Samozvaní to pôvodcovia žánru nazvaného depressed subcore, ktorým definovali na začiatku svojej kariéry vlastnú hudobnú tvorbu. Celkom im toto originálne označenie, do ktorého postupom času pomaličky inhalovali esenciu gothiky pristálo. Leader a spevák Michelle Darkness však tejto inhalácii prepadol tak opojne, že kapela po svojich evidentných vzoroch takmer načisto presedlala na túto už celkom značne obrobenú pôdu. Zronení, no zároveň neurvalí týpci z nemeckého Stuttgardu si to však svojimi poslednými troma albumami razia plnou parou vpred do rockového mainstreamu. Rokmi vyprofilovaný sebe vlastný rukopis dotvoril ksicht kapele, ktorá si razila určitým spôsobom tak trochu svoje. Čoraz viac to ale začína naberať pachuť druholigových odrhovačiek. A niekde tu leží kameň úrazu.

“The Painstream” totiž nezadržitelne konverguje k druhej stránke veci. Plynule sa nadväzuje na predošlý album “High Hopes In Low Places”, ktorý je ako tak ešte počúvateľný. Preč sú časy, keď sa autenticky brnkalo na strýznenú ubolenú dušu a beznádejne deklamovalo. I samotná obsesia gothickou chmúrnosťou je odsunutá kdesi na druhú koľaj, nehovoriac o charizmatickom prejave Michelle Darknessa, ktorý načrie do hĺbok svojho barytonu už len sporadicky. Pravda, melanchólia, čo by kľúčové a neodmysliteľné ťažisko inšpirácie je tu stále prítomná, lenže tú “usmoklenosť” im akosi nemôžem uveriť. Akokoľvek sa snažím. Poniektoré zo skladieb majú snahu útočiť priamo na city (a to i potenciálne širšiemu publiku), lenže lacná podliezavosť a sladkobolnosť za cenu absencie dobrých nápadov túto snahu celé degradujú.

END OF GREEN zjavne stavili na celkom okukaný, zato dobre fungujúci model. Veď prečo nie, nový label za chrbtom, popularita (najmä na ich rodnej hrudi, kde je na to živná pôda ako stvorená) začína naberať na význame… I po technickej stránke všetko v poriadku. “The Painstream” je totiž sladký kokteil namiešaný zo svižných húpavých vypalovačiek, kde sa ulakomilo na lacnejšiu rockovú nôtu a pomalších kúskov, ktoré vyznievajú (a to myslené doslova) utrápene a plytko. Kúzlo autenticity tu možno hľadať márne. Verím, že pre jednoduchšieho poslucháča bude mať toto gitarové pesničkárstvo samoúčelný efekt, ktorý raz-dva zafunguje. Pokiaľ však hľadáte niečo hĺbavejšie (a najmä úprimnejšie), siahnite radšej s istotou po starších nahrávkach tohto kvinteta. Prípadne je čas ohliadnuť sa po niečom inom.