Aj keď majú Iron Maiden svoje legendárne albumy, ktorými sa nezmazateľne zapísali do rockovej histórie, nepochybne už za sebou, stále prežíva mladá generácia, ktorá ich odkaz nasleduje. Rozmach heavymetalu nie je v súčasnosti porovnateľný s tým, čo sa dialo v Británii v časoch NWOBHM, ale po ústupe, keď ho utlačili nové, modernejšie štýly ako death, thrash, black a speed metal, ľudia a hlavne kapely začínajú znova objavovať klasický heavík. Je ťažké v tej záplave vyštráchať niečo kvalitné, ale Machine Men kvalitka je...

Stručnú históriu som načrtla už v predchádzajúcej recenzii na ich debut Scars and Wounds. Opakovanie je matka múdrosti, takže si pripomeňme v rýchlosti pár stručných informácií... Machine Men sú veľmi mladá kapelka z Fínska, ktorá začínala ako cover band Iron Maiden a v ich tvorbe je to cítiť. Frontman Toni má vzhľadom od Dickinsona ďaleko, skôr by som ho zaradila k nejakým sladkoboľným lovemetalovýmm gotikom ako je HIM alebo The Rasmus, ale jeho hlas je fenomenálny, proste Dickinson šmrncnutý Sammetom. V tvorbe Machine Men sa od začiatku prejavovali vplyvy nielen Maiden, ale hlavne sólovej tvorby Bruca Dickinsona. Ten vydal tento rok vynikajúcu sólovku Tyranny of souls, takže dochádza k priamemu súboju mentora a žiaka. Ako z toho Machine Men vychádzajú?

Kvalitatívne novému Dickinsonovi prinajmenšom šlapú na päty. Stále sa prejavuje silný vplyv Bruca, ale myslím, že Machine Men pridali aj niekoľko nových, svojich nápadov, napríklad skladba October je pomerne dosť originálna a taká sa ešte v ich tvorbe nevyskytovala. Na rozdiel od debutu trocha zmiernili a ubrali z rýchlosti. Nájdeme tu aj klasické vypalovačky, ale oveľa viac skladieb sa nesie v takom tom húpavom strednom tempe. Klasické Dickinsonove riffy predstaví úvodná pecka "Falling", ale napríklad taká atmosferická "Apathy", ktorá na začiatku vás strhne svojou dramatickosťou je už úplne z iného súdku. Trocha pripomenie "Beginning of the End" z minulého albumu, ale o tej musím povedať, že patrila k mojim favoritom. V refréne cítiť trocha klišovitosť a neviem prečo, ale hlavne text refrénu mi pripadol ako totálna vykrádačka Dickinsona. Predsa on tak rád používa slová freak a society... Podobme dramaticky začina aj piata "Traitor", ktorej v úvode dominujú bicie ako príprava na vojnový pochod. Potom sa prehupne vo veľmi vydarený song plný premenlivých nálad. A čakajú na nás ešte dve najoriginálnejšie piesne albumu. Prvou z nich je mrazivá "October", ktorá je momentálne veľmi aktuálna a veľmi dobre vystihuje melancholickú náladu bklížiacej sa jesene, padajúceho lístia a chladné rána, keď človek hľadá trochu slnka v svojom živote... napriek tomu nepôsobí nejak depresívne. Prvou baladou, ktorú majú MM na konte, je "From Sunrise to Sunset" a tento song ma len utvrdil v tom, že Machine Men, aj keď niekedy pôsobia ako mladšia kópia Maiden, majú aj vlastné nápady. Jemné husličky úplnom na začiatku pripomenú White Dove od scorpions, potom sa pridá klavírik a neskôr gitary skladbu zmenia na klasický heavymetalový slaďák, ktorý ale má niečo do seba. Idú z neho emócie a to je pri takýchto songoh dôležité. No a album uzatvára cover "Freak" hádajte od koho?? Samozrejme od muža X-krát spomenutého v tejto recenzii, pretože tomu sa proste nedá vyhnúť. Teraz ako skalná fanynka Dickinsona možno prekvapím, ale tento cover mi príde zbytočný, keďže Toni sa na Dickinsona farbou hlasu dosť podobá a tým pádom neprináša absolútne nič nové, to radšej si pustím originál.. vlastne aký je v tom rozdiel?? Akurát že pôvodná verzia je o čosi lepšia, čo sa týka hutnosti gitár v samotnom úvode a predsa len aj spevu...

Dneska Machine Men odo mňa dnedostanú plný počet, debut je predsa len debut a ťažko sa prekonáva. Kapela sa môže opakovať, čo v mnohých miestach aj robí, alebo vymyslí niečo nové, ale zas nie je toho toľko, aby to bolo niečo prevratné. Napriek tomu dostáíva odo mňa Elegies veľmi vysoké hodnotenie a doporučenie každému heavy metalistovi, hlavne Maideňákom.