Na pulty obchodov sa nedávno dostalo nové DVD/Blu Ray jedinečných Dream Theater s názvom „Live at Luna Park“. Ešte poriadne nestihol vychladnúť ani predchádzajúci rovnomenný album a kvintet rozširuje svoju diskografiu o živák. Priznám sa, živé záznamy koncertov DT boli pre mňa vždy udalosťou roka. Tento typ záznamu sa nevydáva každé dva roky, minimálne odkedy v kapele nevelí Portnoy, a preto je to vzácnosť. Ale tentokrát moje očakávania neboli veľké, no o to viac prekonané.

Ako z ostatných dvoch albumov vyplynulo, absencia Portnoya nie je takým problémom, ako mnohí predpovedali. Alebo je? Je to vlastne zvláštne, Mikea Portnoya bubenícky a technicky nemôže mať problém nahradiť človek ako je Mike Mangini, ale chýba tu niečo iné. Chýba tu element „chemickej rovnováhy“, ktorý tu bol takmer tri dekády, jednoducho vnútroskupinová chémia bola zásadne narušená. Vôbec nešlo o pomer počtu skomponovaných skladieb, úlohu hrá niečo o mnoho hlbšie; priateľstvo, puto. To tvorilo chémiu, ktorá sa budovala desaťročia, to je to najzásadnejšie a najťažšie pri nahradení Portnoya za bicími, ten zvyšok je len prostriedkom, nie kľúčom. Ale poďme ďalej.

Bez ďalšieho zbytočného okolkovania, ak ste fanúšikom, tak vás koncert usadí do sedačky a vy sa nebudete chcieť odtrhnúť. Je takmer bezpredmetné podotýkať, že sledovať týchto piatich maestrov pokope na pódiu je vždy zážitkom. Čo ma trochu mrzí, je, že DVD prichádza hneď po prvom albume s Manginim. Tento album ponúkol kvalitné zárezy, ale zmiešať ich s novinkovou ponukou by mohlo mať ešte zaujímavejší výsledok. Za zvukov hrdelného spevu v úvode „Bridges in the Sky“ sledujeme ako kapela prichádza na pódium a už vtedy pociťujete jemné mrazenie v zátylku, ktoré prezrádza, že kapela to v sebe stále má. Stále sa roztečiem ako školáčka. Musím povedať, že dojmovo hala Luna Park nepôsobí dvakrát pompézne, pódium miestami vyzerá priam až stiesnene, ale je to zrejme len preto, že sme boli zvyknutí na Budokan či Radio City Music Hall, ktoré majú svoju pestrú históriu a aj určitý charakter. Aj keď finálny strih je profesionálnym dielom, so zbytočne vytiahnutým leskom, ktorý sa viac hodí k tanečnej hudbe, ale budiž. Zohratosť kameramanského týmu miestami chýba a človeku sa zacnie po tmavých kulisách Budokanu, kde na pódiu nevidíme okrem kapely nikoho a kameramanský tím je len neviditeľný spoločník, bez technikov unudene sediacich na pozadí. Nanajvýš zvláštne, ale zrejme južná Amerika nemá medzery len s kopírovaním hudobných spolkov. Je absolútne jedno, kto sedí za bicími, skladba „6:00“ znie presne ako z nahrávky. Keď sme pri zvuku, na opis toho stačí vedieť, ako znejú albumy. Čo je samozrejme štandard pri DT, zvuk je ako skopírovaný z nahrávky, rovnako tak výkony zúčastnených. Striedanie "dramatických" kusov s predošlou tvorbou je určite kvalitným ťahom, ľudí strhnú skladby ako „The Dark Eternal Night“ a „The Root of All Evil“ a potom vám prejdú aj nevydarené slaďáky z posledných období. Ale nie je to vôbec také zlé. Kapela sa s jemnou časťou popasovala kráľovsky a hneď po dokonalej „The Silent Man“, kde Petrucciho sprievodné vokály ma šteklia od nepamäti. Každopádne, aby nebolo Petrucciho vokálov málo, kapela sa posilnila o štvorčlenný sláčikový sprievod. Veľmi šikovný krok aj keď nasledujúca „Outcry“ je tým najlepším, čo sladké momenty albumu „A Dramatic Turn of Events“ priniesli. A James LaBrie, je mi jasné, že produkcia DVD záznamov používa rovnaké množstvo technických zázrakov ako štúdio, ale aj tak, jeho spev je veľmi silný a presvedčivý. Možno je to uvoľnenejšou atmosférou a vedomím, že za ním nesedí taká hybná sila ako kedysi.

Takže, čo vlastne s tým Portnoyom, čo chýba? Chýba jeho kreatívny duch a workoholický prístup k produkciám, ako je táto. On sám je obrovský fanúšik filmu a režírovania všetkých okolo. Za mnohým stál na predchádzajúcich DVD záznamoch práve on a mám pocit, že zvyšok kapely nie je až do takej miery zanietených pre vec. Netvrdím, že sa nesnažia, len že z toho nepotrebujú robiť filmovú produkciu, čo je úplne pochopiteľné. Viem, že pri minutážach aké má DT, je ťažké zaradiť do playlistu všetko, ale citeľná je absencia albumu „Train of Thought“ či „neobmena“ neustále hranej dvojice skladieb „War Inside My Head/The Test That Stumped Them All“. Vynikajúce skladby z dokonalého eposu „Six Degrees...“. Ale prečo neskúsiť inú kombináciu? Aby som nezabudol, o sóla nie je núdza od všetkých zúčastnených s výnimkou Myunga, ktorému chýba táto potreba prezentácie. Myslím, že čo sa vám dostane od Petrucciho či Rudessa, neprekvapí, ale ako vždy náramne poteší. Za to Mangini, bubenícke sólo ako také tu bolo predefinované, štýl je neporovnateľný s predchodcom a vôbec to nie je na škodu. Silne sofistikované rytmy verzus neustále klepačky po každom bubne, ktorý je po ruke až po virble, ktoré pripomínajú turbulentnú komoru. Nebojím sa povedať, že po technickej stránke, ako všetci asi dobre vieme, je Mangini o nejaký ten stupeň vyššie ako predchodca. Nemusíte súhlasiť, ale fakt, že zvládne zahrať všetko čo Portnoy, plus niekoľko krát znásobiť rýchlosť je myslím dostatočným argumentom. Bez nadnášania, ten človek nezahral jediný pravidelný rytmus a to, čo predviedol, ma prinútilo ku konštatovaniu, že nemá problém odohrať extrémnu hudbu typu Meshuggah či Obscura (tu by Portnoy pohorel), mimo iného. Všetko toto podčiarkuje fakt, že Manginimu stačí jedna ruka na to, na čo potreboval Protnoy ruke dve. Aby som nezabudol, Mangini po Portnoyovi neprevzal vokálnu rolu, tie prešli na Petrucciho plecia/hlasivky. Robí to s úplným prehľadom a nie je mu absolútne čo vytknúť, v niektorých pasážach som si nebol istý či je to on, alebo LaBrie. DVD sa sústredí na tvorbu vtedajšej novinky „A Dramatic Turn of Events“ ako už bolo napísané, čo je zo setlistu evidentné. Album to bol však kvalitný a priniesol mnohé zaujímavosti, ktoré sú z takejto bezprostrednej blízkosti ešte o čosi výnimočnejšie. Samozrejme, neunikneme ani otrepaným hitom albumu „Images and Words“ a ako inak, na záver zaznie aj „Pull Me Under“, ale s tým už každý fanúšik počíta, i keď osobne by som ich vymenil za skladby z albumu „Awake“. Koncert ako taký sa skladá z dvadsiatich skladieb, ale ako bonus váš čaká ešte ďalších šesť a medzi inými sa nám dostane skladieb ako „Caught In a Web“ či dokonca „These Walls“. A ako ja len milujem keď John Petrucci vytiahne sedem strún (niekoľkokrát počas koncertu), jednak mu to veľmi pristane a vynikajúco to vyzerá.

Súčasťou DVD/Blu Ray edície je aj dokument, ktorého hodnotenie táto recenzia nezahŕňa, ako ani hodnotenia ďalších bonusových materiálov, ale to sú veci, ktoré každý milovník hudby a kapiel obrovsky ocení. Je to nezaplatiteľné nahliadnutie do zákulisia vašich obľúbených muzikantov, ktoré vám dovoľuje vidieť kapelu v trochu inom svetle. Aspoň niekedy tomu tak je, takže čo tým chcem povedať, určite tieto bonusy neprehliadnite. A už vám len prajem rovnako úžasný zážitok, ktorý aj cez svoje mušky a odpustiteľné prešľapy technického rázu, je vynikajúcim spestrením a perfektným darčekom pod vianočný stromček aj pre staršiu generáciu progresívne založených poslucháčov.