To bolo kriku okolo zmien, čo sa udiali v Cryptopsy. Niektorí fans dokonca žiadali, aby si zmenili meno. Potom, ako som počul piesne, ktoré „ušli“ vo svojej nedokončenej podobe na internet, tiež som nebol nadšený. Práve naopak. Keď som si prvýkrát pustil album, veľa sa na tom nezmenilo. Tak ako je možné, že teraz neviem ani za nič „The Unspoken King“ prestať počúvať? Je síce pravda, že to, čo sa na tomto albume nachádza, nie sú Cryptopsy, akých sme poznali doteraz a ak sa chcete do tejto platne ponoriť, musíte sa vzdialiť od očakávaní toho, že Cryptopsy prídu s ďalším neľútostným death metalovo/grindovým masakrom najhrubšieho (najtechnickejšieho) zrna. 

„The Unspoken King“ je totiž o niečom inom. Je o chytľavosti, vyšších kontrastoch a OVEĽA silnejšej melodike. Nie som tu od toho, aby som filozofoval nad tým, aké dôvody stáli za touto zmenou, nech to zdôvodní kapela. Podstatou je, že so staršími klasickými ťahmi kapely sa začínajú premiešavať moderné deathcoreové „trendy“ prvky. Zapamätateľné, v podstate veselé riffy a sekačky striedajú doterajšie „nepochopiteľné“ mastenice. S tým, ako album postupuje, sa nové prvky objavujú stále častejšie. Kým prvý song „Worship Your Demons“ by pokojne mohol byť na takom „Whisper Supremacy“, v ďalších songoch sa začnú objavovať pomalšie a melodickejšie pasáže, aby v štvrtom kúsku „Bemoan the Martyr“ prišlo niečo nepredstaviteľné – čistý spev novej akvizície kapely Matta McGachyho, asi najviac kritizovanej osôbky súčasných Crypto. Musím povedať, že zo začiatku som ho nemohol vystáť, hlavne jeho čisté polohy, keďže farba jeho hlasu mi pripadala na Cryptopsy príliš jemná. Musím, ale uznať, že spievať vie, i keď spevy v spomínanom kúsku a predposlednej „Bound Dead“ sú skutočne nepodarené a hodili by sa skôr do popovej a nie extrémnej kapely. A týmto vokálom sa v spomínaných prípadoch pridáva aj hudobný podklad, ktorý absolútne upúšťa od brutality a technickosti.  Proti jeho growlingom však nemám jedinej námietky. Sú skutočne husté a mimoriadne surové a pri miešaní so škrekom (ktorý ma tiež o dosť viac priestoru, ako tomu bolo doteraz) znie vražedne. Čo zostalo z pôvodných Cryptopsy, sú jednak niektoré riffy, no hlavne bubenícka hra Flo Mouniera. Ten je aj v súčasnej záplave ultrarýchlych a ultratechnických bubeníkov stále bez problémov rozpoznateľný. A aj keď už svoju zostavu netrápi svojimi bleskovými údermi tak často, je ako vždy jedným z najlepších aspektov albumu. 

Sample a klávesy Maggie Durandovej sa zjavia len kde tu, no určite nič nekazia, nie sú totiž veľmi podstatné. Jedno ale podstatné je. Cryptopsy splnili jednu dôležitú vec. Opäť prišli s albumom, ktorý je úplne iný ako jeho predchodca, čo u nich platilo stále (s výnimkou dvojice „Whisper Supremacy“, „...And then You’ll Beg“). Je síce pravda, že smer ktorým sa vybrali, znamená zjemnenie, zmelodizovanie a zmodernizovanie. No ak nie ste zaťažení ortodoxnými „blábolmi“, zistíte, že „The Unspoken King“ ponúka množstvo výborných a skutočne šťavnatých hudobných momentov a je plný rôznorodosti a zaujímavosti. Plus ma prekvapil Alex Auburn, ktorého sóla (ak sú jeho) sa skutočne podarili. Ktovie, možno raz vystúpi z tieňa geniálneho Jona Levasseura, ktorý opustil kapelu pred minulou nahrávkou.