Jeden z najočakávanejších albumov tohto roka mal termín vydania prvého októbra. Tento album nesie názov „The 2nd Law“ a stojí za ním, dnes už nadmieru populárna kapela, Muse. Najkomplikovanejšie pri hodnotení takejto kapely je odosobniť sa od staršej tvorby, ktorá je pre mňa učebnicou moderného progresívneho rocku a nespochybniteľným piedestálom žánru. Muse tento rok vychádza už v poradí šiesty album, ktorý opäť prináša aj niečo doposiaľ nepočuté.

Album „The 2nd Law“ (názov albumu je odvodený od „Druhého zákona termodynamiky“) otvára skladba „Supremacy“, v ktorej Matthew vyťahuje svoj nový sedemstrunový model Manson gitary, ktorý síce výrazne podladený nie je, ale svojím tónom dotvára atmosféru skladby, ktorá má výsostné právo stať sa skladbou najnovšej Bondovky (v tom ich už ale predbehla Adele). „Supremacy“ je veľmi Jimmy Pageovská skladba, najmä čo sa orchestrácií týka. Sloha skladby je vskutku teatrálna a aj preto je neuveriteľne trefná, už pre spomínaný účel. A Matthew sa hneď v tejto prvej skladbe opäť ukazuje v plnej forme a so svojimi ženskými hlasivkami (jedná sa o fyziologickú anomáliu) spieva veci nemožné. Nasledujúca „Madness“, ktorá sa dočkala aj singlového vydania, je niečo, čo by som nazval „elektronickým romantizmom“. Skladba má dve časti, prvá je viac elektronická, naprogramované bicie, „iPad basa“ a spev. Jej druhá časť sa rozvíja do plnohodnotnej skladby so všetkými nástrojmi i Matthewovým precíteným spevom, z ktorého vám lezú zimomriavky po chrbte. „Panic Station“ je bez diskusie najlepšou skladbou albumu. V skladbe jasne dominuje vplyv Davida Bowieho v kombinácii s Queen. Skladba je úplne dokonalá a svojím refrénom sa vám usídli v hlave a už ju neopustí. „Prelude“ je krátke orchestrálne intermezzo, ktoré nás prenesie do skladby „Survival“. Tú sme mali možnosť počuť spolu so zvyškom sveta ako tohtoročnú hymnu Olympijských hier. Skladba to bola v skutku hymnická a pokiaľ ju mám k niečomu prirovnať zo staršej tvorby kapely, najbližšie má ku skladbe „United States of Eurasia“. A tak sa bombastická skladba apelujúca na víťazstvo a súťaživosť stala pravdepodobne najznámejšou skladbou kapely. Ďalšou elektronikou popretkávanou skladbou je „Follow Me“. Tieto vplyvy zrejme nedokážu na prvé počutie potešiť skalných fanúšikov, ale hudobné nápady a silné refrény, ktoré kapela dokáže skladať, sa aj tak pretlačia na povrch a potom im odpustíte aj kdejaký dubstep a Nero (britská elektronická dvojica) ako produkčnú súčasť tejto skladby. „Animals“ je čistokrvný Muse, ako ich poznáme. Skladba v sebe skrýva prvky predchádzajúcej tvorby, no sú nenápadné a vytvárajú tak akýsi nový posun v typickej tvorbe pre kapelu. Takto by asi vyzeral album, keby nebolo žánrového experimentovania.

„Explorers“ je skladba, ktorá by bezpochyby zapadla aj na album „Black Holes and Revelations“. Podobnosť s geniálnou „Invincible“ z tohto obdobia je počuteľná. A práve pocit tohto obdobia ju robí pre mňa neodolateľnou. Skladby „Save Me“ a „Liquid State“ sú basákovou spoveďou o jeho problémoch z alkoholizmom. Christopher Wolstenholme nenapísal len texty, ale zložil aj hudbu k obom týmto skladbám, a tak má aj hlavné vokálne slovo. V „Save Me“ sa Chrisovi podaril husársky kúsok v podobe vokálnej linky, ktorá je skutočne vynikajúca a preto aj skladbe dominuje. Čo sa nástrojov týka, najzaujímavejším je v skladbe gitara a jej stupnicová vyhrávka. Jeho druhá skladba „Liqiud State“ mi pripomína Foo Fighters s basou Muse. Hlavne sloha a Chrisov vokálny prejav je tu veľmi Grohlovský. Skladby nie sú na zahodenie, ale uprostred zvyšku albumu možno nepôsobia tak nápadito a záujímavo ako Bellamyho diela. Ale možno je to len moja predpojatosť.

Album ukončujú skladby s titulmi tematicky korešpondujúcimi s názvom albumu. „The 2nd Law: Unsustainable“ je geniálnou orchestrálnou prácou, ktorú Bellamy produkuje už roky. Orchestrácie skladby sú podmaňujúce, vplyv Phillipa Glassa je už tradične silne prítomný. Tento motív rozráža dubstepový úlet s vynikajúcim riffom a pazvukmi, ktoré môžete dostať len výsostne z Bellamyho gitár. Korn by sa mohli niečomu priučiť. „The 2nd Law: Isolated System“ je pre mňa asi najslabším kúskom albumu, aj keď sú v skladbe zaujímavé nápady, pričom niektoré by sa mohli okamžite využiť v hernej sérii Assassin’s Creed, skladba prináša v globále málo. Vo svojej podstate recykluje tému orchestrácií predchádzajúcej časti a je doplnená len o minimalistický klavír, nejaké tie chóry, pričom posledná minúta skladby je viac menej „fade out“. Strácajú sa v ňom postupne jednotlivé zvuky a nástroje a skladba tak úplne zbytočne stráca z uvedenej minutáže.

Muse stvorili album, ktorý verného fanúšika na prvé vypočutie môže zmiasť, zato priláka obrovské davy nových fanúšikov, ktorí u kapely nehľadajú minulosť. „The 2nd Law“ rozhadzuje svoje chápadlá na všetky žánrové strany a robí album mierne nekoherentným. Je však zaujímavé sledovať zvláštne zvraty vo vývoji kapely. A ja len dúfam, že nasledujúci album bude pokračovať v zatiaľ vždy obhájenej skladateľskej kvalite.