokál je samozrejme neopísateľný, démonický aj anjelský, to sa proste musí počuť. Songom "Godless and Wicked" sa tempo zrýchli, ale temnota ostáva. Landeho hlas je drsný a nahnevaný, ako hlas šelmy, ktorá vás každú chvíľu roztrhá. Dominantným inštrumentom v songu sú klávesy. "Shadowland" začína optimistickejším majestátnym pomalým riffom so silnou basovou linkou. Počiatočný vokál sa vám drsne zaryje pod kožu, ale neskôr sa zmení a pohladí vašu dušu. Nálady sa striedajú a Jorn spieva s takou oduševnenosťou a vášňou, že človeku až srdce stíska... Asi žiaden iný vokál vo mne nemôže vyvolať také silné pocity, ako práve Jornov. Úplne chápem, prečo si ho geniálni Masterplani vybrali za vokalistu! (ale napríklad kedysi aj Yngwie Johann Malmsteen..) "Devil's Waltz" - prvá inštrumentálka. Valčík, ktorý vedie cez dym priamo k samotnému kniežaťu pekiel. Dosť zložitý a komplexný song, znie ako cirkusná pesnička, ktorá doháňa človeka k šialenstvu. Ale pozor, je to poriadne pekelný cirkus... "Crying" .. progesívny song v strednom tempe, s prvkami vplyvu YES, a Jorn tam spieva takmer ako Dave Coverdale. Pripomína mi aj ale aj Jornovu sólovú tvorbu (konkrétne "Starfire"). Skladbička plná lásky, ale nešťastnej. Chvíľami Jorny znie, akoby si šiel srdce vyrvať. V jednej časti klávesy hrajú taký trance-house zvuk (alebo čo to je). Najprv ma to prekvapilo, ale neznie to zle. Pieseň textovo aj hudobne výstižne zachytila pocity, keď človek neskutočne silno, bezbreho a oddane miluje a tento oheň zbožňovania ho vo vnútri ničí a páli na popol.. Ale pieseň nie je balada. Nakoniec, ani keď človeku láska trhá srdce na milióny krvavých kúskov a bije sa v ňom aj hnev a zúfalstvo, necíti sa moc baladicky.

Ďalšia, titulná "Devil's Hall of Fame" je snáď spolu s poslednou skladbou najtemnejšia vec na albume. Pomalá a depresívna, ako keď odsúdenec kráča na popravu. Atmosféra, za ktorú by sa nehanbili ani hardrockoví praotcovia doomu BLACK SABBATH. Keď to u vyzerá, že song skončí, prehupne sa do pasáže, pri ktorej vstávajú od hrôzy aj chlpy na zadku. Nájdeme tu aj Therionovské zborové vokály, alebo pasáž spievanú v latinčine. Latina na mňa pôsobí vždycky strhujúco, príťažlivo a tajomne... mňam. "Closing the Circle" zase začína nahovorenou vložkou. Mohla byt aj kvalitnejšia, lebo spolu s tou zo skladby "Hellfire" na mňa pôsobí ako z nejakého béčkového filmu. Track pokračuje krehkou klávesovou inštrumentálkou, snáď aby sme si oddýchli od zaťažkanej atmošky. Posledný "Perfect Dark" je slušným reprezentantom albumu, zlatý klinec, šľahačka na zákusku ... Názory, či je to naozaj to naj z albumu, sa budú značne líšiť, ale rozhodne je to -znova- prinajmenšom perfektná skladba. Temné démonické tóny sú podfarbované anjelským ženským vokálom, Jornovým srdcervúcim spevom, ťažkými riffmi a pekelnou hrou kláves. Podobne ako v titulnom songu, aj tu nájdeme zlovestné mužské zbory. Skladba, teda aj album končí veľmi dramatickým záverom.

Čo dodať? Zabijácky a brilantný album. Perla medzi všetkým tým klišé a priemerom, ktoré sa na nás posledné roky valí (česť vynikajúcim výnimkám). Narvaná originalitou a emočným peklom. Pre mňa asi najlepší progresívny album, aký som kedy počula. Pre zarytých milovníkov progressive metalu prinajmenšom vynikajúci a stojaci za pozornosť. Jorn Lande predviedol spev, ktorý prekonal všetky jeho dovtedajšie výkony a prinajmenšom sa vyrovná úžasnému MASTERPLANu. (ak ho aj nepredčil) A aby som nevychvaľovala len Jorna, hudobníci si zaslúžia moju hlbokú úprimnú poklonu a rešpekt. Takmer dokonale odvedená práca. Možno sa vám 10/10 zdá veľa, hlavne pre neznámu kapelu, ktorá sa albumom nejak výrazne nepresadila. Ak ste dielko nepočuli, tak o tom nepochybujem, že budete z vysokého hodnotenia v pomykove. Ale ja si rada na seba vezmem tú zodpovednosť a dávam maximum. Len škoda, že je to také krátke...