HIM sú dnes už fenomén so všetkým, čo k tomu patrí. Populárni fínski melancholici dospeli snáď po všetkých stránkach a už to dávno nie sú len mladiství puberťáci, ktorým ide len o lámanie ženských sŕdc. Hoci tri roky starý album “Screamworks” priniesol príjemné oživenie a svieži vzduch do dýchacích ciest s množstvom čerstvých nápadov (po ťažkej a temnej spovedi “Venus Doom” akoby vás zasiahol kýbeľ vlažnej vody), novinka v tomto smere už tak štedrá nie je. Presnejšie povedané, nie je štedrá v ničom zásadnom. A práve v tomto smere badať ten kreatívny prepad oproti predchádzajúcemu počinu. Je totiž úplne na mieste, že kapela sa ohliada späť do minulosti, aby do svojho mainstreamového kabátiku navliekla opäť čosi zo svojej melancholickej nátury. A i keď snahu o štýlové kotrmelce nemožno od nich v žiadnom prípade očakávať, pátranie po ďalších možnostiach svojej hudobnej identity tu klesol na bod mrazu.

Posluch nového materiálu totiž neposkytuje mnoho možností pre objavovanie, či hlbšie pitvanie sa v jeho útrobách. A Valove žalospevy už veľmi dobre poznáme. Naopak, je to ozajstnou skúškou poslucháčskej odolnosti. Prelúskať sa na jeho koniec je slušný zaberák na sluchovú i nervovú sústavu zároveň. “Tears On Tape” neposkytuje ani najmenšiu šancu niečím prekvapiť, či zaujať. Kapela použila rovnakú a tú istú formu, ako pred desiatimi rokmi, akurát si ju ošetrila uniformnejším zvukom. Má to však malý háčik; dnes to celé pôsobí ako vrhanie vlastného tieňa na samých seba. Už len pri premiérovom posluchu titulného singlu sa mi vtískali slzy do očí - nie pre jeho umelo vytvorenú dojemnosť, ale pre onú afektovanú a zemitú tuctovosť ohlodanú na dreň kosti.

Valove známe emotívne afektovanie je až tak žalostne vtieravé a nechutne silené, až mám problém mu to uveriť. No najmä nech krehké srdiečka nežnejšej populácie sú zasiahnuté čo najpresnejšie. Hoci skladateľský um ostrieľaných hudobníkov ani v najmenšom nespochybňujem (to by som si ani nedovolil), celkový problém novinky spočíva najmä v muzikantskej vyprázdnenosti, bezradnosti a z toho vyplývajúcej kompozičnej (ne)nápaditosti. Album by možno čiastočne z nekonečnej mizérie vytrhli dva – tri dobre napísané hity, ktorými hore spomínaný predošlý album bohato rozkvital na všetky strany. Veľkou zásluhou k tomu prispela zrejme aj vtedajšia Valova alkoholická abstinencia. Dnes je ale asi všetko zase inak. Hudba na “Tears On Tape” vám iba presviští ušami bez toho, aby v hlave zanechala aspoň elementárny vibrujúci emotívny záchvev, či umelecký pôžitok z čohosi. To však zrejme nebude prekážať zanietenej väčšine prívržencov tohto súboru (o zamilovaných fanynkách nehovoriac), ktorí si tu isto nájdu to svoje. Pre náročnejšieho poslucháča tu však nie je nič hodnotné, čo by mu album mohol poskytnúť. Tým preto odporúčam na túto nudnú kolekciu radšej nesiahať, ušetríte si drahocenný čas.