Nemeckí konzervatoristi, známi svojou inštrumentálnou tvorbou, prišli tento rok už s piatym albumom, ktorý nesie pompézny názov „Music for Kings“. Názov albumu by mohol čo to naznačiť, možno aj priviesť k omylu. Aj keď kým prídete na koniec albumu, panovníci tu zohrajú veľkú rolu, no hudobne sa zďaleka nedá vždy hovoriť o dobách minulých.

Album otvára overtúra s názvom Overture - the Coronation, kde určite cítiť vplyv konzervatória a klasickej hudby, prostredníctvom ktorej sa prenesiete na kráľovské nádvoria a už len dúfate, že vám v žilách koluje modrá krv, aby ste sa takejto korunácie mohli zúčastniť. Overtúru zdobí jediný nástroj, orgán, ktorý môže vyvolať pocit, že vám z reprákov práve znie orgánový recitál Johanna Pachelbela. Vzhľadom k tomu, že kapela pochádza z Hannoveru, o kostolný orgán určite núdza nebola. Nasleduje už však ráznejšia Trinity. Kapela od sedem strunových gitár zjavne neopustila a podobne ako ich súkmeňovci Panzerballet, tento nástroj využívajú najmä na zdôraznenie riffov a metalovejších pasáží. Samozrejme v skladbe sa deje takmer všetko, od fusion výpadov, cez jazz rockom okorenené bicie až po precítené sóla ako z rúk Johna Petrucciho. Zhudobnenie svätej trojice nemohlo dopadnúť lepšie. Trois Filles Du Roi otvára ženský chorál, ktorý má opäť za úlohu navodiť kráľovskú až sakrálnu atmosféru. Zase raz však ide len o fragment inak veľmi groovy riffovej skladby a nádhernej gitarovej linky, ktorá sa postupne vyvinie v niečo, čo sa nedá nazvať nijako inak než ako „Bach-oidným“ motívom. Z toho prerastá do ešte lahodnejších melódií, už však skôr súčasného sveta fusion vôd. Ak toto nepatrí k najúžasnejším hudobným zážitkom, tak už hádam nič. Prvým vládcom, s ktorým sa na albume stretávame je Priamos, skladba, ktorej úvod by bez problémov ozdobil aj nahrávku Opeth. Možno je práve obdobie, v ktorom tento vládca vládol inšpiráciou pre o niečo priamočiarejšiu skladbu, ktorá v sebe však nesie aj emócie a pokojné momenty. Naproti Gilgamesh - King of Uruk, ktorá má ráznejší motív, ale jej úvod zdobí píšťala jasne evokujúca motív blízkeho východu či Egyptu. Možno aj Nile by si našli pasáž či dve. Podobnou metódou pracuje kapela na celom albume a vy sa ďalej stretnete aj s kráľom Dávidom a na konci vás odprevadí mýtická postava Beowulfa. V súvislosti s touto skladbou mi nejde nespomenúť Jespera Kyda, hudobného skladateľa pre hernú značku Assassin’s Creed, ktorý mohol poslúžiť ako čiastočná inšpirácia.

Album zreteľne stavia na pestrosti nielen čo sa motívov týka, ale rovnako tak na kĺbení jazzových variácií dopĺňaných rockovými sólami, metalom nasiaknutými riffmi, či melodickými linkami, ktoré nemusia hneď reflektovať tematiku súvisiacu s názvom. Sú výborným nahradením spevu, poprípade môžu fungovať ako záchytné body. Kapela má za sebou už piaty album a stále je zrejmé, že deficitom nápadov určite netrpí. Každý album je vysoko sofistikovaný a má špecifický nádych i atmosféru. Poznávacími znakmi je vysoká zručnosť zúčastnených, ich záľuba vo fusion a metalových riffoch, ktorá je aj po vyše desiatich rokoch tvorenia stále zaujímavá.