SikTh je meno, ktoré by malo rezonovať na nekonečné míle ďaleko, malo by to byť meno, pri ktorom každý zanietený metalový poslucháč, ktorý aspoň trochu rád techniku a metalovú modernu, musí zbystriť všetky zmysly, ktoré sú mu dostupné. Kapela, ktorá má na svedomí práve spomenutú metalovú modernu technického žánru a v istom zmysle sa dá považovať za otcov moderného technického prúdu, na ktorý určite narazíte napríklad v súčasnej progresívnej vlne kapiel ako Periphery, Aliases The Safety Fire, Protest the Hero či The Human Abstract a pri mnohých ďalších. Mám však pocit, že tomu tak nie je a nie som si istý, či bude, ale samozrejme SikTh majú veľmi silnú fanúšikovskú základňu, ale tvrdiť, že by mohli byť na podobnom piedestáli ako Meshuggah, mi vôbec nie je proti srsti.

Keď v roku 2008 SikTh ukončili svoje účinkovanie na metalovej scéne a všetci členovia sa pobrali vlastnou cestou, zasiahlo to aj môj top list ako jeden z najneveselejších momentov v hudbe. Zmieriť sa s tým, že nikdy naživo neuvidíte The Beatles, nie je problém, keďže si uvedomíte, že ste ich minuli o dobrých 40 rokov (+/-), ale keď jedna z vašich najobľúbenejších kapiel ukončí fungovanie v dobe, keď ste ňou totálne pohltený a vy si uvedomíte, že ich už nikdy neuvidíte naživo, tak to je tzv. "ballbreaker". Počas nečinnosti SikTh ale vznikli mnohé zaujímavé projekty, ktorých iniciátormi boli aj práve bývalí členovia SikTh, medzi najznámejšie patria napr. Aliases, Primal Rock Rebellion, In Colour či Krokodil. Avšak rok 2014 priniesol dobré správy, kapela sa dala opäť dohromady kvôli niekoľkým reunionovým koncertom a potom chýbal už len krôčik k naštartovaniu „pledge“ kampane, ktorú SikTh spustili začiatkom tohto roku. Na jeho konci žneme jej plody.

A že sú to plody chutné, nádherné a šťavnaté, dodávať hádam ani nie je treba, ale povedzme si teda niečo o novom EP Opacities. Bez akýchkoľvek okolkov si dovolím povedať, že Opacities je jednoducho SikTh, akurát o deväť rokov starší. Cítim tam hudobný posun, ale zároveň sa vám hrnú slzy do očí pri hudbe, ktorú dokážu a vždy dokázali skladať iba SikTh. Celá parta je opäť raz pokope a to je pravdepodobne dôležitejšie ako čokoľvek iné. Dan Weller a Pin sú jedna z najzohratejších gitarových dvojíc na metalovej scéne, James Leech a Dan Foord je jedna z najbrutálnejších rytmických sekcií na tejto planéte (Dan si dokonca nedávno vyslúžil miesto medzi 13 najlepšími metalovými bubeníkmi na webe musicradar) a Jusstin Hill s Mikee Goodmanom sú jedna z najfamóznejších a najtalentovanejších speváckych dvojíc v žánri. Viem, že to s tými adjektívami mierne preháňam, ale je skutočne adekvátne uviesť na správnu mieru, čo máme pred sebou. Od úvodných tónov „Behind the door“ počúvame typické, rukopisné gitarové riffy a rytmické návaly ako ich dokážu ukovať len SikTh, bezchybný úvod do albumu. Kapela nekompromisne začína tam, kde prestala na poslednom albume „Death of a dead day“. Agresívne striedanie dvoch vokalistov, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani velikáni raperského žánru, je vyvažované s melodicky spievanými pasážami, ktoré ma na starosti najmä Justin, ktorého hlas je jemnejší a čistejší. Mikee mu však vždy sekunduje s jeho nervy drásajúcou, uplakanou edíciou hlasového sepktra a jeho úžasne hlbokým, rezonujúcim šepotom. „Philistine Philosphies“ sa dostalo aj vizuálneho stvárnenia, ktoré zaobstaral práve spevák Mikee. Skladba nesie všetky štandardné prvky kapely, refrén je niečím netypický, ale po pár vypočutiach si uvedomíte, že tej skladbe skutočne nič nechýba a krásne zapadá do mierne posunutého smerovania kapely. Čisto vokálna skladba „Tokyo Lights“ je opäť signatúrnym znamením, ktoré má kapela aj na dvoch predchádzajúcih albumoch. Novodobá poézia skombinovaná so satirou a veľkou mierou nadsádzky, si vás podmaní Mikeeho teatrálnym šepotom a ak nie ste silná povaha, tak vás skladba môže aj značne rozrušiť. Záverečné dve skladby pokračujú v značne veľkom štýle. „Walking Shadows“ vás svojím veľmi minimalistickým refrénom “So far away from home, everywhere I go” roztočí za genitálie s obrovskou vervou. A viac ako šesť minút trvajúca „Days Are Dreamed“ je pravdepodobne najciteľnejší odklon pre kapelu, gitary zohrávajú minimálnu úlohu, rovnako tak aj rytmické výpady, jedná sa o veľmi náladovú skladbu, ktorá navodzuje pocit prichádzajúcej erupcie, len aby sa vám na konci rozplynula v prach a vyšumela do ticha. A toto všetko vás utvrdí v tom, že majstri tech progresívneho metalu sú späť v plnej sile a rozhodnutí udupať poslucháča dokonalosťou nových skladieb.

SikTh ihneď po vydaní EP vyrazili na malé turné po ostrovoch (britských i tých japonských) a ja len dúfam, že časom sa ich turné rozrastie aj do širších kútov Európy a ešte viac dúfam, že nadobudnutý elán kapele vydrží a zotrvajú nejaký čas znovu na scéne. A samozrejme, teraz som vo veľkom očakávaní, že kapela nahrá aj dlhohrajúceho nasledovníka. LONG LIVE THE SikTh!